Mr. GOLD - Iba každá druhá 24. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

24. kapitola

Poranná

XXIX.

  Prichádzal útlm. Na neho o to skôr, že ráno nedospal. Zdalo sa mu, že pradie. Vždy lepšie, ako ju obviniť, že chrápe. Nespala. Spôsob, akým sa jej práve poospravedlňoval za všetky tie, v akomsi zrejme amoku, vyslovené slová ju síce uchlácholil, učičíkal do formálne fingovanej letargie, ale nevymazal z čítačky ich obsah.

  Zabodla si bradu do jeho hrude, podložila dlaňou a premeriavala si jeho profil, kým on mal oči spokojne zatvorené. Podľa letmého úsmevu, zrejme prehrával jednotlivé slide momenty udobrovacieho aktu...

  - Zmeškala som do práce. - zamrmlala pomedzi zuby akoby len sama pre seba. Roztiahol pery do úsmevu.

  - Nič si nezmeškala. Ty určite nie, srdiečko. - konečne nadvihol viečka a z výšky ukoristeného vankúša díval sa z vtáčej perspektívy na všetky tie krásne zvrásnenia od temena až k holým pätám. Už neboli studené. Pravidelne kontroloval...

  - Ráno som prechádzal okolo kníhkupectva. Stále je tam páska a na dverách niečo, akože z technických príčin zatvorené. - naklonil sa, aby nasal trochu vône potom sa rozkladajúceho šampónu z jej vlasov.

  - Neoňuchávaj ma stále...- stiahla sa nižšie, aby na ňu nedosiahol, ale nemal chuť si ju nechať ubziknúť niekde do kúpeľne, ani chuť nechať si zájsť tú svoju.

   Pritiahol ju späť, vytiahol vyššie a nechal spúšťať sa mu po tele, kým ju nezačal brzdiť nosom a za každý vskutku hlboký nádych platil v hotovosti bozkami, robiac zastávky každých pár milimetrov.

  Zaprotestovala. Teraz už naozaj zamraučala nevôľou.

  - Nie, nie, a nie. Teraz sa chcem rozprávať... Zdalo sa mi, alebo som zachytila v tvojom hlase, že...ty máš pocit, že si niečo zmeškal? ...Kde vlastne pracuješ? - odtiahla k opačnej strane lôžka, zabalila väčšinu tela do návliečky, aby ho nedráždilo.

  Otočil sa bokom, spustil nohy z postele, vstal a snažiac sa ísť hrdo, bez slova odpochodoval do kúpeľne.

  Nevzdala to. Zakuklená šla mu v pätách a zatarasila dvere sekundu predtým, než jej ich privrel pred nosom.  Už nekládla otázky. Čakala nejakú odpoveď.

  Tváril sa, že ladí vodu, hľadá sprcháč. Zamestnával sa kadečím. Prijal uterák, aj podávanú špongiu, chvíľu sa handrkovali o záves, ale vyhrala, musel zostať odtiahnutý. Pustil vodu a nechal ju tiecť mimo seba. Beztak bola studená, včera minula všetku a vypla bojler.

  Skúsil aspoň trochu naťahovať čas, ale čoraz ľadovejšie kvapky len pripomínali, že ani jej trpezlivosť nebude nevyčerpateľná. Zniesol ich pár na tvári, o niečo viac na tele, prudko zavrel kohútiky a snažil sa ju vymotať z plachty, ktorá sľubovala o čosi viac tepla ako drapľavý uterák, čo mu chcela podstrčiť namiesto nej.  Nechala ho. Možno podobrotky...

  Pýtala sa už iba očami, pery nechala rozprávať iný príbeh. Čítal v jej očiach, rozprával iné príbehy, ale bolo mu jasné, že odpovedi sa nevyhne.

  So znechutením zbieral použité včerajšie veci, ale očista bola tiež ledajaká, až doma porieši hygienu aj  čisté zvršky. Doma? Doma...Tamto je pre teba doma?! Zamračil sa predstave a natočil zas k nej, akosi prirýchlo oblečenej. Látky na blúzku aj sukňu bolo málo, ale všetko zahalené tak, ako sa patrí. Musel k nej bližšie.

  - Nemôžeš ma brať tak, ako som? Prosím. – vytiahol založený límček a narovnal jej ho, aby ladil s druhou stranou.

  - Si puntičkár. Priveľký pedant na to, aby si mohol byť bez minulosti. - zachytila mu prsty a skúsila nežne trieť.

