RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 27. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXIII.

      Auto stojí. To bolo to prvé, čo ma asi zobudilo. Inak dolámanie, otlačenie, stŕpnutie všetkého, čo pred tým obsahovalo nejaké to živé tkanivo. A ešte tá hrozná obruč okolo hlavy. Spať v klobúku. Ani v časoch nonstopových víkendovíc!  Nikdy som klobúčik nenosila so všetkými vlasmi napchatými pod ním. Nikdy som klobúčik nenosila! To bude tým. Pokúšam sa nadvihnúť hlavu. Nad mantinel zadného okna. Vonku je už skoro svetlo, tak radšej spomalene.

  Bláznivá fatamorgána. To, čo sa mi vynára ako útržky medzi žmurknutiami a vonkajšou, trochu ešte antracitom podmáznutou, zahmlenou realitou skôr pripomína turistický výlet, než nejaké to miesto, kde sa budem "cítiť bezpečne". Som v lese? Akože, fakt?! V lese?! Hlbokom? Už len poľovník, čo mi ide vytrhnúť srdce chýba. Prečo mi napadol Adam?!

   Chlap vonku si všimol, že som už hore. V hore... prestáva sa mi to páčiť.Odhadzuje cigaretu a nebodaj mi ide oproti.  Posledných pár sekúnd na doladenie outfitu. Ak budem musieť škemrať o život, nech aspoň robím dojem.

  "Spätné zrkadielko povedzže mi..." Hlúpy malý klobúčik. Nejde stiahnuť viac do očí. Skúsim sa vykoptať z druhej strany a nechám sa preventívne v deke. Prehodím aj cez hlavu? Netrapoš...

  Kosa ako vo filme.

  - Nechcel som budiť, vás...ale musím sa promtne vrátiť. Už som povynášal všetky zásoby, veci, celý kufor, aj zakúril. Chyba je len v elektrine, nahlásim to a prídu opraviť....ak bude čo. Nevidím vedenie... GPS je presné...- vykladá zo zadného sedadla ešte posledný nákup, na ktorom som spala a stále niečo mrmle.

   Snažím sa ho obísť skôr, ako si ma všimne do tváre a rovno vykročím. Po pár krokoch na mňa zíza  obrovská vstupná brána. Keby aspoň viem, či sa mám tváriť prekvapene, alebo skôr ako doma. V duchu prskám na Lili, že takéto detaily mi neprezradila.  Odpovie mi šofér.

  - Vraj je to súkromný majetok. Mal by byť... - 

  Takže vie prd. Asi je tu prvýkrát, ako ja. To neveští nič dobré. Nechce to GPS prepočítavať?! 

  - ... dolu pod hradom je vážny...zabezpečený vstup, chránený a napojený na centrálu, všetko je oplotené, pod kamerovým systémom... -

  Toto som nechcela počuť!

  - ...samozrejme, len exteriér, interiér  vybavili ,  teda nevybavili, hoci...-

  Toto som chcela počuť! A zvonenie jeho mobilu zas nie.

  - ...sme na mieste, vraciam sa. Inštrukcie som odovzdal. Nie, zdá sa mi, že z miesta nie je veľmi nadšená. Asi... asi nebol. Ešte je čas pouvažovať nad alternatívnym riešením... Súhlasím. Áno, nie je čas. Samozrejme. Budete volať. Odkážem.  - pritakáva hlavou aj celým vrchom tela.

   Ten prízvuk mi trhá uši. Ale skloňuje obstojne. Aj poklonkuje.

   Spravím ešte zopár radšej dlhších krokov, aby som bola čo najďalej od neho. Nič z čoho by som bola múdrejšia. 
  Nádvorie? Je to hrad. Malý, skôr by som povedala zrúcanina s nejakým tým obytným priestorom. A jéje. Personál.

  - Pošlite ich preč. - nájdem odvahu zašepkať, ale neotáčam sa.

