RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 38. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXXII.

      Uškŕňa sa popod fúzy, hoci som ho dnes donútila si ich oholiť. A nahladko! Ako kedysi. Dosť ma už irituje jeho krátky zostrih, rovnako ako jeho môj temno mahagónový preliv a nadpojené vlasy. Vždy som túžila byť červenovláska, ale v mojom stave mi povolili iba toto. Keď neprší, aspoň kvapká a keď prší, farbí mi to blúzku dočervena. Prší. Vonku leje, ale tu v cukrárni je nám fajn. Schneme svorne.

   - Čičreš sa v tom, akoby ti ani nechutil. Hlavná vec, že mi už dva dni píliš uši, ako tvoj organizmus piští po veterníkoch. - hreší skôr rozprplaný zákusok, než mňa. 

  Jeho hlas je celé týždne nastavený na úplne inú frekvenciu, než som bola zvyknutá, keď... kým...

  - Jeden som predsa zjedla. - skúšam infantilnú obranu a presúvam obriu figúrku znetvoreného zákusku ku kraju taniera, aby videl, aký veľký kus je už prázdny. 

  - A ja dva zaplatil, tak jedz ďalej . Nie si tu sama...- zasúva ruku pod stôl. 

  To je síce  proti pravidlám, ale ak ma nebude nútiť tlačiť do seba tú sladkú hrôzu, budem sa tváriť, že faul nebol. Je.

  Nevie sa nabažiť pocitu. Brucho je zatiaľ v nedohľadne, hoci ja sa už cítim ako Zepelin. Žmúrim oči a nechám ho kochať sa, aj sa prisúvať bližšie a bližšie. Ešte aby tu začal chrochtať. Dosť. Šach-mat.

  - Toto už je územie môjho koláčika! - odliepam mu ruku zo sukne a mením jej trajektóriu. - Ty sa pekne vráť k svojej nedopitej káve. Zas budeš celú noc ponocovať, zíde sa ti. A nevyhováraj sa, že je to preto, že ja chrápem. Nikdy nechrápem! ...- radšej mu vyložím všetky karty na stôl, aby si ma zas nedoberal.

  Hormóny si so mnou robia, čo chcú. Nevedela som si predstaviť, že ma to bude až takto baviť...

 
XXXXXIII.

  Vytiahne lyžičku z čaju a do servítky vedľa šálky nechá odkvapkávať a vpíjať zelenkastú tekutinu. Skúša niečo lyžičkovým štetcom aj kresliť. Kým príde s novým nánosom, ten prvý stíha vsiaknuť a zmiznúť. Zmiznutie je teraz hlavným bodom programu. Kam...? Kde...?

  Doktor si utiera spotené čelo. Priniesol si ďalšiu dávku papierov ku nej, do kuchyne, porozkladal po stole a teší sa na dnešné siahodlhé dišputy o interesujúcej fertilizačnej problematike.

  - Fúú, - pretiera si zas čelo, aj krk vzadu. - ...sparno je. Koľko tak môže byť vonku stupňov? - skúša neformálne začať.

  - Všetky. - vybľafne s rukou pod bradou a vypustí ďalšie kvapky čaju do obrazca, ktorý aj tak zmizne.

  Vonku je všetko. Úplne všetko. Tam niekde. Vonku. 

  - Aby som nezabudol, volali. Povedal som im... to, na čom sme sa dohodli, nemusíte sa báť. Na mňa sa môžete spoľahnúť. - odoberá jej čaj spod nosa, lyžičku z ruky.  Chce poslúžiť čímkoľvek, len aby ju dostal z letargie.

  Ani sa nepohla. Neprotestuje. Díva sa von, do prudkého slnka a skúša sa odosobniť.

  - Včera ste vraveli, že pôvodné médiá neboli stimulované, dokonca ani stimulovateľné. Mám tomu rozumieť tak, že médium nikdy nevedelo, čo za schopnosti sa rozvinú v potomkovi? - kladie na stôl pohár čistej vody a otázku, čo ho žerie.

   - Každý by sme chceli mať z dieťaťa prinajlepšom lekára ako ste vy... - vypustí s výdychom a dodá. - Mne by stačilo, keby bolo rovnako zvedavé, ako... ste vy. Zdravé a zvedavé. - žmúri oči a chce sa jej spať. Snívať.

