OUAT - Pešiaci medzi prstami... 60. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

60. kapitola

Prekliatie

   

   - Matka predstavená skákavá! …či to…oné, ležiaca! Toľkých pokladov! – zopäla ruky Perpetua a ohúrená cúvla o krok dozadu, ku dverám, ktoré neďabiac na ne, náhodou, horko-ťažko otvorila, hodnú chvíľu sa šťúrajúc v kľúčovej dierke krivým klincom, trčiacim zospodku dreveného krucifixu.

  Neveľká komnata bola úplne bez nábytku, no celá bola zaprataná hŕbami drahého kovu, ligotavých sklíčok a kamienkov či čoho to a černejúceho striebra i matného zlata. Všetko mŕtvolne čakajúce na mamonárske ruky nejakého nenasytu.

  - Toľko zlata! Toľko striebra! Toľko bronzu! Toľko platiny! Toľko ónyxu! Železa... a toto ani neviem, čo je zač! – buchla zamračená do dverí o kovanie ktorých si práve bolestivo obšuchla lakeť pri vyťahovaní rukávov, lebo sa mienila hrabať.

  Bláznivo. Divo. Jednoznačne s chuťou žene vlastnou, aj keď roky rokúce nosí čepiec podliehajúci pravidlám istého asketizmu. A možno práve kvôli tomu. Preto! A tak! Chce sa  prehrabávať, prehŕňať a zarývať do toho všetkého, čo tu práve bola videla. A vidí.

  - Toľko rubínov! Toľko smaragdov. Toľko perál a toľko perlete! Toľko zafírov! Toľko iste i briliantov, dúfam. Aspoň. Toľko ametystov! Toľko jaspisov. Toľko tyrkysov! Toľko špiny! – prísne pokarhala nemé múry i podlahu so stropom, nevediac, kam skôr s očami skočiť.

  - A tých achátov, koralov, topásov a berylov! Fí a tie hyacinty! A tie jantáre! Ďakujeme ti Bože, velebíme ťa! Vždy som verila, že nás nenecháš v štichu! Ďakujeme pozorne za všetky tie acháty a brizolity, či oné chrizolity! A bazalty i opály, i za ten magnetit a karneol, i za tutohľa heliotrop, či henten zaiste čierny diamant a všetky tie mliečne zelenkavé mesačné kamene... A nielen ja. Ešte raz ti ďakujú všetky tvoje oddané služobníčky, ktoré ťa velebia a velebiť budú a najmladšia Helenka, ešte novicka, ti za všetky posiela veľkú pusu... k želaniu sa pridája aj naša koza, kozenka a jej dvaja capkovia...- plietlo sa už chudere zaslepenej toľkou krásou. - ...a ešte, aby som nezabudla Pane Bože, aj ten chalcedón je očarujúci a taký veľký! Veľký...ako päta našej Viorely. Viorela! Viorela?! – doplo jej.

  Perpetua zdvihla obočie a zvrtnúc sa prudko na opätku vyletela z miestnosti, ktorú práve takmer náhodou objavila, keď hľadala zas úbohú popletenú kláštornú slúžku, čo sa strácala v poslednom čase častejšie, ako za čias starých.

  Pristála v náručí pátra Petara. 

  Zhlboka dýchajúci muž ju jemne zložil na zem a keď vykročila k dverám, z ktorých len pred chvíľkou vyletela, prichytil ich za kľučku a ako dobre vychovaný sluha podržal ich, vystrel sa s pohľadom zabodnutým nikam a zamrel v bezpohnutí.

  Stará mníška sa pretiahla, vcupitala dnu, zadkom prikvačiac dvere zvnútra, aby nebodaj nezazrel, aké bohatstvá to táto kutica doteraz tajila a tajiť bude, kým sa ona, po porade s matičkou predstavenou, nerozhodnú, čo s nimi. Ako s nimi naložia. Či ich vôbec budú nakladať. Prekladať? Vkladať? Vykladať?

  Už-už videla breviáre, žaltáre a misály, modlitebné i vzácne knihy vo väzbách vykladaných drahými kameňmi. Šperky, kňazské rúcha i rúcha sestier zdobené zlatou výšivkou, kde tu perlička, kde tu zafírik či ametyštek. Kríže a v nich vsadené drahokamy. Budú síce o poznanie ťažšie, ale či odjakživa nenesú sestry svoj kríž?! Toť ponesú aj o niečo ťažší! Veď by to bol hriech neniesť...  vzdať sa! Na to veru nijakého práva nemajú!

  Osamejúc v stíchnutej izbe sa jemne pousmiala a už len šepkala.

  - Ja len, Pane...že ten hematit a tie citríny tam sú tiež cenné a aj za tie ti vďaka, Bože! Tak, to je asi všetko. – prehliadla ešte raz celú kuticu, preletela ju poloslepými očami a vyšla do chodby.

