RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 26. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXII.

      Zamyslený sa vracal späť do auta. Ešte raz skontroloval rázporok. Ešte raz pozrel smerom k prístrešku, odkiaľ sa zvlhnutý nočným srieňom vracal, kde nenašiel nijakého bezďáka. Možno keby hľadal pedantnejšie, ale nezamkol auto. Vnútri sa rozsvietilo, ale kým zaplo aj jemu, stihla vykúzliť silený úsmev.

  - Odchádzame. Rýchlo, ale snaž sa nevzbudiť pozornosť nejakým tým škrípaním bŕzd... alebo zubov. - oznámila a zohla sa k teniske, čo sa stále rozväzovala.

  - Čo...čo to zas doriti je?! - zavyl. - Skrytá kamera?! - buchol po volante. - Bez Belle neodídem...- skúsil oponovať, ale nevenovala mu pozornosť.

  - Bude v bezpečí. Mala by byť. Ak to nezvržeš a neprídu na nás priskoro! Indíciu si našiel správnu. Všade sú kamery. Preto som teraz v handrách tvoje frajerky. A ona v mojich. Vlastne vo svojich. Inak... - pričuchla si k podpažiu. - To, že ignoruješ jej vkus sa ešte dá prehliadnuť, ale ak sa ich v krátkom čase nezbavím, vysypem sa. - už precieďala pomedzi zuby trochu rozhodená, že auto je zvnútra vysvietené ako námestie na Vianoce. - Je... čas! -  zasyčala každé slovo zvlášť.

  - Nepohnem sa, kým mi nepovieš, kde je! Táto hra sa mi nepáči od začiatku, ale teraz si už prekročila všetky medze. A keď vravím všetky, tak všetky! - preložil ruky cez hruď, ale bol jej smiešny.

  Videla, ako sa vlastne týmto gestom len márne vnútorne bráni, ale rozum mu nič nenapovedá.

  - Robím to pre teba... dobre, aj pre ňu! Pre nás všetkých, čo to nechápeš?! Sme v jednom vlaku, nedá sa vojsť k rušňovodičovi a zakričať: "Otočiť na Mníchov!" - rozhodila rukami a nad hlavou im lietali desiatky tampónov z natrhnutej škatuľky.

  - Prečo...Mníchov? - zaujalo ho.

  - Typický chlap! Mníchov, Budapešť, Horné Obdokovce... to je úplne jedno! Pointa bola v inom! Štartuj! Prosím... - skúsila záver transformovať diplomatickejšie.

  Naštartoval a šiel. Už mlčal. Bola mu za to povďačná.

  Zastali. Vystúpili. Ani sa neunúvala pozbierať "sneženie". S hrôzou sa obzrel, čo tam zostalo a bol rád, že auto už nesvieti. Iba bliklo, keď zamykal. Mal chuť do neho znovu nasadnúť a radšej sa voziť po meste, než konfrontovať s Lili, čo sa to zas deje.

  Pred dverami zastali a konečne si pohliadli do tváre.

  - Áno, mám kľúče aj od tvojho bytu, ale ty si tu doma. - ponúkla ho familiárne, aby odomkol. Presne toto nechcel počuť.

  Zamierila si to dlhými krokmi na toaletu. Zažala svetlo, najskôr očami, potom začala rovno prehrabávať poličku.

  Stál jej nechápavo za chrbtom. Otočila sa a v ruke držala škatuľku. Bola plná. Otvorená, ale plná.

  - Amatér, ani sa nesnažil zistiť si jej značku. - pohŕdavo odhodila nájdené, chvíľu sa dívala, ale radšej to vzala a odniesla do kuchyne.

  Vedela, že sa bude pýtať. Veľa pýtať. Sadla si za stôl a položila ruky naň. Chvíľu  mlela palcovú múčku.

  Mal chuť sa napiť, ale len nasucho preglgol a sadol si oproti, opakujúc zrkadlovo jej pohyby.

  - Nič lepšie mi nenapadlo. Nebolo veľa času. Moje schopnosti sa menia každú chvíľu, asi to bude tými hormónmi...-

  - Mňa nezaujímaš ty, Lili... kde je Belle?! - stopol jej spoveď, aj nervózne ruky.

  Smutne na neho pozrela. Hneď zas na ruky na jednej kôpke.

  Svoje rýchlo stiahol.

