Mr. GOLD - Iba každá druhá 26. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

26. kapitola

Naložené

XXXI.

  „Ahoj... Belle... Ahoj, Belle?!... Aké... aká...“ navŕtavalo sa jej do uší, do mozgu, do každého závitu cestou, kým tam v reále doznieval jeho zvonivý pozdrav. Pozdrav! Pozdrav?! ...Pozdravil a oslovil túto ženu skôr, ako mu ju predstavila?! Ako vedel, kto to je?! ...že práve ju pozvala? Snažila sa to do poslednej chvíle tajiť. Nechala ho, dokonca,  tápať, že pôjde o jej kamošku zo školy, ale ...Prekvapil on ju. Ona ju. Obaja ju! Hej, pán čašník, neviete náhodou, kto si vlastne objednal toto prekvapenie?!

   Preskakovala z neho na ňu. Z vážne sa tváriaceho muža s dvoma kolmými vráskami nad nosom, pevne už zomknutými perami a očami, čo už hodnú chvíľu ani nežmurkli, len držali prilepené v očiach ženy, čo rovnako šokovaná stála nad stolíkom. V priliehavom kabátiku, omotaná farebným šálom, na ktorom sa perlili drobné guľočky zrazenej pary.

   - Belle?! – nevydržala a natočila sa pred neho, ako zátarasa jeho uprenému pohľadu.

  Presunul ho do jej znechutenej tváričky a nechal, nech sa vyrozpráva. Vykričí, vyvypytuje, vyvyčíňa. Niečo sa musí diať. Dialo sa. Vyložila ruky na stolík. Aj s kartami.

  - Prepáč, ale to, že som ti v noci, respektíve nad ránom povedala, že ženám lichotí ak ich pri tom oslovuješ „Belle“ neznamená, že tak môžeš... že tak budeš oslovovať každú jednu, ktorá ti príde náhodou do cesty To... sa mi zdá blbé. Trápne. Nevhodné. – vzniesla výčitku aj požiadavku s ponaučením  v jednom a ospravedlňujúco sa pozrela smerom hore, k mladej žene, čo sa s potuteľným úsmevom vymotávala zo šálu.

  Aj zo situácie. Z jednej jedinej vety pochopila viac, než odosielateľ chcel.

  - Pekné, že veríš na náhody, Lacey. – precedil medzi zuby a nechal ústa pootvorené, akoby chcel ešte niečo dopovedať.

  Nechcel. Len vážne zvažoval účasť na ďalšom dejstve.

  - Budete si priať? – pricupital úslužný čašník a votrel sa medzi nich s úmyslom pretrieť aj stolík, aj zrkadlo, aj sa zdržať, čo najdlhšie v ich blízkosti, lebo dianie vyzeralo byť zaujímavé.

  - Jednu kávu, poprosím, pokiaľ možno vypenenú a skoro studenú...- natočila sa žena k čašníkovi, potom k nemu. - Takú máš rád, však? –

  -Tak ako ty teplé, riadne presladené kakao!  Dúfam, že už ale cukor nevylizuješ prstami! – zadrel necitlivo.

  - Ja si prosím tiež kakao a dva cukre. Nie, tri! Tuším mi klesá ten v krvi! – zahrmotala stoličkou a odsunula sa od neho, stále ho prebodávajúc čoraz nechápavejším pohľadom.

  Žena sa usmiala, nepočkala, kým jej niekto z gentlemanov pomôže z kabáta, zošuchla ho z pliec a sadla si doň, zachytiac ho, aby sa nezviezol celkom k zemi, ako obyčajné dievča, poobede s kamoškami na kávičke a koláčiku, na ktorý sa poskladajú. Dievča, ktoré už vyzerá ako dospelá žena, ale ktorého bontón zaujíma nanajvýš len ako súčasť romantického románu z nejakej tej viktoriánskej doby.

  Nenápadne si obzerala nesúrodú dvojicu pred sebou a na tvári jej hrala akási tajomná nostalgia zmiešaná so smútkom.

  O poznanie dlhšie sa na chvíľu zadívala na muža.

  - Ostrihal si si vlasy. Sú svetlejšie...- skúsila byť pozorná.

  Jeho pery sa zúžili do ešte tenšieho pásika.

  - Všimla si si?! Nie, nie sú svetlejšie... Sú šedivé! Už úplne. A schudol som, ako vidíš. Za to ma nepochváliš? A používam výživný krém na pleť. To vieš, vrásky sú svine...- vyšplechoval vety a metal pohľadom po kaviarničke.

  - Máte peknú šatku, Belle. – naklonila sa k nej, aby zapadla do rozhovoru, ktorý sa jej prestával páčiť a ktorý jej len pozvoľna dochádzal, ale rozhodla sa, že výbuch a nejaká tá žiarlivostná scéna nebudú tie správne riešenia. Skúsi niečo ako hromozvod.

  - Bol to darček. Posledný. Nemám to srdce sa s ňou rozlúčiť. – hladila hodvábny šálik na krku, akoby to bol domáci maznáčik a radšej klopila oči.

  On svoje dvíhal kdesi k stropu cítiac, ako iste červenie, ako sa mu do tváre hrnie krv a všetko to zas ožíva v plnej miere, darmo to umŕtvoval celé tie týždne, mesiace a roky a túto poslednú noc, ktorá sa stratila v dyme z kávovaru. Ešteže to bola len para. Keď sa rozplynula, videl profil ženy orámovaný v hodvábe, vlhké pery a lesklé zuby a šepot, ktorý sa ozval kdesi zo samých hlbín pekla, z depozitu tajných spomienok, aby mu dotýral sotva znovuzrodenú dušu.