   - Lenže genetika nepustí, slečna Lili.  Ako je možné umelo potlačiť niektoré znaky v prospech iných? -

   - Trafili ste konečne klinec po hlavičke, doktor. - neotáča sa na neho, len ľutuje, že nedopila ten hnusný zdravý, či liečivý, či aký to čaj. Smädí ju. A voda je príliš číra na jej mútne myšlienky.

  -  Ešte pred niekoľkými mesiacmi by som vám oponovala, že nie potlačiť, ale dostať do popredia. Dnes s vami súhlasím. Už nijaké médiá, nijakí zberatelia. Buďte trošku nesebecký. Skúste to s altruizmom. Vy ani trochu nemáte rád ľudstvo? - zapiera sa mladá žena o stôl, berie pohár s vodou a vylieva ho von oknom.   

  Zostáva stáť ožiarená jedovatým poludňajším slnkom.

  Je ešte útlejšia ako minule. S nevôľou si jej vychudnuté telo obzerá muž. Psychika je labilná, sklony k apatii, letargii... skúsil už všeličo.

  - Ak to takto pôjde ďalej, nebude možnosť ďalšieho pokusu. Vaše telo musí byť pripravené, rovnako ...ako duša. A myslel som si, že chcete, aby... - ide po tenkom ľade poloklamstva.

  - Mysleli ste zle. - odráža ho polopravdou.

 

 XXXXXIV.

  S hlavou na bavlnenej plienke, s vlasmi roztiahnutými do slniečka, ktorého stále niet, zízam do stropu. Rešpektuje moju slabosť pre biele periny, aj silu vydržať na hnusnej zožltnutej plienke, čo dozaista prešla zadkami desiatok detí, kým sme si ju nepriniesli z bazáru, len aby mi vlasy zas raz nezafarbili vankúš.

  - Nemôžeš si dať pod hlavu normálny uterák? - mraští sa na tkaninu a nenápadne ju odsúva aj s vlasmi, len aby bol čo najbližšie ku mne. K nám.

  - O čom zas snívaš? - kreslí mi nosom po líci otázniky. 

  Pomrvím sa a zatnem pery.

   - Nie sme síce ešte stále manželia...- zalezie si rukou pod tričko, - ... ale zdieľame spolu spoločné lože, spoločné dieťa...- mení otázniky na bodky letmých bozkov na spánkoch.

   Zas len krútim hlavou a nechám sa radšej doškriabať zle oholenou bradou, ako mu povedať pravdu. Viem, že ju nechce počuť. Túto  určite nie.

  - Šteklíš ma. A iste aj ju. - skŕčam hlavu, zvíjam sa opatrne, aby som dostala preč tú jeho zo svojho brucha, kam sa pretransportoval.

  - Prečo nie jeho? - prisaje sa o to silnejšie takmer pod pupok.

  Ozaj. Prečo myslím na dcéru, keď médiá mávajú prvých synov?! 

  Nie! Nie!! Nie!!! Už nie som médium! Nijaké médium! Som obyčajná žena s obyčajným tehotenstvom a porodím obyčajné dieťa! Obyčajnému mužovi! Prešťali sme celý systém! Celý! 

  - Chveješ sa. - spozornie a radšej mi prikrýva brucho opatrne tričkom a vracia sa späť k tvári. Jemne sa usmieva. Dešifrujem to ako: všetko je ok, všetko bude ok...

  Neuhýbam  pohľadu.

  -... som si... chvíľu predstavovala, že by mohlo napríklad rozumieť reči zvierat. Alebo vedelo čítať myšlienky. - vytŕčam bradu vyššie a špúlim pery.

   Nejde po nich. Mala som pravdu. Chápem. Vie, že nehovorím o tomto dieťati. Vraciam sa späť a to neznáša.  Ale stále sa usmieva. Chce, aby som bola pokojná.

  - Budem ti to opakovať stále. Dookola. Denne, každú hodinu, ak bude treba. Nič mu nehrozí. Nech je to dcéra, alebo syn je len naše. Tvoje a moje. Stal sa zázrak a ty a ja budeme mať dieťa, Belle. Nie ty a on ani ja a ona. Ty a ja! My dvaja. A bude len naše. Najkrajšie na svete. Naše. - snaží sa byť presvedčivý.

  Snažím sa mu veriť.

  Snažím sa veriť Lili...

domiceli