  Vedel, že prepískol. Stotožniť sa s tým, že pred ním sedí žena, ktorá má v útrobách kúsok z neho, ...že je to...že to bude matka jeho dieťaťa. To si  nedokázal stále pripustiť. A už vôbec nie prísť tomu na chuť. Prísť na chuť jej.

  Akoby vedela čítať myšlienky.

  - Prepáč. Chcela som sa zbaviť toho dieťaťa hneď. Veď vieš... Nevyšlo to. Našli ma. Nikdy to nevyjde. Majú to poistené... - vzozrela, ale vedela, že nemá ani šajnu o spermobankách, pripravených naprávať každý omyl média.

  - ...už sú dávno ďalej, než...viem, že sa o to zaujímaš a snažil si sa držať s vývojom krok, ale ich plány nie sú pre všetkých. Pre takých, ako si ty, ...a Belle už vôbec nie. - skúsila sa načiahnuť zas za jeho dlaňou, ale stiahol ich do lona, akoby si chcel chrániť slabiny. Intuitívne, automaticky. Márne? Ak správne pochopil.

  - O kom to točíš? Kto "oni"?! Kto sú ...oni? Pokiaľ viem, celý experiment sa týkal len niekoľkých párov. - roztvoril dlane.

  Kývala záporne hlavou.

  - Experiment bol ukončený. Nevyšiel. Nevyšiel tak, ako predpokladali. Sme poslední mohykáni, Adam. Ty, ja a Belle. A teraz to najdôležitejšie. Potrebujú len mňa. Nikto z nich už nie je nažive ...a vy ...ste tiež len otázkou času. -

  Mračil sa. Povolený odstrel? Čierna listina? Pravdepodobne.

  - Kto?! Kto je za týmto všetkým?! A prečo?! - pýtal sa hlúpo.

  A pýtal sa aj márne.

  - Ja. - dostal však promtnú odpoveď. - Som na čele nového experimentu. Pracovala som dlhé roky a môj výskum dospel k pozoruhodným výsledkom. Ak uspejem...- oči sa jej zúžili a v tvári sa zračila hrdosť.

  - Desiatky životov! - otvoril neveriacky oči.

  - Pešiaci na šachovnici. Keď sa rúba les, lietajú triesky. Snáď ti je ľúto otca? Po tom všetkom, čo ti urobil? Tebe s Belle! - zaprela drobné prsty o rohy malého stola a odvážne sa dívala.

  Nechápal. Zas nechápal. Toto je Lili?! Tá Lili?!

  - ...si pod vplyvom... niečoho?! Alebo niekoho? Či všetko naraz?! Nemôžem tomu uveriť! Poznám ťa celý život. Toto nie je Lili... ktorú poznám!-

  -  Nie, nie je! Nikdy si nechcel spoznať pravú Lili! Nikdy ťa nijaká Lili skutočne nezaujímala! - vyprskla. - Toto tu je žena, ktorá konečne berie svoj život do vlastných rúk. A v tých rukách mám aj ten tvoj a aj ten jej! - nahla sa k nemu.

  Pochopil. Nevie o nej nič.

  Pochopil. Bude musieť držať hubu a krok.

  Pochopil. Žil v ilúzii neobyčajného života s obyčajnými momentmi, ale teraz by dal čokoľvek za presný opak.

  - Kde je? Kde je Belle? - pozrel na ženu pred sebou pokornejšie.

  - Vravím, že je v bezpečí. Vymenili sme si úlohy. Je tam, kde by som mala byť ja a bude sa mať ako v bavlnke. Požiadala som o úplnú izoláciu. Vyhoveli mi. Ja zostanem s tebou a pokúsim sa ťa zachrániť. - chytila škatuľku a klopla ňou o sklo stola. Ironicky sa uškrnula.

  - Ani neviem, akým svinstvom je to napustené. Si pováž, ako sa nainfikujete jeden druhým. Posledné milovanie... Diabolské, ale hlúpe. Máme šťastie, že sa ešte snažia, aby to všetko vždy vyzeralo prirodzene.

  - Žartuješ?! Nahé mŕtvoly v plytkej jame nad hypermarketom obsypané gerberami sú totiž  úplne normálna, bežná, ničím výnimočná  vec. - zatiahol rovnako ironicky nekontrolujúc už svoje myšlienkové pochody.

   - Páčilo sa ti to, však?! Robila som si tak trochu srandu, -  nečakane ožila. -  Pre efekt...-

   - Bol to môj otec! - odrazil ju.

    Stíchla.

domiceli