RUMBELLE - Prievan v tráve, 16. kapitola

Rumbelle

16. kapitola

  Prievan v tráve...

Dom...

   

    

   Vytesnil všetky chmúrne myšlienky a sústredil sa. Na robotu, o ktorej by si nikdy nebol pomyslel, že by sa do nej niekedy bol býval pustil. Teraz si však predstavil, na chvíľu, jej nadšenú tvár, a to mu ako motivácia, aby sa babral s hrdzou a jej kamarátkami, čo u niekoho vyvolávajú vlny nadšenia a u iných zúfalstva, ako to vyčistiť, vrátiť tomu lesk a pôvodný charakter, stačilo. Ak, samozrejme, bude nadšená, lebo zatiaľ to vyzerá len na nemý úžas. V tom lepšom prípade. Jeho očami. Opatrne trel ďalšiu plôšku a pokúšal sa ju očistiť od nánosov rokov. 

  Zazdalo sa mu, že prichádza, ale chcel sa tváriť, že pracuje. Zanietene. 

  - Vyzuj sa! A dúfam, že si si priniesla papuče. Celé dni som rajbal podlahy! Zostaň tam, kde si a zatvor oči! - vydával rozkazy za svoj chrbát, aby prekvapenie aspoň ľúbivo nainštaloval, keď už nie je do detailov vycizelované.

  Zdá sa, že poslúchla. Na chodbičke to stíchlo. Vstal, oprášil kolená, mračiac sa na ne, že ani za svet nechcú s ním spolupracovať a dokázať jeho teóriu o umytej dlážke. Pošúchal ešte dlane zvnútra o podpazušie, čo tiež nebol dobrý nápad a trhol dverami na chodbičku.

  Stála tam žena so zatvorenými očami a širokým úsmevom, ale nie tá, ktorú čakal.

  Nepovedal nič. Počkal, kým sama otvorí oči a vyklopí, čo tu zas chce. Otvorila.

  - Hovoril si niečo o prekvapení, alebo je to len pre prezutých? - spýtala sa odliepajúc sa od vchodových dvier, jedovato vykoptávajúc členkové čižmičky z nôh.

  - Pre pozvaných. - opravil ju a chcel bez pozvania dnu rovno nevychovane odísť, vediac, že sa jej aj tak týmto postojom nezbaví. Keby aspoň nemal naprostriedku obývačky nainštalovaný...

  - Jéžiš! To je kočík! Starodávny detský kočík! - spľasla nadšene žena rukami a začala okolo neho krúžiť, ako mucha, čo sa nevie spamätať z náhleho závanu tepla. - A aký je zachovalý...a je funkčný? Je úchvatný! Na bazári by sa oň potrhali... Je hodný niekoľkých stovák. - lolotala, a v duchu už prerátavala peniaze.

   - Nie je na predaj. - lapol ho za rúčku a hoci ešte trochu protestoval vŕzgavým plačom, odtiahol ho do kúta.

  Premeriavala si ho prižmúrenými očami. To značilo jediné. Číta v jeho myšlienkach a ako ju pozná, aj keby mala pár neplatných pokusov, v konečnom dôsledku ho odhalí pomerne rýchlo.

  - Načo potrebuješ kočík? - začala s indíciami úplne presne.

  - Neviem. Možno raz budem.  Nechystám sa ešte umrieť. Čo ty vieš, čo nám život pripraví. - prekrížil ruky na hrudi, ale toto gesto odmietla. Nič sa schovávať nebude.

  - Keby šlo o toho Nealovho pankgarta, to by si bol už dakus po funuse. Tá...tá... Emma, či ako, ho už má iste z takýchto vecí odpeľhaného. - prekrúcala očami, aj prsteňom na ruke.

   Stále nosí ich obrúčku. Obrúčky. Respektíve ešte predtým snubný prsteň. Ozaj, mal by asi Belle požiadať o ruku... prečo ho to napadlo až teraz, keď sa díva na nervózne ruky svojej exmanželky?!

  - Čo sa mračíš?! Vždy si bol mäkýš a predpokladám, že tú rajdu vrelo podporuješ aj finančne, kým náš úbohý syn... - zrazu zmenila výraz tváre na doslova divadelnú masku utrápenej, osudom skúšanej ženy.

  Tentokrát prekrútil očami sám a radšej sa vyvalil na gauč. Zrejme mu predvedie niekoľko výstupov nového divadelného predstavenia na staré obohraté témy. V hlavných úlohách: peniaze, peniaze a ešte raz peniaze.

  - Počula som, že si vydal ďalšiu knižku. -

  A je to tu! Kritik by napísal: priveľmi prvoplánovo zachytená téma. Počkáme na spracovanie a režijné excesy? Nie, nebudeme čakať!

  - Ak máš záujem kúpiť celý náklad, čo činí približne tisíc kusov, rád ti dám číslo na svojho vydavateľa. Konečne by si aj ty spravila niečo pre mňa. - prešpikoval ju pohľadom.

