RUMBELLE - Prievan v tráve, 14. kapitola

Rumbelle

14. kapitola

  Prievan v tráve...

Ona...

   

  

  - Mali by ste ísť za ňou...- zarezonovalo hlasno, hoci to len zašepkal.

  Prikývol kladne, potom záporne, ale nepovedal nič, len sa otočil a vybehol z kníhkupectva.

  Mužovi s kufríkom spadla sánka. Rozbehol sa za ním.

  - Pán Gold! Pán profesor! Nepochopili sme ma! Musíte ísť...za ňou! Za Belle! - dobehol ho po pár krokoch, lebo zastal a bezradne sa obzeral, kde tak rýchlo Lacey mohla zmiznúť. Zmizla.

  - Pochopte ma...a ...a chápte aj ju. Ja už som ju pochopil. Je z toho úplne preč. Ochorela, zvracia, stále je smutná... ako sa dozvedela, že vy... ste nezomrel. - pokúšal sa ho zachytiť slovami aj rukou, ale trhal sa a mračil. Neodradilo ho to. - Ja už som to zažil pred dvoma rokomi. Keď ste umreli. Akože. Brala to vážne. Všetci sme to brali vážne! Vašu smrť. Aj jej stav. Zrútila sa! Taká istá bola. Nechcem, aby sa to opakovalo! Urobím pre ňu čokoľvek! Čokoľvek, aby bola šťastná, moja Bellinka...- vykladal čoraz nástojčivejšie, nestarajúc sa, že okolo prechádzajú ľudia a autá a poslucháč, ktorému to adresuje, sa tvári, akoby hovoril len do vetra.

  Vietor. Kde mu ju odvial? Vietor. Prečo teraz mlčí?! Vietor! Nech si plní robotu a odveje všetko a všetkých! Vietor! Ber si spomienky, ber výčitky, ber svedomie! Vietor, no tak, počuješ?! Hučalo mu v hlave, v ušiach, aj vedľa uší. Skrat.

  Rozosmial sa.

  - Belle vie, že ste tu?! - natočil sa konečne k stále orodujúcemu chlapovi. 

  Ten konečne zmĺkol a záporne zakýval hlavou.

  - Tak, čo tu potom robíte? Čo to tu stvárate, pán French?! - skoro zavyl.

  - ...to pre ňu. Pre moju nešťastnú Bellinku. Urobím, čokoľvek. Čokoľvek. - zopakoval potichu.  

 - Belle je dospelá. Predstavte si, čo by povedala, vidiac vás tu robiť jej dohadzovačku! A čo by na to povedal jej.. .partner. - chvíľu musel hľadať to správne slovo.

  - Vy o ňom viete?! - prekvapil sa muž.

  Z nosa mu vyšlo pch, dvihol a spustil kútiky, strčil a vybral ruky z vreciek, pozrel dohora i dolu.

  - Pred rokom, zhruba, som sa bol pozrieť na jednu samotu pri lese. Videl som viac, ako som chcel. Tí dvaja, čo tam v snehu laškovali, boli...šťastní! Chápete?! Šťastný muž a šťastná žena! Tak o akom nešťastí mi tu teraz hovoríte? - natrčil mu dlane a triaslo mu nimi.

  - On je nešťastie! Ten chlap vedľa nej! Je neschopný, nemožný!  Je to odpad spoločnosti. Bývalý alkoholik, rozvedený, stroskotanec! Veď, veď ste ho videli... ako vyzerá... nevie sa správať, obliekať, nemá nič, len holú riť...on je jej nešťastie! Nedovolím, nedopustím, aby hentaký...- hlas sa mu zadrhával, ale muž oproti sa mu len smial.

  - Opakujete sa, pán French. Všetky tieto slová poznám, ale vtedy ste ich adresovali inému mužovi. - oprel roztvorené dlane o vlastnú hruď.

  - Nemám vás rád, pán profesor. Nie, nemám. Ale hentaký? Vy ste aspoň zabezpečený, máte vzdelanie a postavenie a aj výchovu, vy ste iný kaliber! Vy...- 

  Čosi mu stišovalo zvuk vysielania. Niečo zvonka sa mu nabúravalo do správ...

  - Nebodaj ju ...teraz...práve teraz... opustil?! - nepočúval chvály na svoju osobu, ale došlo mu niečo iné.

