RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 39. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXXIII.

      Vraj je to len otázka akejsi jednodňovej chirurgie. Dobre, tak možno dvoj, keby sa vyskytli komplikácie. A možno ani tej jedno, keď sa zhodnú, že amniocentéza nie je potrebná... Načítaval mu mozog predposlednú návštevu u lekára, ktorého im vybral doktor z hradu. Stačilo odporúčací list a boli automaticky zaradení medzi VIP pacientov prestížnej súkromnej kliniky. Pravidelná kontrola, starostlivosť...Nebol si celkom istý, či je to dobre, ale jej zdravotný stav nechcel riskovať ani brať na ľahkú váhu.  Stačí, ak bude ostražitý sám. Sú dostatočne ďaleko od oboch inkriminovaných miest, ktoré sa k nim viazali.

  Sterilná čakáreň pred ordinácoiu, čo sa snaží pôsobiť mamičkovsky, ale priveľa svetla a pastelových odtieňov irituje zas  oteckov. Aj on sa ošíva a snaží sa skôr v rovnakom rytme pretáčať stránky časopisu, než sa zameriavať na jeho vyusmievaný obsah.

  Ani si nevšimol ženu, čo sem potichu vošla. Ďalšia z nedočkavých mamičiek, čo dnes bude plniť instagram čierno-bielymi škvrnami z ultrazvuku.  Roztiahol viac nohy, aby ju nenapadlo si prisadnúť. Voľných kresiel a lavičiek  tu má dosť.

  - Ako vidím, stále nemáš miesto pre mňa...- ozvalo sa nad ním, kým si príchodzia skladala slnečné okuliare.

  Časopis zavrel bránu. Čitateľ v pozore. V strehu. Oči sa mu rozbiehajú do všetkých kútov. Takmer stelesnený Munchov Výkrik.

  Ona si pokojne sadá, prekladá nohu cez nohu a letmo sa usmieva.

  - Som tu zas inkognito. - napráva si nemožnú parochňu, aj šatku pod krkom. - Nemusíš sa báť. - 

  Potichu si sadá na samý kraj lavičky a má trochu problém pozrieť sa jej do očí.

  - Lili, vieš, ja...my...- začína s rozpakmi.

  - ...nie, nemusíte mi ďakovať, ani vzdávať nejaké poklony. Urobila som to z vlastného presvedčenia...- skočila mu do reči.

  - Lili, čo...čo ťa to napadlo?!...- skočil aj on jej, vôbec nemajúc v úmysle niečo, ako ďakovnú reč. Práve naopak.  - Nie je dobrý nápad, že si tu. Nemala si sem chodiť! Nie je to dobré pre Belle... a ani pre teba. Čo ak nás pozorujú a nájdu...a ...Lili! -

  Akoby ju vyšľahal čerstvou žihľavou. Okuliare v ruke sa jej trasú a zrak mlží. 

  Badá, že prepískol, ale vystrelený šíp a slovo... musí dokončiť!

  - Netvár sa takto... neznášam to! ...Nechcel som sa ťa dotknúť. Mala si radšej iba zavolať, napísať, spojiť sa so mnou... Iba so mnou.  Čo teraz, keď vyjde Belle z ordinácie a... v jej stave... takýto šok...-

  - Zavri už konečne hubu, Adam! - zastavila jeho nečakaný drsný prejav.

  Vstáva. On tiež. Odchádza. On za ňou.

  - Čo si čakala?! - dobieha ju a dupocú spolu po schodoch.

  On sa pýta. Ona neodpovedá. Zrýchľuje. Vybieha pred nemocnicu. Stopuje taxík. On váha. Obzerá sa. Váha. Taxík mu mizne za rohom. Zhltne ho zas budova kliniky.

   - Ty bez tej kávy fakt nevydržíš ani hodinu?! - vítam ho vysmiata  s kopou rozšušťaných papierov v ruke, čo mu nadšene strkám, aby ich so mnou zdieľal. - Môj ošetrujúci lekár chcel s tebou ešte hovoriť, on to vie vysvetliť lepšie. Takto, tatko...- beriem ho pod pažu a stískam. - ... budeš musieť počúvať len moje žvatlanie v hovorovom móde, aby si vedel. A choď sa dať ostrihať. Potíš sa. - fúkam mu do čela pre prípad, že by si ho chcel opierať zas raz o to moje. 

  Nechce? Nechce.

  Počúva ma len na pol ucha. Musím mu ale stoj, čo stoj vyspievať svoje nadšenie z toho všetkého, čo som práve videla, aj to, ako doktor číslo dva chváli doktora číslo jeden, ktorý bravúrne zvládol operáciu, ktorú ešte nikto pred ním nezvládol, alebo aj možno niekde zvládol, ale doktor číslo jeden je aj tak kapacita a doktorovi číslo dva je cťou prebrať do opatery jeho pacientku, to ako mňa...

  - Adam? Prečo nič nevravíš? Volali ti z práce? Nepredĺžili zmluvu? Alebo niečo s privátom? -
  Nechcem sa teraz baviť baviť o prízemnostiach a ekonomike našej novej minirodinky.

  - Ja som ho videla. Konečne videla. Plávalo dolu bruškom a metalo rúčkami. Kývalo mi, alebo tak nejak a malo to oko a bilo tomu srdiečko... Adam... vieš si to vôbec predstaviť?!-

  Prehrabávam sa v papieroch a strkám mu pod nos záznam zo sona. Nič moc, ale rada mu vysvetlím každú jednu škvrnku. Každú, každučkú, aj viackrát.