  - ...nosím ju ako spomienku na krásne časy...-  pokračovala tá žena z obrazu.

  - Prestaň! Kto je na to všetko zvedavý?! - skočil jej do rámu vety.

  -  Ja...- natočila sa na neho Lacey a našpúlila vzdorovito ústa, kým ich detsky naivne roztiahla zas do úsmevu.

  Belle poslušne vstala a zbierala kabát i šál, prichystaná na odchod. To nečakala. Ani jedna z nich.

  - Hej, nie... čo to robíte?! Zostaňte, Belle. Ešte sme ani poriadne nezačali a... nechajte ho tak, nevšímajte si ho, on už je taký. Síce sľúbil, ale... – pokúšala sa ju zadržať.

  - Nechaj ju... odísť! – zdrapol Lacey za rukáv a skúsil pritiahnuť k sebe.

  - Nenechám! Je to moja návšteva a nedovolím, aby si mi zničil... záleží mi na tej čítačke! Pozvala som ich oboch, ale mohla dnes len ona, tak som nezaváhala. Potrebujem spraviť to interwiev, dohodli sme sa, že mi pomôžeš...- prskala a trmácala rukou, ale zrejme kŕč mu stiahol svalstvo, nedokázala sa mu vytrhnúť.

  - Tak tebe záleží na čítačke?! Na sprostej trápnej prezentácii nejakého chudáka, čo ani nevydáva vlastné dielo, ale kradnuté?! A na mne ti nazáleží?! Ako sa asi cítim ja?! Ako to mám vnímať?! – mraštil sa tak, že nedokázala udržať zrak v jeho hnevom znetvorenej tvári.

  - Chcela som ti dokázať, že viem byť samostatná a viem... niečo zariadiť aj sama, hoci stále v tomto potrebujem tvoju pomoc. Verím ti, že si sčítanejší a máš rozhľad a budeš mi osožný...-

  - Osožný?! To preto si mi vliezla až do postele?! Zazichrovať si pomoc?! Ok, beriem. Bolo to príjemné spestrenie dňa. Ale nemohlo zostať len pri tom?! Musela si stropiť toto tu?! – trhol ňou, až takmer spadla za jeho chrbát a druhú ruku natiahol k žene, čo meravo a s hrôzou sledovala jeho výstup. 

  Ale nevravel jej smerom nič. Blesky v očiach stačili...

   Hromozvod na scénu.

  - Malo to byť prekvapenie. Posedenie. Rozhovor. Rozobrali... by sme knižku a ja by som to celé potom spracovala... –

  - Nič sa už nebude rozoberať! Nikdy! Rozumieš?! Nechcem už nijaké prekvapenia! Je ti to jasné?! – hulákal a nebezpečne sa nakláňal, kým ona sa poslušne uhýbala v podlomených kolenách.

  - Prepáč. Malo mi dôjsť, že...od začiatku si sa tváril odmerane a len s nevôľou súhlasil s týmto všetkým, ale... myslela som si, že kvôli mne ...sa premôžeš...- šepkala nešťastná, že zas raz niečo totálne pokafrala, hoci jej stále nie je jasné – čo.

  - Ani vo sne by ma nenapadlo,  že vykonáš takúto do neba volajúcu hlúposť! Ako ťa len mohlo napadnúť pozvať ju?! Práve ju! Mala si sa ma spýtať, či s tým súhlasím, či mi to neprekáža, či... mala si mi o tomto idiotskom nápade povedať a... –

  Už sa mu len prelievali svaly v tvári. Oči iskrili, pery sa triasli. Slov nestačilo. Podarilo sa jej vytrhnúť si ruku zo zovretia a nájsť aj guráž na konci pokrčeného rukávu. Dokonca zdvihla aj výstražne ukazovák.

  - A čo?! Dopadlo by to presne takto isto! Lebo toto si celý ty! Dokážeš sa len pajediť a omrmlať všetko! Úplne všetko! Nič sa ti nepáči! Nič ti nie je po vôli! Dlabem ťa! Vráť sa do tej svojej pochmúrnej ulity a hni si tam za živa! Ja už nemám chuť ťa z nej každú pol hodinu dolovať a ofukovať tvoje maniere! Si jeden obyčajný egoistický sebec! Dobré je len to, čo je podľa teba! My všetci sme nedokonalí, obyčajní... nehodní tvojej megalomanskej ješitnosti a ega, ktoré ťa úplne už pohltilo. – dupla, lebo tiež nenašla viac slov a ani nádych už nestačil.

     Zovrela malé päste a vypochodovala von z kaviarne, takmer zramujúc cestou čašníka, čo vlastným telom chránil obe šálky kakaa. Vo dverách sa otočila.

  - A odkiaľ sa vy dvaja vlastne poznáte?! Há?! – zakričala už na oboch, čo jej hrdlo ráčilo a treskla dverami.

  - Vaša chladnúca káva ....a dve horúce kakaá ...a päť cukrov... – skúsil potichu čašník.

  - Mrzí ma to... – zašepkala, vidiac, ako hľadí smerom von na strácajúcu sa siluetu napaprčenej dievčiny v smiešnej baretke.

  Prikývol.

domiceli