pondelok 14. augusta 2017

RUMBELLE - Prievan v tráve, 15. kapitola


Rumbelle
15. kapitola
  Prievan v tráve...
On...
   
   - Je tu skôr... Nechodieva v týždni! A čo naše prekvapenie? - natočil sa muž od okna ku gauču. - Treba sa schovať...a nevyliezať! Na tamtej žene mi totiž sakramentsky záleží a ak na nás príde, sme v riti! Vypadni! - zahnal sa a vyriešil problém.
  Viac sa nedalo, akosi sa ponáhľala.
   - Ahoj, prekvapenie...- skúsila strčiť dnu do dvier najskôr úsmev, ale nebol v dohľade nikto, o koho by ho bola prilepila.
  Vtiahla teda celá a zložila sa. Ako doma. Po chvíli bolo počuť vŕzganie schodiska, ktoré viedlo hore, na podlažie. Jeho ležérny monotónny krok okamžite spoznala.
  - Ak si neprestaneš pchať ruky do zadných vreciek džínsov pri zostupe, tak sa raz tak skotúľaš z tých schodov, až no. - neodpustila si poznámku tušiac, ako ho zas načapá.
  Prevýchova bola márna, to vedela tiež. Nemala však veľmi čas venovať sa jej, v dome sa mnohé pomenilo. Všimol si, že si všíma.
  - No, čo ty na to? - pán z haraburdova sa hrdo vypol.
  - Ty si vykradol vetešníctvo? Tieto kúsky nepoznám...- prehadzovala pohľad z vysokej lampy s vyrezávanou nohou, na akýsi nízky paraván pred krbom so zošúchanou maľbou vpredu, na dve miniatúrne kresielka s vankúšikmi a pozor, stolík s intarziou pred nimi.
  - Nemohol som to ...vyložiť na skládke. Poprosili ma, aby som im pomohol to vyhádzať z bytu, budú ho predávať. Vraj si môžem nechať, čo sa mi páči a ostatné vyvliecť na smetisko. Tieto sú do vášho kvetinárstva a mám ešte zopár vecí, čo si necháme. Tu doma. - prisadol si, aby nenápadne skryl stopy po predchádzajúcej návšteve.
  - To patrilo tým starkým, teda ich sestre. Sú úžasné! Otec... Ach, jaj...- povzdychla a vykrútila pery.  
  Pochopil, že akosi zas raz ušla z domu. Čas na chlácholenie a prejavenie účasti s následným navodením nadšenia, že tomu tak je. Kde jeden prehrá, druhý víťazí. Nejak sa mu ten boj s budúcim svokrom začína páčiť. Kým vyhráva. Vyhráva ti?!
  Privoňal si k jej vlasom a pobahnil si v nich trochu špičkou nosa.
  - Niečo mu nevyšlo na tom jednaní. Je nahnevaný, umrmlaný. Ozaj. Neschválil nám tú čajovňu a trepal čosi o hygiene a povoleniach a kontrolách. Vraj si to predstavujeme ako Hurvínek válku a máme už konečne dospieť...- vyklopila radšej rýchlo, aby to nemusel z nej ťahať.
  - Dospieť...to akože k nejakému radikálnemu rozhodnutiu? Napríklad konečne sa definitívne osamostatniť? - odpovedal jej stroho, bez náznaku prípadnej irónie.
  Pritúlila sa.
   - To by ho zabilo...- oponovala mrnčavo.
  - Takto zabije on mňa, možno aj nás...- teraz už trochu sarkazmu prilial, ale bolo vidno, že aj sama je z toho rozladená a smutná.
  Pritúlila sa viac, omotávajúc okolo neho paže, netušiac, že sa k nemu túli z druhej strany niekto iný. Uskočila. Spoza jeho chrbta sa elegantne vytiahla chlpatá hlava, o kúsok ďalej chvost ležérne bubnujúci po epede gauča v totálnom pianissime.
  - Ako si sa sem dostal?! Zavrel som ťa predsa na povale, aby ťa nevidela, kým nebude príhodná chvíľa sa s tebou priznať. A zoznámiť vás. -
  Vystrelila z gauča ako poštípaná.
  - To je mačka! - okomentovala.
  Nepresne pomenovaný prírodný úkaz sa medzitým nanominoval do jeho náručia, aby dal jasne najavo, kde je jeho miesto a aj to, že sa oň nemieni s nikým deliť.
  - Je to kocúrik. Volám ho predbežne Tom. Nemohol som ho nechať na tej skládke. Prišiel a túlil sa a vieš ako mňaukal? Vieš ako nešťastne a smutne... Potrebujem ho a on potrebuje mňa. Však?! - nechal sa láskať chvostom aj dotieravou šedivou tváričkou, čo sa mu oškrabkávala v strnisku.
