Mr. GOLD - Iba každá druhá 20. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

20. kapitola

Popolnočná

XXII.

  Musela sa poriadne zaprieť do dverí, aby sa jej podarilo ich vytlačiť. Akoby nabobtnali od toľkého vlhka a pary, čo ju doslova vytlačila z kúpeľne. Ako nadbytočnú. Nainštaloval si kreslo presne oproti, aby mu tento obraz neušiel. Tešil sa. Možno by aj zatlieskal. Ušlo sa mu však držkovej polievky. Po dramatickej pauze. A po dvoch labilných krokoch.
  Vystrela sa. Namierila od vody viditeľne zošúverené a začervenané prsty smerom k sebe. Páčilo sa mu, kam ukazujú ukazováky. Presne zacielili hroty bradaviek, čo sa zľakli zmeny klímy a vypleštili svoje oči do  krikľavožltej tmy, čo to len šlo. Ukazovátka prstov sa ich už-už dotýkali...

  - Toto ...je ...kostým! Halloweenský ...kostým, ktorý som mala pripravený ...trebárs ...na párty s priateľmi... keď vyrazíme v noci do ulíc! To ste spravili náročky?! Aby ste ma ponížili?! Vysmiali sa mi?! Alebo... – rozjedovane proklamovala, prchko vracala stále padajúcu látku späť na plecia, kam patrila, ale nepoužitie gombíkov ani zadnej šnurovačky nemalo šancu udržať lesklú šmykľavú látku na tele. Ani na tom zvlhnutom.

  Prižmúril oči a zamyslel sa. Nejaké déja vu...?! Jasné. Zbledol.

   - Myslel som si, že na Halloween sa prezlieka za strašidlá, ohavy, strigy, ale toto bude zrejme...- hlas sa mu zlomil. -  Belle! – posledné slovo mu skôr vypadlo z úst. S úplne odlišným akcentom.

  - Riadne naštartovaná „Belle“! - opravila ho. -  Rovno už skrížená so zvieraťom! Uzimená, unavená, vytočená do nepríčetnosti... jéééj... toto je čajík? Ozajstný čaj? Nemám doma čaj!...- stlačila paže k sebe, aby aspoň hruď zostala zahalená a nemierila si to rovno k šálke s pariacim sa nápojom, zmeniac tón reči aj celkový prístup k svojmu dobrovoľne nanominovanému opatrovníkovi.

 Nežne ju zodvihla k tvári a vdýchla voňajúcu paru. Pobahnila si v jej teraz už neviditeľných, len vôňu nesúcich obláčikoch.

  - Čaj. Bylinkový. Tá milá pani suseda zdola mi k nemu pribalila aj med... a zopár dobrých rád...- dvihol kútik úst a sklopil oči smerom k jej bosým nohám.

  - Viem si živo predstaviť! Bosorku neprajnú! Závistlivú, uštipačnú! Nikto nie je zvedavý na jej trápne starosvetské rady...- mrmlala si medzi pochlipkávaním a mračením sa raz zo stretu s horúcim nápojom, s ktorým jej mlsný jazyk nerátal a raz z predstavy, čo všetko mu zas tá babizňa musela o nej požalovať.

  Ale on sa usmieval. On na tie "rady" zvedavý bol... 
  Usmieva sa? Dočerta, čo za zeliny to tam tá baba pestuje?  Nie je to... Nie, je to len medovka. Občas si cestou do roboty urve lístok a rozotrie si ho namiesto parfumu po zápästí.

  -  Kam... prečo sa mi dívate na nohy? – skúsila popretierať jednu o druhú.

  Nedvihol zrak. Nepohol ani brvou. Díval sa na bosé nohy a...
  Obzerala si ho. Žmurkala nechápavo. Díval sa na jej bosé nohy.

  - Prepáčte. Ďakujem za ten čaj. To... to je od vás milé. Vážim si to. Nie...teda, áno... nie, nechcem vyzerať, že vás potrebujem, ale... ja vás fakt potrebujem. – priznala úprimne, ale zachytiac, že jej starý dobrý prašivý župan vykúka spod jeho zadku, reštartovala svoj hnev. - Potrebujem aby ste okamžite vstali a vrátili mi môj župan! – odložila šálku a potrmácala mu ramenom.