  - To by som musel skonfrontovať. -

  Tak konfrontuj, hlavne nech zmiznú! Pomyslím si, ale už radšej mlčím. Lili väčšinou mlčí. Aspoň tá predošlá mlčievala. Zaujímavé je, že poslúcha. Aj bez konfrontácie. Už musím čušať. Som na tenkom ľade. Figu, štrk. Burina v prasklinách.

  Šofér sa dohaduje s ľuďmi v záhrade. Je to záhrada? Ťahavé čudá, popínavé čudá, dom obrastený čudami.... Asi sa skôr háda. Kmáše rastlinami. Poddávajú. Milujem vintage style, ale toto je tu hádam ešte z čias, keď sa Karpaty vrásnili... Toto už nie... Skúsim tresknúť dverami. Snáď mi nezostane z nich niečo v ruke. Vychádza to. Nikto ma neprenasleduje? Neokrikuje? Fajn. Vstupná hala, schody na poschodie, vzadu dvere. Hore budú izby. 

  Hore je iba jedna. Podľa kufrov asi moja. Výhľad na múr. Miniatúrny.  Hradby tu majú ako sa patrí. Ešte chvíľu načúvam, či zdola nezačuť šuchot. Nič. Dúfam, že to vzdali. 

  "Teď  královnou sem já..." V noci sa tu asi poseriem od strachu. Teraz sa mi  chce vystreliť ruky nad hlavu a zas zaľahnúť. Sluhovia by sa mi zišli, ale bez nich budem v bezpečí.Vo väčšom. Zrejme. Lili, zabijem ťa!

   Tak toto malo byť bezpečie pre teba. Kto môže mať toľko peňazí na vlastný hrad? Prenajatý. Skôr. Hups. Komunikácia v čudu. Cha! "Keby niečo, tak nič a keby predsa len niečo, tak vôbec nič!" Preletí mi krédo, ktoré bude asi zodpovedať môjmu tunajšiemu pobytu, bez mobilu a bez elektriny. Bezpečie, ako sa patrí. Dolu v hale je ticho. Na nádvorí už tiež. Skúsim pozrieť pred bránu. 

  Neskúsim. Zamkli ju! Zamkli ma!

  Zúfalo prelietam po nekonečných výšavách tunajších múrov. Dochádza mi. Už dočista svitlo a aj mne svitlo. Bezpečie rovná sa väzenie. Novodobý Alcatraz.

XXXXIV.

  Zvoní mobil. Dvíha. Počúva. Prekrúca očami.

   - Povedala som, že chcem pokoj. Od všetkých a od všetkého. Nedokážeš to rešpektovať?! ...nie, nikoho nebudem potrebovať...akí dvaja ľudia? Bezkonfliktní?! Nikoho! Povedala som!  Beztak budeš vyvolávať každé dve hodiny! ...ešte som nemala čas si to obhliadnuť. Hej, na prvý pohľad je to úchvatné. Nádhera. Aká scenéria?!... Ocením skôr, keď ma necháš oddychovať... Som unesená... chce sa mi spať! Zavolaj neskôr! - vybuchne a buchne malým zápästím o stôl a zadíva sa niekam dopredu. 

   Počúva ako sa vo vedľajšej miestnosti zintenzívnil pohyb. Počká si, kým ho aj uvidí. 

  - Ten magor vymyslel romantiku. Ubytoval Belle, teda mňa, na nejakom zapadnutom mieste... nejakej usadlosti kdesi v horách. To je tak, keď si žiadam samotu. Idiot! Dúfala som, že to bude samota nejakej peknej vily, niekde v civilizácii, medzi ľuďmi, na ktorých by sa mohla pri úteku spoľahnúť. Nemôže tam zostať! Dočerta, keby aspoň viem, kde to miesto je! - plytko dýcha a muž, ktorého zobudil jej krik, hoci sotva pred chvíľkou zaspal po bezsennej noci len neveriacky klipká očami.

  - Ty si poslala Belle niekam ...Ty ani nevieš kde?! - zavyl namiesto ranného pozdravu.

   Pozrela na neho súcitne. Vyzeral ešte horšie, ako si kedy predstavovala, že ráno, po prípadnej  premilovanej noci asi bude. Hoci sa nič nedialo, teraz vyzeral, že hej. Na to by sa ale dalo zvyknúť...

  Totálne dokrkvaný muž šmátra po mobile.

  - Nenamáhaj sa. Ak je kdekoľvek sú tam naištalované rušičky. Volať sa dá len zvonka. Bude si najskôr myslieť, že tam nie je signál. To bola moja požiadavka.  Absolútna izolácia. Vyhovorila som sa na dieťa a negatívne vplyvy a geozóny...a... - videla jasne, že ho to netrápi.

 - A toto je jediný aparát, na ktorom budem zachytiteľná. Ona sa zrejme nedovolá nikam. - okomentovala nadôvažok mužovo úsilie spojazdniť svoj mobil a dovolať sa žene, s ktorou, ako ešte netuší, práve stratil absolútny kontakt. Nielenže dnes spal sám. Zúfalo pozrel na nevyspatú ženu pred sebou. A ešte zúfalejšie smerom do spálne, odkiaľ sa ozvalo vibrovanie Bellinho mobilu. Ako vždy, kašlala naň a nechala ho pred nákupom doma. 

  Je taký sladko-bôľne bezmocnýýý... zvyšok myšlienok splynul s pískavým zvukom, čo sa jej tlačil do mozgu.

   - Adam, je... je mi príšerne...- zasyčala.

  Stláčala mobil v dlani zasiahnutá nečakanou bolesťou a počujúc, ako jej v prstoch praská a tie sa sfarbujú krvou odhodila ho od seba. Dopadol s chrupčaním na zem a ona vedľa neho.

  Váhal, či jej pomôcť, alebo to skúšať so svojím sprepadeným hluchým aparátom a volať rovno políciu, záchranku, hasičov, kohokoľvek. Vzdal to.  Zohol sa k nej a skúsil jej odtrhnúť ruky zo spánkov. Tváričku mala zmraštenú bolesťou, prsty sa začínali sťahovať viac do kŕča. Napriek tomu ho od seba odhadzovala, akoby potrebovala voľný priestor.  Po chvíli sa jej telo začínalo uvoľňovať.

 Zostala sedieť v tureckom sede na zemi. Premýšľala.  Sklopené oči zabodnuté do zlikvidovaného aparátu.

  - Tá holografická mapa v kancelárii... - 
  Tvári sa natvrdlo. Alebo skôr začne mudrovať.

 - Chceš, aby sme šli do práce? Do ...našej bývalej roboty?! Uvedomuješ si, že všade sú poliši?... že už možno nijaká práca, nijaké kancle tam ani  nie sú?! - skúsil oponovať.

  - Videla som to miesto. - odráža radostne, ale on totálne zbledol. 
  Pochopila. 
  - Nieee. Žije! Belle iste žije. To len... - došľaka ide klamať. 
  Nevidela ju, videla len ten dom, ak to dom vôbec je. Nevyzeralo to funkčne. Ruina. 
   - Moje schopnosti média... sa ...teraz menia... Adam,  nerieš to... hormóny sú nevyspytateľné... Netuším, kde to je, ale tá mapa má uložené všetky údaje. Stačí, ak prerátame indície času a vzdialenosti. Tá barabizňa tam niekde bude. - povedala monotónne, málo však presvedčivo, akoby ani sama sebe neverila a dívala sa stále smerom na svoj mobil. Rozbitý displey neveštil nič dobrého. Čas bude hrať od tejto chvíle proti nim.

  - Takže sa asi radšej neopýtame pána múdreho na druhom konci, kde akože si...- vyhodnotil, keď sa spamätal a skúšal zozbierať súčiastky jej aparátu. Ruky sa mu triasli. Nádej. Čo ak karta zostala nepoškodená. Parádne rozmlátený.

  - Tieto novodobé sračky nič nevydržia, len dobre vyzerajú...- skúšal si z bruška vysať kúsok zapichnutého plastu.

   - Pomôž mi radšej vyzerať ako Belle...- vstávala s prosbou.

  Pohŕdavo si ju premeral a ústa sa mu vykrútili znechutením.

domiceli