RUMBELLE - Akty "X" - GOLD, Zberačka nádejí 24. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXXVIII.

      Mieri rovno k chladničke. Hrmoce inventárom s prechodným bydliskom na dvierkach. Pohľad za ňu, do depozitu fľašiek, kde už zakotvila tá posledná, prázdna od whisky, všetko vysvetlí. 

   Popravde: Vyliala som ju. Aby nelákala. Neuverí mi to. Opečiatkuje ma automaticky vyčítavým pohľadom.

  - Fajn, aj tak ma prešla chuť. - prehodnotí zrejme plán, odsúva s hrmotom od stola stoličku, obracia ju, sadá si rozkročmo oproti mňa.

   - Netušíš, odkiaľ mohla mať kľúč od mojej garzónky? - vyťahujem eso z rukávu. Cha! Nečakané!

  On vstáva, natáča stoličku normálne, sadá si znova, ale zrejme som mu plán už nadobro zruinovala, lebo iba krúti rukou pred tvárou, akoby mi skladal poklonu, nanominujúc sa do role mušketiera kdesi zo 17. storočia. Díva sa radšej bokom. Ok, prehnala som to.

  - Pozri, Belle...- zacapne ruky, ako v modlitbe konečne o stôl.

  Tak asi sa prednáške nevyhnem. Má právo. Ideš, Adam. Drzo mu kladiem svoje zopäté na tie jeho a sledujem, ako ho to zas obmäkčuje. Som sviňa, svinská, vychcaná. A som si toho vedomá. To by mohla byť poľahčujúca okolnosť.

  - Pozri, ja som ochotný, aj pripravený absolvovať tvoje skúšky, ale vyhrať nad drakom musíš ty sama. Je tvoj vlastný. Kurz krotiteľa duchov som neabsolvoval, hoci skúsenosti z praxe sa mi nevyhli. Už som si myslel, že nič horšie, ako stretnúť mŕtveho otca sa mi už stať nemôže. Uznávam, mýlil som sa. Horšie bolo, že...že som ťa nedokázal uchrániť ani izolovať včas. Dovoľ mi, aby som si to vyčítal ja sám a ty sa skús odosobniť a byť tou, ktorou si aj bola. Ako...vtedy, po prvýkrát. Prosím. - prehodil ruky a stisol.

  Najradšej by som vyskočila a zadrapila sa mu do tváre. Elegantne rozškriabala, rozmazala krvavé fľaky rovnomerne a fúkla, aby skôr zaschli a prípadne opadli.  Ale viem, že to neberie na ľahkú váhu, že on to náročky nezjednodušuje, nebagatelizuje a svoju vnútornú bolesť nesie hrdinskejšie ako ja. 

  Vrátiť sa do starých koľají, za záclonu tajomstiev však už teraz nepôjde. Teraz viem aj ja, že on všetko vedel paralelne. Vedel, len nič nevravel. Teraz vie a vraví. Musím aj ja. Vypľujem to zo seba a hádam sa nám podarí zaklapnúť vrchnák tejto súkromnej pandorinej skrinky.

  - Čaká tvoje dieťa. Vaše dieťa. -

  - Necítim to tak. Možno to znie surovo, ale...- zase tá asociácia s inseminátorom a vemenom. Prsia má Lili pekné. Zjemnia celkový ilustračný obrázok - Vieš, ja nie som zrovna otec roka a asi ani nikdy nebudem. A myslím si, že ona to vidí rovnako. Nemal som pocit, že by chcela... že by trvala na tom, aby som sa podieľal na jej...na jeho výchove. - vystrelí ruky od seba a zas ich vráti na moje.

  Hlavou mi prebleskujú slová: teraz, neskôr, uvidíš, pocítiš, nedá ti to...

  - Nechal si ju ísť? -

  - Skoro by som zabudol...- vystreľuje zas ukazovák vedľa tváre a žmúri oči. - Ona nešla. Odviezla sa. - lašuje vo vrecku. 

  Vyťahuje môj "zoznam" vecí.

  Na druhej strane je načmárané číslo.

  - Ty si použil môj luxusný rúž na čmáranie akýchsi haky-bakov?! - zhrozene lustrujem tehlové písmená ešpézetky..

  - Nebodaj máš doma niečo, ako pero, srdiečko?! - vytrháva mi lístok a prská sám na seba, že si neuvedomil rozmazávavosť materiálu.

  Niektoré "haky-baky" sú už ...rozmazané.

  - Neviem, či z tohto zistíme, komu to fáro, a to ti poviem, fáro to teda bolo, patrí. Skúsime naše databázy vo firme. - vstáva. - A ešte...nebola v tom aute sama. - dramatická pauza.

  - Má ochrancu? Ctiteľa? ...nabijáka? - automaticky letí zo mňa.

   Adam sa strasie nad mojím slovníkom, ale pripočítajúc to na rováš "vyprchanej" whisky, iba usmerní.

   - Skôr zavyjáka. V tom aute bol pes. Neviem, ale niečo mi hovorí, že to bol ten istý pes, čo patrí tomu bezďákovi.- ukáže kdesi za seba, čo tam po tom, že tým smerom nie je prístrešok hypermarketu.

  - To by mohla byť stopa. - niečo sa mi začína mariť. Matne...

  -  Kde by bezdomovec vzal fáro?! - dementuje.

  - ...keď mi podával tú škatuľu s gerberami, vtedy za obchoďákom, mal čerstvo spravenú manikúru. Rozoznám to. - dvíham kútik úst a konečne nám začínajú skladačky zas zapadať. Konečne zas spolu niečo skladáme.

   - Lili nám tají viac, ako sme si mysleli. Lili už nie je Lili a bezďák, zrejme nebude bezďák. - uzatváram, alebo skôr otváram prípad.

  Adamovi žiaria oči. Milovaniu sa asi nevyhnem. Uprednostnila by som rýchlovku. Bohapustú súlož. Čas beží...

XXXIX.

      Túto časť prechodného štábu nemá rada. Neznáša ju. Protiví sa jej. Bojí sa. Jej. Priveľa tmy a puchu. Ale vie, že zas bude tu. Tu sa pretransformováva, mení identitu, vymýšľa svoje hračky, robí pokusy. Všetko pre ňu. Oddane, nezištne. Stále netuší prečo. Nemá pocit, že by bol do nej zbláznený, predsa len vekový rozdiel, ale zas ani ako otec sa väčšinou nespráva. Nerozmaznával by ju toľko.

  Je chrbtom. Sklonený nad papiermi a dnes skúmavkami.

  - Čo to bude, až to bude? - zíza mu ponad plece, ale beztak ju to absolútne nezaujíma.

  Ba práve. Práve začalo! Medzi papiermi a nejakými nádobkami, pipetami a sklíčkami je pohodených niekoľko... Vidí dobre. Sú to menštruačné tampóny!

  - Hrabal si sa mi v kabelke?! - načiahne sa po jednom z nich, aby celú trápnu situáciu zahrala do autu.

  Zachováva vážnu tvár.

  - To by som si nikdy nedovolil. - hrá trochu urazeného. - Dobre sajú, sú praktické a ...potrebujem ich na pokusy. - vierohodná výhovorka.

  Opatrne jej vyťahuje jeden z uchmatnutých spomedzi prstov.

  - Ty ich teraz pekných pár mesiacov nebudeš vôbec potrebovať, však? - žmurkne. 

  "Pán vedec. Aký je premúdrelý? Sčítaný? Rozhľadený?" 

  - ...a nemala by si sem chodiť. Vieš, výpary z chemikálií a rôzne zmesi, ktoré potrebujem pri pokusoch. V prvom trimestri je plod ohrozenejší, než si myslíš. Musíš si dávať pozor. O ostatné sa nestaraj. Poradím si sám. S tímom.-

  "Sám?" "S tímom?" Nemalo byť už všetko uzatvorené? Prípad skončený? Stopy zahladené...

  Stopy... Stopy. Stopy. Zahladené. S nedôverou sleduje, ako ramuje zo stola všetky kúsky na intímnu hygienu a berie ich so sebou.

   - Poď odtiaľto. Na čerstvý vzduch. Volali, že chata je už pripravená. Tam ti bude najlepšie. Ostatné nechaj už na mňa. - zopakuje.

  Zopakuje svoju ...Je to vyhrážka?!

XXXX.

  - Nevedel si mi povedať, že tu už u teba nemám zásoby? - mávam mu prázdnou ružovou krabičkou pred nosom, aj keď mi je jasné, že ho moja intímna vnútrotelová potreba, sprevádzaná touto scénkou, nedojíma, ani bytostne  nezaujíma. Strpel, keď som si zriadila v jeho wecku svoj kútik a preventívne ho zahádzal vždy športovými časákmi. Koniec kompromisu. Prípad uzavretý. Odložený, obložený  a uzavretý.

  Hore vňaťkou spokojný leží, obslúžený viac, ako si prial.

   - Idiotský výtok! Skurvená tabletka! - točím panvou naštvaná na celý svet a hlavne na seba. Nepoznám väčšiu "slasť", ako keď sa mi pár vyrašených chlpov zalepí o spodok debilnej primitívnej vložky, čo rozdávali na pešej zóne ako prevenciu...bohviečoho! Ešteže. Balíček prvej pomoci. Ako v prvotnopospolnej! Strkám si ruku  spredu do rozkroku. Drží. Sviňa.

  - Zavez ma do drogérie! -

  - Teraz? V noci? - 

  - Voľačo musí byť ešte otvorené? -

  - Moja náruč ti nestačí? -

  - Šašo! -

  Letí po ňom ružová škatuľka. Ááá...došľaka. Oko. Čas na nočné náboženské vysielanie. Ležanie na chrbte a príjímanie tela pánovho už máme za sebou, prečo si nevypočuť kázanie o niekoľkých svätých navyše... Fúkať mu do oka nemienim.

domiceli