  - Takže zas nemáš ani fuka. - buchla si kabelkou po stehnách, stojac rozkročmo a pevne. 

  Toto musí skončiť. Vstal a stal si žene zoči-voči.

  - Drahá Milah, dovoľ, aby som ti pripomenul, že náš "vrelemilovaný" syn nechal štúdium na vysokej škole, čím mi zabezpečil odpútanie sa od alimentov, čo mu slúži ku cti, ako jediný dobrý skutok v jeho neplodnom živote! Takže neviem, čo tu chceš?! Na Neala už nedostaneš ani halier. - natrčil ukazovák k vchodovým dverám.

  - To si hovoríš otec?! Ako môžeš o vlastnom synovi, takto?! ...neplodný...- cúvala a vrazila do kočíka. Jeho hrkot jej vohnal na jazykový mlyn novú indíciu.  - Ty, počuj ...ty potrebuješ kočík? Chceš mi hádam naznačiť, že ty a hentá... toto má byť...-

  - Hej, toto bude ten najkrajší košík v celom meste a už sa teším, ako sa s ním budem promenádovať po uliciach!  - ozvalo sa odo dvier.

  S hrdo dvihnutou hlavou ladne preplávala okolo rozčertenej ženy, čo stále celkom nechápala, čo sa tu deje a stala si po jeho boku. Oblapil ju okolo pliec, cítiac, že hrdinku iba hrá, ale inak sa celá chveje.

  - Budeme! - odobril jej.

  - Tak holúbok si trúfa na dieťa, ale to prvé mu skapíňa vo väzbe. To pána otca roka vôbec nezaujíma! Ani to, že ja, úbohá, rozvedená žena nemám ani na kauciu, ani na nič... - búchala sa kabelkou, akoby jej to pomáhalo sa upokojiť, alebo skôr ešte viac sa rozčertiť.  - Ale ja to tak nenechám! - kopla do kočíka, zvrtla sa a zvyšok nadávok venovala svojim nepohodlným topánkam.

  Počkali, kým stíchnu kolesá taxíka na príjazdovej ceste. Šiel po nej zavrieť vonkajšie dvere, lebo ani to sa neunúvala. A pritom mohla nimi tak pekne tresknúť.

  Našiel ju nad kočíkom rozcítenú a dojatú. Ďobkala do neho prstom a vykrúcalo jej pery. 

  Napchal klasicky ruky do zadných vreciek a len pohľadom a mykaním brady čakal na pochvalnú reč, v momente, keď sa dostal vedľa nej. 

  - Je hrozný. Starý, škaredý, opotrebovaný, nepohodlný. Je taký nemožný, až to bolí. - ozvalo sa s trmácaním do rúčky kočíka.

   - Hmm, hmmm... dovolím si predpokladať, že si to hodnotila mňa a nie ten exkluzívny kúsok, ktorý som práve, vlastnými rukami horko-ťažko spojazdnil. - zúfalo skúsil zachrániť situáciu.

  Otočila sa k nemu s rozpačitým úsmevom na perách.

  - Naozaj si myslíš, že by som s tým vyšla medzi ľudí? -

  - ...ale veď si pred chvíľkou vravela, že...-

  - To vieš, my tehotné mávame často zmeny nálad. - ovila sa mu okolo krku a nechala sa uzavrieť pažami oddelená od neho len páchnúcim prepoteným tričkom.

  - Potvrdené? - spýtal sa potichu, smutne hľadiac na vintage kočiar, čo zrejme pôjde akurát tak do stodoly.

 Prikývla a pritiahla sa viac.

  Kočík sa rozhrmotal. Práve sa v ňom slastne usalašil obrovský vyžratý kocúr. Alebo mačka. Nemal čas to zisťovať a ani sa ho zbavovať. Spozorneli. On trochu viac.

- Kam ho vlečieš? - zabrzdilo ho v pol ceste, ako skleslo ťahal kočík s nákladom von pred dom.

  S nádejou sa na ňu pozreli dve hlavy. Jedna aj niečo zapriadla.

 - S tebou sa nebavím. - natrčila prst na tú chlpatejšiu. - Hovorila som o tom kočíku. Predáme ho na bazáre. Peniaze sa nám zídu. - odfrkla párkrát rukami na znak toho, že audiencia skončila, mačky a kocúry nech ráčia opustiť dom.

  Podobral ho pod bruchom a poslušne vyhodil pred dvere. Kočík zaparkoval späť.

  - Veď preto...- spokojne sa usalašila v jednom z nových kresiel a do lona si rozložila malú útlu knižôčku.

  - Naša ďalšia spoločná knižka. - usmiala sa na jej plastový ochranný obal s nechutne tučnými modro-ružovými kreslenými tváričkami štylizovaných bábätiek.

  Mykalo mu kútikmi pier a nevedel, ako sa zachovať. Či ju má pomilovať hneď a skraja, alebo si pôjde najskôr umyť ruky, lebo držal v nich kocúra. A chce mačku...

domiceli