Rumbelle
20. kapitola
Prievan v tráve...
Dôvera
Nevedela sa dodupkať. Dĺžka sukne je na toto
obdobie a navyše "toto obdobie" zrejme, celkom určite, nepostačujúca. Ešteže
má teplé pančuchy zo stredoškolských čias, čo otec nostalgicky nevyhodil, lebo
nevyhadzoval nikdy nič. Už teraz sa hrozila momentu, keď z pivnice dovlečie jej
predpotopné dupačky so sloníkom Dumbom a štrikovanú čiapku plnú žmoliek a polepeného zaschnutého pudingu. Len
keby sa tie sprosté štrinfle stále nezosúkavali dolu. Vyťahanú gumu by bolo
treba vymeniť. Ha. Ale kto?!
- Tipoval by som to na čardáš, ale tie pohyby
nôh sú úplne vedľa. Ty si nechodila do tanečnej? - skúsil naposmech zrkadlovo
napodobniť jej nervozitu a to, že jej je kosa.
Dodupkala. Na jeho špičku tenisky. Aj na druhú.
- Že
ty si si namiesto...to je... liek na hnačku? - vypleštila oči. - ... kúpil
nejaký povzbudzovák?! - vykrúcala nechápavo zmrznuté prsty nad nákupom, po tom, čo mu ich priložila na čelo a tvárila sa, že popálilo. - No, nazdar! Aj
tamten dementný darček je... dementný! - uvítala ho konečne zošokovaná po príchode z
lekárne, kam si vraj musí ísť odskočiť po darček pred odchodom. Kedy už tento
chlap konečne dospeje?!
Čakala
značkový čaj, alebo aspoň neznačkový v peknom balení, ale oranžovo-bielu škatuľku
na črevné potiaže poznala aj sama pridobre. Učila sa variť.
- To mám pre Lacey. - vyslovil nežne a žmurkol
na škatuľku.
- No, to sa pototo od radosti! - poklopkala
si na čelo.
- Preto som to predsa kúpil. - nadžgal darček
do vrecka bundy a párkrát zvonka pohladkal.
- Začínaš sa správať podozrivo, kámo. Mám chuť
predsa len nastúpiť do vlaku a ísť tam s tebou. - zaborila ruku do boku...
Nezaborila! Už nijaký nenašla a rozhodilo ju
to. Všimol si nervozitu, ale preklasifikoval to na obyčajnú žiarlivosť.
- Nie,
nemáš! Už celý týždeň sa tešíš na sono a prvú fotku, tak mi nevrav, že to
všetko vymeníš za môj nádherne chripľavý hlas, ktorým na čítačke v zapadákove odprezentujem naše
veľdielo nejakým unudeným pubertiakom. -
cmukol jej tesne pri nose, lebo líce perami netrafil.
Vytiahla z kabelky svoj darček.
- A nezabudni na toto. - chvíľu sa hrala v
vrchom obálky ako s krídlom a mávala ním hore-dolu, kým ho opatrne zasunula špičkou do
vnútra, aj tak tušiac, že to vo vlaku otvorí a nebude chápať tomu, čo na koniec
nakoniec pripísala.
Díval sa na ženu, čo sa zas na chvíľu zmenila
na dievčatko, ktorému sa o chvíľu splní najkrajší z krásnych snov o dlhých
bielych šatách, aj keď budú kratšie, ale o to širšie. Ten tajomný lesk v očiach
pri predstave dvoch mien na jednom oznámení, holubičky a ratoliestky vtlačené
do kvalitného papiera rozochvievali ju zakaždým, keď vkladala nový exemplár do
ďalšej obálky a zas ich vyberala, aby sa pokochala.