  Berie ho do rúk a konečne mu tvár mäkne.

  - Však je krásne...- skúšam celkom nezinfantilnieť, ale nedarí sa mi.

  Svine hormóny mi zas tisnú slzy do očí. Stále mlčí. Asi vstrebáva. Chlapi majú dlhšie vedenie.

  -Vieš, že sme ešte Lili ani nepoďakovali za to, čo pre nás urobila?! Ušli sme, kým bola v anestézii a nazaujímali sa ani, čo sa dialo ďalej... je to od nás nefér. - vykrúcam pery a mám fakt pocit, že môj mozog sa zmenšil o polovicu a aj tá má kapacitu detského kýblika.

    Zdementievanie by malo nastúpiť až na materskej. Som očividne, aj uchočujne v predstihu.

   - Ty, počuj, Adam...Čo keby sme ju vyhľadali? Iste bude  stále na hrade. Iste sa poteší, že to vyšlo... Odpustila som im všetky tie tajné odbery mojich vajíčok, čo museli zmrznuté čakať, kým sa im dostane cti...- drgám mu zámerne umelo vypučeným bruchom dolu pod to jeho, ale ako vždy prekrúca očami... - Je mi jedno, že bola s tebou v posteli, len aby sa k tomu matrošu dostala...- idiotsky sa zaškerím, aj keď klamem, až sa mi z úst práši. Raz ju za to prizabijem. Raz. Ale až po pôrode. Teraz musím byť vďačná a aj som.

  Mračí sa. Ani to mu neverím. Tak, ako to, že si z tej trápnej stimulácie nič nepamätá. Nech sa len opováži priznať, že to nie je pravda. Neopováži. Miluje ma a nikdy by ma takto nezranil. Žvatlám ďalej.

  - Bola úžasná, keď to dokázala zahrať, že ty a ona...celú tú oplodňovaciu frašku, aby jej uverili, celé jej tehotenstvo a pritom celý čas som v nej bola ja... nie ty...- zas sa trápne škerím, lebo mi to príde na hlavu. - Dobre, boli sme v nej obaja. To je také krásne... vynosiť niekomu dieťa... a ešte krajšie dopriať mi...doktor číslo dva mi vysvetlil, že sme mali šťastie a naše organizmy sú dosť kompatibilné a aj rovnaká krvná skupina a preto nedošlo ku komplikáciám a plod sa ujal... je to úžasné. Naše dieťa. Pozri, pozri, aké je nádherné. - ďobem zas do fotky z ultrazvuku. - Však jej pôjdeme poďakovať? Ty, počuj, čo keby bola jeho krstnou mamou?! To je nápad! - lolotám a som zdrogovaná šťastím.

  Nezdieľa moje nadšenie. Hnusný Adam!

   - Tak teraz už si spokojná? - natáča sa k vystresovanej, udýchanej žene starší elegantný muž a rukou upozorňuje vodiča taxíka, aby láskavo spomalil, vezie predsa tehotnú ženu, budúcu matku. A ešte akú významnú matku! Keby len tušil...

  - Klinika asistovanej reprodukcie. - obzerá sa ešte dozadu na skracujúcu sa budovu, z ktorej vyšla. -  Aký hlúpy paradox. Tí dvaja sa zrejme chcú pokúsiť o nemožné. Nech len skúšajú. Ona nikdy nemôže otehotnieť. Pokazila si dva pokusy,  je odpísaná nielen ako médium. Úplne "lyšnij čelavek", ako by povedal ruský klasik...- spokojne si mädlí ruky starec a díva sa radšej von oknom. 
  Žiadne výčitky svedomia, že je autorom tohto scenára, ktorý zrejme herci zohrali bravúrne, hoci boli  naoko vybraní náhodne z davu. Ako aj kulisy, čas a dej. Niet nad drámu s klasickou kompozíciou...

  Stále nechápe, ako môže mať táto geniálna žena, vedkyňa, trasúca sa vedľa neho, pre tých dvoch takú školácku slabosť. Prevdepodobne len pre neho, ale kým bude Belle nažive, nemá šancu ho dostať. A radšej nech len na žive zostane. Oni potrebujú ju. Nie zamilovanú ju a jeho, čo by do všetkého pchal prsty a svoj škaredý špicatý nos. Ich dvoch môžu poriešiť aj neskôr, aby ju teraz nerozrušili...

   - Doktor sa mi neozval. Aké sú posledné výsledky, Lili? Už by malo byť aj nejaké to sono k dispozícii. Musím ho poprosiť, nech prepošle... Som zvedavý na náš experiment... Chceš ešte niečo z mesta? Ostatné som zariadil. Máš to už doma, na hrade... Aj pán Rudy sa už na teba pýtal. Vysvetlil som mu, že jeho prítomnosť by mohla ohroziť tvoje dieťa. Je to inteligentný pes, pochopil... Ty musíš hlavne veľa odpočívať... Už žiadny takýto rozptyl... aj keď mám pre teba slabosť...viac ma už nenahovoríš... - skúša ju potľapkať po kŕčom zatnutých rukách v lone, ale cukne sa.

  Čo si chcela nahovárať sama?...

domiceli