RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 32. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXXIV.

      Je mu jasné, že prišli o signál. Sústredí sa na detaily. A jej päty v balerínach to nebudú. Stúpanie takmer nepostrehnuteľné. Potuchlina, vlhko, zlé odvetrávanie, amaterizmus čistého zrna. Protiatómový kryt? Katakomby ešte z čias druhej svetovej? Oboje v jednom? A oni traja. 

  Chlapík kráča, akoby tu bol doma. Nevravel, že tu ešte nebol?! Nebodaj si mu aj uveril?! Ani ona nevyzerá, že temný tunel nie je bežná trasa v nákupáku. Jej neveríš od začiatku. Poľahčujúca okolnosť. Pre koho?!

  - ...mal by tu byť výťah. Niekde. Tu... Alebo ďalej.  Nákladný, pre prípad... - ozýva sa spredu.

  - Stojte! - ozýva sa zo stredu.

  - Doriti! - ozve sa posledný článok, čo zabudne pribrzdiť.

  Skončí rozkývaný v jej náručí. Nič ho tak nevytáča ako Lili, čo sa usmieva. Toto nie je tá Lili! Doriti ešte raz! Má chuť ju odstrčiť, ale paradoxne sa priblíži, rušiac proxemické pravidlá a teší ho aspoň, ako ju dostáva do rozpakov. Prudké dýchanie, pootvorené pery. Ľadové prsty, čo ho držia za bundu, aby náhodou, chudáčik nespadol a nerozbil si kolienko o štrk?

  - Prečo sa neponáhľame?! - syčí. -  Prečo mám pocit, že si zas vymyslela niečo, čo sa mi nebude ani v najmenšom páčiť?! - prilepený takmer o špičku jej nosa tým svojím skúša z opäť prižmúrených očí vyčítať pravdu.

  - Adam, chápem tvoju rozpoltenosť, ale ver mi už, prosím. Budem predsa matkou tvojho dieťaťa, je aj v mojom záujme...-

  To už nezvláda.

  - Ak ešte raz vytiahneš tento argument, prisahám... - zatína pery a nos supluje hlboké nádychy vzdoru a výdychy toho istého.

  Radšej zmĺka a posúva ihlu na obohranej platni o pár drážok.

  - Ideme! Pokračujeme, pán dok...- zakvačuje sa jej o zápästie a nasmerováva mobil dopredu.

  Pred nimi sa chveje chabo osvetlený pás betónového monštra ťahajúci sa ešte hodný kus dopredu. Iba ten pás. Zhrozene pozerajú jeden na druhého a nemusia sa pýtať, prečo asi tak nevidia svojho sprievodcu. Nevidia, ale ešte počujú.

  - Nebude ďaleko! - nerozpakuje sa neoslobodiť ju, stále ju drží s jedom a ťahá, predlžujúc kroky, čo to dá. Nemá pocit, že drží za ruku ženu. Drží len zdroj svetla. Ona to vie a neodváži sa kňučať, hoci ju zviera neľútostne a trmáca  ňou ešte horšie.

  Dupot v popredí zastal, piesty, škrípanie...

  Pritiahol sa k stene, len čo zazrel vertikálny pás svetla. Potom sa spamätáva. Nie, oni sa nemusia skrývať, to "pán gynekológ" má naponáhľo, keď za sebou ani nezatvára dvere. Ale aj tak sa ťahá radšej pri múre. A ťahá aj ju. Ktovie, čo z tých dvier môže vyletieť...

  Vypína mobil a zostáva mu za chrbtom. Svetlo spredu stačí. To ich by mohlo prezradiť, že objekt má nečakanú návštevu. Všade ticho. Niekde akurát presakuje voda, ale to je iným smerom.

  V tenkom priezore veľa toho nevidno. Asi ďalšia len spojovacia chodba. Možno tá k výťahu. Je to jedno. Musia vpred. Skúša sa pretiahnuť. Až teraz berie ženu za sebou na milosť a povoľuje zovretie. Automaticky vrhá pohľad na jej brucho, ale jej útla, dievčenská stavba tela ani vo vyššom štádiu nebude mať problém vtesnať sa do nejakej diery. Potriasa hlavou nad újdenými myšlienkami a odvracia sa od jej miniatúrnych oblín.

  Je to chodba. Osvetlená bezpečnostným svetielkom hore pod stropom. V strede steny výklenok. Výťah. Zrejme bol pred chvíľkou použitý, ešte stále škrípe. Nebude z tých najrýchlejších. Ani najnovších. Skúša počúvať. Ohmatkáva ľadový plech. Svetielko doblikáva, čas na vlastnú voľbu.

  - Zostaň v zákryte. Za mnou. Možno sme už teraz niekomu na muške, ale...

   - ...nemal by tu byť nikto. Trvala som na tom. - skúša ho upokojiť, ale nedôvera ku kamerovému systému jej roztriasa hlas. Bezradne sa obzerá a mraští tvár. Toto nečakala. Toto nechcela.

  Chvíľu váhajú, či vojsť do tlamy stroja, čo sa dokorán roztvorila pred nimi. Obzerá sa, či tu nie je niečo. Niečo ako zbraň. Nič, prázdna kamenná chodba. Pretestuje aspoň päste. Neznáša to. 

  Teraz musí potiahnuť ona jeho, lebo tlama sa započína zatvárať. Hľadia každý pred seba a čakajú, čo uvidia, keď sa dvere na opačnej strane zasa otvoria.

  Otvárajú sa...

  Ďalšia z chodieb. Menšia, nižšia. Niekoľko dvier. V kúte na zemi niečo ako kôpka inštalačného materiálu.

  - Niekto zlikvidoval tvoje obľúbené kamery... - myká bradou a vie, že ten niekto bol asi dôkladný. Druhá kôpka drôtikov a plastu za ich chrbtom.

  - Na konci sa chodba stáča. Ideme tam, alebo skúsime niektoré z týchto dvier? Tieto nevyzerajú na čipy...- šepká žena.

  Nepočúva ju. Nie "ideme", ide sám. Chvíľu zas opatrne popri stene, kým ešte opatrnejšie nenakukne za roh. Slepá chodba. Nijaká chodba, iba väčší výklenok. S kameňom odpadnutým kdesi zo srdca sa uvoľnenejšie otáča. Kameň vyskakuje späť a triafa presne!  Ženy na chodbe už niet...

  Panika? Pokoj. Skúša načúvať, ale nič. Úplné ticho. Takmer vákuové. 
  Skúša prvé z dvier. Zamknuté. Druhé. Za nimi sa rozbliká automatické svetlo, ale osvieti len akýsi kumbál s hapampádím. Nepoužitý stavebný materiál. Tretie. Opäť spomalene s bzukotom rozblikávajúce sa svetielko. Podľa prievanu usudzuje, že táto miestnosť bude väčšia, preto len drgne viac do dvier, aby sa otvorili samé. Do pravého uhla to zvládajú. Je väčšia. Stále kameň, len dlažba hladšia.

  Na podlahe pred ním leží čudne skrútené nehybné telo.

  Na okamih ho to prilepí k stene zvonka, ale nemá čo stratiť. Možno ani získať. Čo ak... Čo ak potrebuje pomoc... čo ak je to Belle?

  V mihu, v pár sekundách pohľadom obsiahne celú miestnosť, ale zohýna sa k telu.

  Potom už len tupá bolesť a tma.

domiceli