 - To je mačka! - zopakovala nástojčivejšie a hľadala únik.
  - Ty nemáš rada zvieratká? - skúsil opáčiť, lebo popravde sa o tomto nikdy nezhovárali, tak netušil. - A chceš žiť tu, na dedine? Som si myslel, že si poriadime kravu na mlieko a pár oviec namiesto záhradnej kosačky, nejaké tie sliepočky kvôli vajíčkam...-
  - A načo mačka?! - našla hneď zúfalý protiargument.
  - Hrube užitočný tvor! Vieš ako geniálne chytá myši?! Včera som ho pri tom pozoroval! Vážne, to musíš vidieť... - nadšený sa nadchýnal a hladkal hrdinu o sto-dvesto.
  - Tu...tu...sú myši?! - zvrieskla o tón vyššie.
  - Už asi nie. Tom je šikovný kocúrik. -
  Tom dostal boštek na chlpaté čielko. Prekrútila zhrozením očami.
  Namierila na oboch ukazováky, a byť pištoľami, páli do nich.
  - To je mačka! - skríkla ako riešenie všetkých problémov až on nadvihol zviera, aby mu skontroloval podvozok. Poobracal ho natiahnutého pod predné laby, ledva zadnými zaberal na jeho stehnách.
  - Možno aj je, ja nie som veterinár. - poškrabkal kocúro-mačku zas pohodlne usadenú na jeho kolenách  medzi ušami.
  Cúvla o dva kroky.
 - Toxoplazmóza! - pomykala ukazovákmi, ako keď vypadávajú použité projektily.
  Striasol sa smiešne ako handrový panák a usmial sa.
  - To je nejaké zaklínadlo z Pottera? - zadrel, aby uvoľnil situáciu, ale aj jeho mozog ešte našiel nejaké tie synopsy a vybavil mu vstup do archívov, kde skladoval cudzie slová. Pozrel obvinenému do očí a zrejme uvidiac apokalypsu, odhodil zviera, skoro sa nestihlo prevrátiť na štyri. Ale zmizlo. Niekde v útrobách bytu. 
  Zatváril sa previnilo. Aj strčil ruky za chrbát, že sa ide kajať, ale ruky chceli objímať. 
  Sadla si na kraj gauča. Do dostatočnej vzdialenosti od neho a dostal dlaňovú stopku sa k nej približovať.
  - Ako si mohol? ...zabudnúť, že som možno celkom určite v tom? Vieš, aké je to nebezpečné pre tehotné ženy?! Veď... veď... škúlenie,  slepota, poškodený mozog, zaostávanie v duševnom vývoji... -
  - To vyzerá, že tvoj otec ma zas opisuje, srdiečko...- nedal si pokoja s iróniou.
  Ale zvážnela.
  - Je mi to ľúto, ale musím domov. Je mi ľúto úbohých myšičiek, aj chudinky mačky, ja mám veľmi rada zvieratká a aj ony mňa, ale nemôžem tu zostať a...a...riskovať. -
  Vstala a zas cúvala.
  - A mňa ti nie je ľúto?! - zažmurkal nešťastne.
  - Ty si dospelý jedinec. Žiadne šteniatko, tak si už odvykni zneužívať ten dojímavý kukuč na mňa! Dospelý! ...sa skús tak správať, Adam! - poobzerala sa po miestnosti.
  - Prinesiem tepovač, aj vysavač, aj nejaké prostriedky. Veľa, veľa čistiacich prostriedkov. Takto to ďalej nejde...- otriasla sa, namiesto bozku sa otriasla zas a vypochodovala z domu.
  Mačka sa v ten moment prišla obtrieť o lýtko s hrdo dvihnutou tlamou aj chvostom. No, kto je tu víťaz?!
  Zúfalo na ňu pozrel, ale mala slastne zažmúrené oči a čakala škrabkanie.
  Dočkala sa.
 - Prepáč Tominko, ale moja samička je teraz tak trochu oplodnená. To je tak, keď si nedáš pozor a nakladieš niekde svoje vajíčka... A ja ako správny samec sa musím  postarať. Poznáš to, výdatné žrádlo, čistý pelech, prípadne uvijem hniezdo... - mačka ku podivu prikyvovala, alebo sa len bránila jeho drsným pohladeniam. - Poď môj, ideme na posledný lov. Viem, kde žije pizza! - vstal a luskol na spoločníka.

domiceli




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára