RUMBELLE - Akty "X" GOLD, Zberačka nádejí 25. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXXI.

      Potuteľne sa usmieval. Zafungoval Pavlovov reflexný oblúk a vyškierala som sa obdobne, ako čerstvo vylúpnutý vlašský orech. Niečo sa zo mňa zlialo, otriasla som zvyšky a chvíľu sa mi zdalo, že vlak do budúcnosti odchádza z koľaje druhej. Potom som zistila, že šlo o rýchlik a mala som čo robiť, aby som stíhala naskočiť a nájsť nejaké to prázdne miesto... 

  - Máš nejaké drobné? - krútim sa, lebo vreckové suchoty ohlásili už ďalšiu sezónu. Nikdy som nebola veľmi na rezervy a skryté zadné vrátka, čo sa týkalo financií, naivne som verila našej firme. Zrejme nielen ja. Nenápadný pohľad do jeho zošúchanej peňaženky naznačoval, že optimisti sme, aspoň v tomto, obaja súčasne.

  - Skús platobnú kartu. Možno ťa ešte pustí do debetu. - zakýval záporne hlavou a optimizmus bol fuč.

  - Hneď som späť. - vytláčam sa z auta.

  Šum spomalene, paradoxne, len aby rýchlejšie ubehla pracovná doba, vykladaného tovaru bol iný, ako keď je za bieleho dňa hypermarket plný ľudí, škrípajúcich nákupných vozíkov, džavotu domŕzajúcich deciek a pípania pokladní. Teraz v noci sa zvuky dali odlíšiť jeden od druhého, lebo prichádzali striedmo, dokonca aj jednotlivo.

  Ani neviem prečo, so svojím miniatúrnym nákupčekom v ružovej škatuľke zamierila som bokom za všetku tú krikľavú zeleninu. Viem prečo.

  - Pristanú ti. - vyhlesla som prvé, čo mi jazyk priniesol a vyznelo to dvojzmyselne a necitlivo. Otočila sa ku mne s kyticou gerber.

  - Chcela som byť aspoň na chvíľku tebou, ale nevydalo. - 

  Skúša iróniu? Alebo je to už cynický sarkazmus?!

  -  Never tomu, že šaty robia človeka. -  pošúchala volány na svojej - mojej blúzke a strčila do vrecka ruku s odtrhnutou gerberovou hlavičkou. Tak predsa sa ma zľakla...ma nečakala.

  - Nie, nechcela, Lili. Zaplatila som privysokú cenu, aby som mohla byť...taká, aká som chcela a... -

  Kde je môj optimizmus? Môj potuteľný úsmev. Moje oslobodenie?!

   - Toto stretko asi nebude náhoda, že?! - tasím bez okolkov.

  Nebudem si tu s ňou predsa  hádzať komplimenty, ani ofukovať sa filozofickými životnými pravdami.

  Pritakáva a ukladá kyticu do vedra, vedľa ostatných.

   - Už ju nebudem potrebovať. Aspoň dúfam. - oprašuje si ruky a ukazuje na tie moje.

  - Ani toto nie je náhoda, Belle. Nemám dôkazy, ale obávam sa, že oni s tebou, ...s vami ešte neskončili. Na toto si dávaj zvlášť bacha! - vytrháva mi škatuľku z ruky a hádže ju do vedra ku kyticiam kvetov. 

  Nie, že by mi jej správanie dávalo zmysel, ale toto je Lili. Jej správanie nikdy nedávalo zmysel.

   - Prečo?! - naivne sa pýtam a neočakávam odpoveď.

   - Veríš mi? - tlačí sa na mňa a chce vidieť môj súhlas. 

  Dostane ho. Cítim v jej otázke naliehavosť. V následnom príkaze dvojnásobnú.

  - Poď! -

  Žiadnu ženu by nepotešilo zistenie, že jej veci sú o niekoľko čísel väčšie ako handry jej sokyne. Dívam sa, ako na Lili plancú moje rifle aj jeho tielko a košeľa a ozaj pozorne si všímam, či si k nej pri prezliekaní neprivoniava pričasto. Privoniava. Ale už chápem aj čudný nákup v košíku. Nožničky, karnevalová maska Šípkovej Ruženky. Gumičku asi stiahla zo zväzku reďkoviek, ktoré sme cestou do skúšobných kabínok míňali.

   - Nepozeraj na mňa, snaž sa svoje vlasy skryť pod ten hnusný čierny klobúčik. Nezábudku som odtrhla, ak ti to nevadí. - hovorí do rytmu nožničiek, ktorými necitlivo skracuje blond parochňu chudery masky.

  Priťahuje si ju vzadu zaslizenou reďkovkovou gumičkou a s riadnou dávkou znechutenia sa díva na svoj trojrozmerný výtvor.

  - Nič moc, ale to musí stačiť. Už si?! Nestoj tu a obliekaj sa! Vybrala som zámerne toto, lebo je to des, ktorý si každý hneď všimne. -

   Kope do mojej volánikovej vintage blúzky a riflí na zemi, v ktorých prišla. Poslúcham a obliekam sa. Ona bude ja a ja budem zas len ja. A kde je rozum? Jej, môj, náš?!

  - To nemôže vyjsť. - panikárim.

  - Musí. Alebo ho pôjdeme zabiť hneď?! Máš nejaký konkrétny plán?! - hľadá ho v mojej tvári. 

  Nehľadá, zoskenováva môj neexistujúci make-up. 

  - Nemusel ti zbozkať všetok rúž! - sklamane si zotiera  rovno do rukávu svoj krikľavo červený, aby jej pery vyzerali rovnako, ako moje, odkrvené. Nežne dohryzkané a zbozkávané, aby si vedela!

  Z kabelky vyťahuje svoj a ponúka ma.

   - Nikdy...som...nechápala...ako...môžeš...toto zniesť na tlame! - s odporom si patlám žiarivočervenú hrôzu na pery. 

  Na, tu máš! Aký požičaj, taký vráť! Môj štýl je náhodou o pár levelov vyššie, ako tvoj! Socka, drzá.

  Pozastrkáva mi ešte pár ušlých prameňov pod klobúčik, vyťahuje z kabelky nejaké osobné veci, pchá ich do gatí a bočných vreciek košele a prevesuje mi ju poloprázdnu cez plece.

  - Nahádž si do košíka nejaké blbosti a zaplať v hotovosti. Peniaze sú v bočnom vrecku. Hlavne nech je to objemné, aby si papierovú tašku mohla mať pred tvárou. Číslo auta si už videla, stihol si ho, dúfam, opísať... - 

  Tretia do množiny potuteľného úsmevu. Dnes je akýsi nákazlivý!  
  Zbiera odstrihnuté umelé vlasy a inštaluje ich do vrecka s dederónovým kostýmčekom.

  - ...auto stojí na neosvetlenej strane,  tretie od prístrešku s košíkmi. S vodičom nedebatuj. Je na to zvyknutý. V taške sú kľúče od chaty. Skús to nepokaziť. A skús to prežiť. Toto je jeho kreditka? Prázdna, ak sa nemýlim. Definitívne. Mám po nákupoch. - 

  Prehrabne ešte raz svoju kabelu a vyberá bankovku, aby zaplatila zničený kostým. 

  - Ja pôjdem neskôr. Skúsim ho ...ochrániť. - vystrkuje ma pred záves kabínky.

  Stále poslúcham.

  Chvíľu sa motkám. Potom hádžem do košíka chipsy a kadečo, čo ani neviem, čo je, ale je to veľké. Presne, ako kázala. Prebehnem bezcieľne ešte niekoľko uličiek sem a tam, lepšie niekoľkokrát a platím. 

  Auto je v tme. Tam, kde má byť. Vystrelí kufor, ale zaklapnem ho. Beriem nákup so sebou. Pred sebou. Moja tvár a jej myšacia tvárička sú sto a jedno. A to, že budem teraz mlčať neznamená, že si nemusí všimnúť rozdiel.

  Nič si nevšimol. Naštartoval. 

  - Vezmite si deku a prichystal som aj vankúš. Cesta je dlhá, stihnete sa prespať. - zdvorilo ponúkne plný servis s nejakým čudným prízvukom a ani netuší, ako mi to bodne.

   Mochlám sa do deky a skŕčam čo najviac na zadných sedadlách, aby zo mňa netrčal ani chlp. Netrčí. Ale tak rada by som sa pozrela, ako sa zatvári Adam, keď mu do auta nastúpi čierny pasažier. Pasažierka v svetlej parochni.

  Na čo som sa to len dala nahovoriť...

domiceli