  Akoby sa prebral. Potriasol hlavou a vstal. Vízia o bosých nohách otlačených topánkami zo stužkovej bola preč. Ako dobre... Výstrih na jej chrbte takmer až k pásu bol v tento moment zaujímavejší.

  - Otočte sa! – dostal však povel.

  Keď ho odvolala, už sedela v klbku zachumlaná v župane, s nohami pod sebou a láskala sa so svojou šálkou čaju. Márne pátral po ďalšej stoličke. Pokiaľ mu krátkodobá pamäť slúži, keď lustroval jej domácnosť, nič podobné tu nebolo.

  Mykla bradou smerom k posteli. 
  "Posteľ? Tak rýchlo?"...Neveriacky sa na ňu zadíval. 
  Prekrútila očami, akoby vedela čítať jeho myšlienkové pochody a mykala bradou rovnakým smerom ďalej. Ústa mala plné čaju a jeho horúčosť bránila preglgnúť. Mykala, mykala, v márnej snahe upozorniť ho na veľký podhlavník, čo tvoril čelo postele. V podstate rozkladacieho gauča.

  - Hoďte si to sem k stolíku, občas na tom aj sama kempujem, keď... potrebujem písať. Z kresla nedočiahnem, nedá sa prisunúť...- vysvetľovala a prstom vytierala okraje šálky potriesnené medom.

  Mazala si nimi pery a potom to celé oblizovala. Detinské, ale pochopiteľné. Med bol pre ňu zrejme luxus.

  - Poznáte hru „vadí-nevadí“?  – urobila ešte jeden okruh jazykom po obvode pier.

  Zamračil sa. Postbubertálne ožieračky alebo vyzliekačky šli dávno mimo neho.

   - Nekazte mi radosť! Nemávam často také vzácne návštevy, tak sa trochu uvoľnite a prispôsobte situácii... Z nosa vám neodhryznem. Možno. - zaafektovala.

  Skôr ako jej v tom stihol zabrániť, vymotala nohy spod seba, obratne mu rozmontovala kravatu a doslova ju strhla z krku.

  - Aj tú vestu okamžite dolu! A topánky! Ako to, že ste sa nevyzuli?! Patrí sa to?! Kto to bude po vás umývať?! – nahrešila ho „znalkyňa“ bontónu, ale zrejme pouličnej verzie, prípadne zákopovej alebo inej dekadentnej, sama odvalila čelo svojho lôžka, nemilosrdne mu ho chňapla k nohám a ukázala ako lehno domácemu maznáčikovi.

  - Vadí alebo nevadí? ...Predpokladám, že nevadí, tak si sem sadnite a môžete dávať prvú otázku. Sľubujem, že odpoviem pravdivo. – znova sa svojsky neformálne nainštalovala do kresla a štrngla si s jeho šálkou čaju, chladnúcou na opačnom konci stolíka.

  Nevadí! Rozopol manžetové gombíky, odložil ich na stolík. Chňapla po nich a obdivovala ich lesk, ako sopľavé decko. Ako vrana. Sopľavé decko je lepšie. Tomu treba zohrievať nohy. Hneď, hneď... ako ich stŕpnuté vyloví spod zadku. Vyhrnul si rukávy, rozopol ešte dva gombíky a skúsil si dajako inteligentne, alebo aspoň spôsobne sadnúť na obrovský oblý valec. Prvý pokus skoro neusedel a prevrhol sa dozadu, ale aspoň ju rozosmial.

  Nevadí! 
  Ako chceš „kráska“.

  - Takže začínam. Ako prvý... Dávam otázku... Na začiatku si povedala niečo ako: "kráska skrížená so zvieraťom". Smiem byť to zviera? – roztiahol pery do širokánskeho úsmevu vidiac, ako bledne.

  Nevadí!

domiceli