   Odpoveď však nebola presne tá, čo by možno aj chcel počuť. "Naozaj?! Naozaj chceš, aby zostala opustená, sklamaná a nešťastná v stave, o ktorom vieš a... To by možno vysvetľovalo jej letargiu, ktorú ti tu farbisto opisuje jeho otec..."

  - Vykašlal sa na Belle? Teraz?! - zopakoval nahnevane svoju otázku.

  Pán French zaťal pery, kým z nich vypustil.

  - Nie. Sú stále spolu, stvárajú jednu hlúposť za druhou. Nemôžem sa už na to dívať. Ale ona je len hrdá. Ona sa trápi. A teraz je chorá... z trápenia. - zaverklíkoval svoju teóriu. 

  Vysielanie sa obnovilo v plnej sile. Pochopil. On hej, moderátor zrejme nevie skoro nič. Len číta, čo dostal od kolegov. 

  - Pán French, verte mi. Nie je to choroba. A nie je to ani nešťastie. Kedysi som sa k tomu staval veľmi konzervatívne. Veľmi. Ktovie? Keby som vtedy nebol k tomu taký odmietavý, keby jej vyjdem v ústrety a... možno by sme teraz boli ... spolu. Ktovie... Hnevala sa za to, ale videl som to ako vy. Najskôr doštudovať, usadiť sa, zabezpečiť, potom... potom to všetko ostatné.  - utíchal hlas a čosi vnútri ho zabolelo.

  Muž oproti netušil o čom hovorí. Mal iba svoju teóriu a svoje riešenie.

  - Vidíte. Preto...Vy ste rozumný muž. Vy viete, čo je správne! Ona je mladá a hlúpa a pokazí si s ním život... Vráťte sa k nej! Začnite znovu. Vy sa o ňu budete vedieť postarať, keď mňa tu už nebude, nie henten! - dvihol päsť smerom hore.

  Lapol ho za ňu a stiahol ju dolu.

  - Nie, pán French. Je mi to ľúto, ale nemôžem. -

  - Ani to neskúsite? - chytal sa posledných nitiek nádeje otec.

  - Už nie. Teraz, pán French, už nie. Je neskoro. Ktosi iný zamiešal karty s našimi osudmi a srdcové eso dal do rúk jemu. Možno ho začnete mať rád. Možno ho len dobre nepoznáte. Možno vás prekvapí svojou zodpovednosťou, ako sa vie postaviť k problémom. Dajte mu šancu. Dajte im šancu. - potľapkal zroneného muža, čo sa v tento moment zmenil na vetchého starca po pleci a radšej si zahryzol do jazyka.

  Ktovie, ako by muž so slzami na krajíčku zareagoval, keby vie celú pravdu. Ale tú mu musí povedať dcéra sama. On nemá na to právo prezrádzať cudzie tajomstvá. "Cudzie? Už je cudzia? Naozaj si o tom presvedčený?!..."

  Muž sklonil hlavu a pomaly odchádzal.

  Díval sa za ním a videl zas jej chrbát, ako mu mizne v podchode na vlak už tak nedosiahnuteľná, prchavá, ako si ju berie dážď a zmýva z nej jeho stopy. Navždy.

  - Ty si mu ho opísal ako víťaza na muža roka. - ozvalo sa za ním.

  Šúchala si premrznuté paže, dych sa jej vlnil v obláčikoch pary. Zvliekol kabát, prehodil ho cez ňu a pritiahol si celú tú kôpku tepla k sebe. Potrebovali zahriať obaja.

  - Je to fakt kus nemožného chlapa. - začal zveličovať. - Pán French ho opísal dokonale, nemôžem nesúhlasiť. Ešte si obaja užijú, kým ho naučia stáť na vlastných nohách. Už nikdy nestretne muža ako som ja. - dodal ješitne.

  - Dúfam, že presne to má v pláne! - vytrhla sa mu, aj s kabátom a rázne vykročila späť do práce.

  - Hej, kabát, neopúšťaj ma! Moje teplo! Je mi chladno. A mám len teba! Prisahám! Jeden jediný! Nemienim ťa prevracať! - poslušne kráčal za ňou, svojsky sa ospravedlňujúc.

  Ešte si užije, kým ho naučí povedať jej pravdu rovno do očí. Jasne, bez slovných hračiek. Iba tak obyčajne, nežne a úprimne k tomu. Ešte si užije...

domiceli