Netušil, že si predstavuje iné oznámenie s
čerstvou osemnástkou, z ktorej naivita priam pretekala z každého póru, kým ozdobným
písmom, pokaziac tri ďalšie oznamká, dopísala z netu ukradnutú vetu: ...Keď nemôžem byť tvoja prvá, smiem byť
aspoň posledná? ...aby mu ho tajne, sediac na kýbloch v sanitárnej miestnôstke
nemocnice podstrčila do županu, a niekoľkokrát sprízvukovala, aby sa to neopovážil čítať, kým neodíde. Ó
veľký Manitú zbav nás polcolových trubiek. Na veky vekov. Amen. Hough. Zakývala
záporne hlavou.
-
Nikdy by som si nebola pomyslela, že ...môžem byť z našej triedy prvá. Pod čepcom...-
prekrútila oči a vystrúhala grimasu, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Mr. Bean.
- Niekto môže, niekto musí! - neuľahčil jej
to a radšej uskočil, aby mu jednu neštuchla za pramálo prejavenú podporu a
neúctu k jej pomaly, ale očividne sa už zväčšujúcemu bruchu.
- Baví ťa to?! - naozaj vyštartovala jeho
smerom s úmyslom si ho pridržať, kým sa rozhodne, ako s ním naloží a že ho
radšej rýchlo naloží do vlaku, aby si od jeho dvojzmyselných narážok aspoň na
chvíľu oddýchla. Odkedy sa spolčil s otcom, ťahá za kratší koniec.
- Ani nevieš ako! - spacifikoval si ju
objatím.
To vždy zabralo. Aj teraz. Konečne teplo.
Miluje teplo. A tohto hnusného, otrlého chlapa, čo má podrezaný jazyk a hodiny
etiky zjavne trávil s mariškou alebo s Mariškou za školou, aby sa mohol vyhovárať,
že potrebuje práve ju, nech z neho učiní gentlemana, potom, čo si tento cudzorodo
znejúci pojem pred rozhodnutím ešte preventívne vygúgli.
Nasal ešte tepla pre seba z nej. Z úst do
úst, zo žíl do žíl, čudujúc sa, ako po tak dlhom čase ešte stále má triašku,
keď sa jej pery dotknú tých jeho. To bolo zas obmäkčovadlo pre neho. A strácač
slov. Aspoň tých dvojzmyselných. Miluje túto ženu, hoci sa niekedy morduje ešte
s náturou pulca, ale o to statočnejšie ho svojimi malými, nelogickými, ale oceľovo krehkými pohybmi udržiava pri zmysloch, ktoré na oplátku pri nej tak
rád stráca.
Lepil zvnútra dlaň o sklo kupé a ona mu mávala. Obálkou.
- To
sa mi snáď iba sníva! Nevzal si ju! - skúsila kričať do pohýnajúceho sa vlaku.
Mizol
v diaľke.
- Nevzal, ale mňa si vezme. - vystrúhala detinský úsmev.
Aj tak si vie živo predstaviť, ako hrdo im to
oznámi, aj ako si vychutná jeho... ktovie. Roztržitosť? Prekvapenie? Úsmev ...
Roztvorila obálku a vytiahla z nej oznámenie
o svadbe. Pokochala sa z jednej strany aj z druhej strany. Pošúchala ho medzi
prstami, pozorne prečítala vlastnoručne dopísaný dodatok.
...Nemôžem byť posledná, ale smiem byť aspoň
prvá, čo Ti pošle svadobné oznamko...
- "Chudák pán profesor", ako by
povedala naša stará suseda.. - usmiala sa na trochu už zašmudlanú obálku s
lakonickým Pánu profesorovi...
- Pôjdeš poštou... - sľúbila mu. Prirýchlo. -
Nepôjdeš! Nemám adresu!...- klesli jej ruky. - Kedy už ja konečne
dospejem?! - zadupkala si a nenápadne sa poobzerala.
A naozaj zachytila staršiu pani, čo si ju s
ľútosťou obzerá, s tým začínajúcim bruškom v dementnom dialógu s obálkou...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára