Mr. GOLD - Iba každá druhá 27. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

27. kapitola

Do dna

XXXII.

  Čašník zámerne zahrmotal táckou, aby dostal jasnú odpoveď, že môže vykladať a nie odnášať. Objednávka je objednávka. Kšeft je kšeft. Tringelt a tak. Nedostal. Nikto si ho nevšímal.

  - Mrzí ma to. – znovu zopakovala a nebolo jej všetko jedno.

  Z poryvov, čo sa mu premieľali v tvári vyčítala bolesť a akýsi už uhniezdený smútok v očiach, to márne volanie po záchrane, ktoré tamto vzdorovité dievča iste zachytilo, ale už nedokázalo dlhšie vytrvať v boji s veternými mlynmi jeho paranoje, že všetci sú proti nemu. Ale chápala ho. Chápala aj ju. Chápala ich oboch.

  Pomaly si sadal na svoju stoličku a počkal, kým ho čašník obslúži. Vyložil aj jedno kakao a ponúkol zákazníčku profesionálnym úsmevom a mierne, no nástojčivo odsunutou stoličkou.

  Chvíľu zaváhala.

  Díval sa do temnej hladiny kávy a zaryto mlčal. Sadla si, ale kabát už nevyzliekala. Len tak na pol zadku. Pritiahla si svoju šálku a mračila sa na šľahačku, ktorú si predsa neobjednala. Potom to celé prehodnotila a pokúsila sa opatrne naladiť tvár na jemný úsmev.

  - Ako sa má Neal? Dúfam, že je mu už lepšie. - snažila sa, aby sa jej hlas netriasol.

 On sa zachvel, roztriasol, akoby ho práve smrtka preskočila. Mal čo robiť, aby sa mu prsty prilepené o obruč šálky, rozkmitávajúce jej vypenenú hladinu nezaryli do porcelánu. Keby to bolo možné...

  - Áno, áno...už je mu lepšie! – vytrhol z tekutiny pod sebou skoro všetku černotu a zabodol ju do jej vľúdnej krásnej tváričky.

  Stiahol radšej prsty zo šálky aj z obehu a spustil ich vedľa tela, aby ich nenapadlo sa na ňu vrhnúť inak, než slovne.

  - Ty si...ty ...vôbec si neotvorila môj list?! – predniesol takmer fistulou, neprirodzene vysoko a piskľavo, vykrivil ústa a pritiahol hlavu najskôr bližšie, ale pocítiac vôňu, tú istú, tú starú, dobre známu vôňu, jej vôňu, prirodzenú a mámivú, neodolateľnú vôňu kože, ktorej stačil sprcháč, radšej sa zas oprel. Ale zrak z nej nespustil.

  Priznala sa. Zakývala záporne hlavou.

  - Nie, nečítala. Nemala som odvahu. Bála som sa...- vydychovala bezfarebné výhovorky.

  - Bála?! Čoho, drahá? Že ti v ňom budem vyznávať bezmedznú lásku a drankať, aby si sa ku mne vrátila?! Že budem nariekať a skuvíňať, ako bez teba nemôžem žiť?! Prosiť ťa, ponižovať sa, škemrať a ...tohto si sa bála?! – posledné slová vyšumeli do násilného smiechu.

  Prehrabol si neexistujúce vlasy, chcejúc sa do nich zaboriť, ako v ten moment, keď mu ošetrujúci lekár oznámil, že mu je ľúto. Trhal si vlasy zo zúfalstva, ale jediné, čo mu utkvelo v pamäti, bola úľava. Ten pocit otupenosti a bezmyšlienkovitosti a prázdnoty, namiesto bolesti a smútku. Preklínal sám seba za nedostatok ľudskosti a empatie, deň čo deň potom sa nenávidel, ako mohol byť taký bezcitný a neľútostný, ale v ten moment, v ten ničivý, všetko búrajúci moment, moment, ktorý ho obral o jedinú rolu, na ktorej mu kedy záležalo, o otcovstvo, o jeho jediného syna, v ten moment myslel na ňu!

  Aj teraz sa k nej vrátil pohľadom. Bola nesvoja, vyplašená jeho reakciami. Mal pocit, že ho nespoznáva a vedel, že sa nemýli.

  - Neal zomrel, srdiečko. Ty si odišla a... odišiel aj on. Ticho. Bez slov. Bez rozlúčky. – vykladal pomaly, ako karty z rukávu. - Napísal som ti to. Iba pár riadkov. Iba túto vetu a ešte jednu o konečne splatenom dlhu. Voči tebe. Vetu, ktorú som myslel vážne, a za ktorú sa nenávidím! Som zviera. Ale vtedy... som cítil... presne to. – uškrnul sa. - A ty si si nedala ani tú námahu ten list otvoriť. – prikyvkával, ako by jej rozhodnutie schvaľoval a radšej sa už nič nepýtal.

   - To ma mrzí...- zopakovala už tretíkrát.

  V očiach mala slzy a chuť ho objať, alebo aspoň chytiť za ruku a stisnúť. Alebo... bála sa urobiť čokoľvek z toho.

  - Viem, ako si ho miloval. -

  Tentokrát prikývol spomalene a zovrel pery. Oči už boli matné. Ani muži nedokážu prehltnúť slzy. Vedel presne, čo mu chce povedať.

  Hej, miloval ho. Miloval ho natoľko, že sa kvôli nemu vzdal jedinej lásky, ktorá mu skrížila život a vniesla doň svetlo, teplo a pocit domova. Syn ho potreboval. Vykašľal sa na neho toľkokrát v živote, že musel obetovať niečo aj sám, keď on potreboval jeho a nemal nikoho iného, na koho by sa mohol spoľahnúť.

  A predsa ho neochránil. Neustrážil. Nedokázal zabrániť, aby ho mu ho smrť nevyrvala so smiechom  sekajúc bezperými zubami. V jednom momente schmatla obe lásky jeho života a vytrhla mu srdce, ale nerozdrtila ho na popol, len hrotom nechtov vpísala doň celé litánie bolesti a vrazila mu ho späť do hrude, aby cítil po každom nádychu, pri každom výdychu, aký prázdny je jeho život.

  - Neal vedel, že ho ľúbiš. Iste ti bol vďačný za všetko, čo si pre neho urobil. Nie každý by to dokázal... tak si nemyslím, že to bral, ako splatený dlh. - skúšala ho pohládzať aspoň slovami.

  Zahľadel sa na ňu. Stále rovnako romantická, naivná.

  - Splatil som jeho dlh voči tebe. Cítil sa vinný a mal pocit, že moje šťastie nie je spravodlivé a je jeho vina, že si so mnou a nie... – nedopovedal.

  Tvárila sa nechápavo. Ničomu nerozumela. Ale on práve stratil odvahu.

  - Belle, nemyslím si, že by sme sa mali hrabať v minulosti. Ani v mojej, ani v tvojej a už vôbec nie v našej. – skúsil navrhnúť, ale poznal ju pridobre na to, aby si bol istý, že to nenechá tak a bude chcieť vedieť pravdu. Nemýlil sa.

  - Aký dlh voči mne?! – spýtala sa rovno.

  Zopárkrát sa zhlboka nadýchol, kým našiel moment, od ktorého začne, ale nebol práve z tých, čo nezrania. Otvorí ním starú ranu ako mušľu, ale nebude tam perla, len dokaličené vnútro s pochovanými spomienkami, ktoré sa niekto opovážil exhumovať. Skúsi byť aspoň rýchly a stručný.

   - Bolo to predtým, než som prišiel na školu. Rozprávala mi o tom Emma. Ten mladý policajt...čo prišiel o život pri výkone služby...v lete. Na hrade...-

  - Emma ti rozprávala o Robovi?! – otvorila oči, čo všetko tento muž o nej a jej prenatálnom ľúbostnom živote ešte vie.

  Toto zabolelo. Kým sú muži z minulosti iba mužmi, je to OK, ale tento práve dostal meno. Stal sa z neho reálny sok, hoci mŕtvy, ale muž, ktorého milovala. Pred ním.

  Pozrel sa na ňu vážne.

  - Môj syn bol zodpovedný za jeho smrť. On ho... no, možno to niekto môže oficiálne považovať za nešťastnú náhodu, ale Neal to bral ako vraždu. Vtedy vraj kdesi v podzemí. Priznal si vinu a trpel ňou, zvlášť po tom, ako sa dozvedel, že ty a ja... A ty a ten "Robo" predtým. Dostal sa skrátka do partie drogových dílerov. Ten mladý policajt ich odhalil a stálo ho to život. Neal sa od nich odpútal, ale títo svoje ryby nepúšťajú späť do rieky. Našli ho a donútili spolupracovať ďalej. Vtedy som ho už hľadal aj ja. Aj našiel. Aj chvíľu všetko vyzeralo, že bude konečne dobre. Lenže oni sa vrátili. Odniesol si to Hook a aj ja. Nestačilo im. Neal sa vzdal Emmy, aby ju ochránil a ja...teba. Zaplatili sme vysokú cenu. Všetci.  Polícia súhlasila s priznaním a ochranou len pod podmienkou, že zostane korunným svedkom a zmizne na čas zo sveta. Musel som s ním. Pre jeho, vlastnú a aj tvoju bezpečnosť. Zaplatili sme...- zopakoval.

  - Všetci ste mi klamali! - dočkal sa odpovede.

  Prikývol.

domiceli