  Toho sa obával. Nehy, prítulnosti, mäkkosti...lásky. Zneistel.

  - Veď práve. Rád by som všetko to, čo už bolo, nadobro odložil do škatúľ, vyložil na najvyššiu policu kdesi v šatníku a zhasol svetlo. - hladkal ju opačnou stranou prstov pozdĺž sánky usmievajúc sa len jedným kútikom úst.

  - Len aby ti to raz, v tú najnevhodnejšiu chvíľu, keď budeš hľadať niečo iné, nepadlo na hlavu a nezosypalo sa na teba v plnej miere a celou svojou váhou, pod ktorou ťa až prehne! – natočila sa k prstom a naprázdno sekla zubami, ledva ich stihol odtiahnuť.

  - To už nechaj na mňa, Lacey. ...Veľmi neobvyklé meno. Krásne. Tajomné... -

  - Tak ako ty! – zadrela mu do vyznania a bolo jej jasné, že to na dnes radšej vzdá.

  Tvárila sa, že sa venuje už len sama sebe.

  Márne ho sherlockovsky pozorovala, či z náznakov neodčíta niečo, čo by jej ho pomohlo zaradiť, ale utvrdzovala si len, že je pedant. Pozorný. So zmyslom pre poriadok. Opláchol svoju aj jej šálku. Nechala ho tak. Zhrabla pár šminiek a zmizla s nimi vedľa.

  Videl, že osamel. Až teraz sa pozornejšie porozhliadol po jej skromnom príbytku. Primalom na takú kopu vecí, čo vlastnila a asi aj potrebovala. Potešili ho najmä štósy kníh po policiach, očividne poprehadzované a používané. Oblečenie. Pokus o eleganciu, tiež bod k dobru. K žene to patrí. Mínus by šiel za totálne nedodržanie umenia feng-shuei, ktoré nezachránil ani lapač snov a pár sviečok po parapetách. Zišlo by sa prestavať nábytok. Ponúkne jej to?!

  - Môžeme vyraziť. - ozvalo sa z chodbičky. Zaklopkali topánky.

  - My? ... My...niekam spolu vyrážame?! - zneistel. - Chcel som prestavovať nábytok a pomôcť ti usporiadať knižnicu, pripraviť obed...máš tu ...trochu chaos...- skúsil vyjednávať.

  Nakukla z chodby.

  Naozaj tam stál a rozhadzoval rukami aj pohľadom.

  - Mám stretnutie. Také priateľské. Neformálne... Také stretko naslepo.  Pôvodne malo byť v kníhkupectve, aj so šéfom. Ale chvalabohu, ...radšej bez neho... zavolám a vybavím nové. Ty vymysli nejakú dobrú reštiku, kde to presunieme. Zoznámim ťa...- vytasila zuby a natiahla si čiapku.

  Nemal v úmysle zoznamovať sa s jej priateľmi. Poznajú sa pár dní a jednu noc!  Nestojí o jej známych a známych ich známych. Chce iba ju! Sebecky, ješitne. Ako to, že si doteraz neuvedomil, že tu nie je sama na opustenom ostrove, ako ty sám, priznaj si to úprimne... ale zrejme má aj rodinu a priateľov. A bývalých a...

  Niečo narýchlo čmárala na posledný čistý papier, čo jej zostal po dejanérkach.

  - Toto je moje telefónne číslo. Niečo teda nájdi, ja idem volať. Stretneme sa... Máš na to hodinu. A zamkni za sebou! Kľúče mi prinesieš...na stretko. – ozvalo sa už spoza dvier.

  Dupot po schodoch. Hluchonemé ticho bytu. 

  Má to byť pomsta?! Za to, že on sa prezentuje ako samotár mu ona mieni zaľudniť ďalší život postavičkami zo svojho okolia?! Lacey, kto sa ťa prosil?! Prečo?! Kde si?! Potrebujem ťa! ...a potrebujem len teba! Jednu! Jedinú! Som skromný. Mne to stačí...

   Skúsil urýchliť doobliekanie a hádam ju ešte dobehne a vyhovorí jej tie streštené úmysly so zoznamovaním sa s neznámymi páchateľmi, čo jej skrížili život. 

  Nedobehol. Nevyhovorí.

  A navyše....Pozrel úchytkom na počmáraný papierik.

  - Lacey, veď ja nemám mobil! -

domiceli