  Takmer utekala, čo jej sily stačili. Dve prestrašené oči muža leteli s ňou. On sa obával.

  - Matk... sestr... – zmätená Sulivanka, náhle sa vynoriaca odnikiaľ nevedela prísť Perpetui narýchlo na meno. – Nenašli sme ju. – dodala zopnúc ruky.

  - Sestra! Čo to vravíte?! Prečo sa vzdávate?! Božie cesty sú nevyspytateľné a vy sa chcete mňa pýtať, kde hľadať?! – odstrčila ju staršia z mníšok. – Len hľadajte! Hľadajte a buďte trpezlivé! Snáď ju len, Boh dá,  niekde objavíte. –

  - Nuž, ale veď to nie, že by sa nám nechcelo, no, ale... jednoducho už nevládzeme! Ak ju v krátkej dobe neobjavíme, namôjveru, pomrieme od hladu! – vyvrátila uplakaná, zmorená sestra oči dohora.

  - Opakujem: sestra! – zarazila drobná mníška ruky vbok. – To všetko preto, že nepremýšľate! ...v tých...oných...súvislostiach! Konštruktívne! Reťazovito! Analyticko-synteticky, prípadne induktívno-deduktívne. Hľa, ja napríklad hľadám Viorelu. A prečo?! Kladiem si otázku... nie, vy si kladiete, ako sa tak dívam do vášho vyhúkane sa tváriaceho obličaja... Preto- lebo! A je to tu! Jednoduché! Komparácia s využitím exemplifikácie, vyúsťujúca do interpretačne zvládnutej generalizácie, moja drahá! Viorela si vždy vedela nájsť kus žvanca, aby nepošla hladom. Je tak? Je! Nájdime ju a kde bude ona, bude aj kuchyňa! Tam vyrastala, tam patrí. Tam bude...- spomaľovala prehovor a aj svoje logické myšlienkové postupy, bo istá si veľmi nebola.

  Viorela tu, v Temnom hrade síce spolu so sestrami, ktoré sem dovliekla už strávila nejaký čas, ale dobre si ona pamätá, ako dlho ju privykali povinnostiam a tým v kuchyni obzvlášť. Ani by sa nedivila, keby v tomto novom prostredí po kuchyni ani nepáchne. Ale to by znamenalo, že jej teórie stoja na vode. A to nedopustí.

  - Za mnou! Náš cieľ je?! Viorela! Kto nejde s nami, ide proti nám! Ale nás nesmie z cesty zviesť! Dvihnime hlavy až k výšinám a zaznie: buď práci česť! ...a hľadanie práca je. Iste. Je! A basta! -  prela sa chvíľu sama so sebou, kým vykasala trochu vyššie sukne a vyrazila starena dopredu ako býk. Mrmlala však ďalej.

  - Sestra, kuchyňa, ba kuchyne, prípravovne jedál, špajze, ľadovne, komory a sklady potravín, jediva a životodarných bylín, korenín vzácnych, nápojov, vína i pálenky etcetera, etceterá... ľaľa, aj niečo z latiny sa jej ešte vybavilo. - ...sú neodmysliteľnou súčasťou každej pevnosti! A i keď tu, nemajúc latrínu, ni prévetu nijakého a my musíme isté veci vykonávať so značným sebazaprením kade-tade... Ozaj, kade!  Dobrý nápad! Odteraz všetko do kadí, do podzemia a v prípade útoku nepriateľa, budeme to riediť a liať z hradieb! ...kde som to skončila?! – natočila sa na sestru, čo jej sotva v myšlienkových, aj bežeckých výkonoch stačila, hoci bola mladšia.

  Tá sa ani nadýchnuť nestačila, Perpetua ju predbehla.

  - Skrátka a dobre. Teda viac skrátka ako dobre... neverím, že by tu, v Il Pergo nemali dáku kuchyňu. –

  - No, už je to raz asi tak...- povzdychla si konečne nadýchnutá Sulivanka.

  - Matka predstavená by vám nikdy neodpustila, že sa takto opúšťate! – hrešila ju starena. – Hore hlavy, Boh je s nami! – popravila si čepiec a vzhliadla do stropu.

  Ale hej, boli tam akési padacie dvere. Privysoko. Zapamätá si ich. Preskúma neskôr. Čo ak ďalšia skrýša s pokladom?!

  Zažmurkala na nerozhodnú sestru a potiahla ju za rukáv habitu.

  Kdesi v prítmí chodby preletelo čosi, čo sa podobalo skôr prízraku, ako živej bytosti.

  - Viorela! Zdúchnutá! Za ňou! – nezaváhali už ani jedna.

 

- Už aj sa mi ukáž?! Čo sa to s tebou porobilo, hoviadko božie?! No?! – Perpetua sa zakrádala pomedzi dlhé lavice, ktorých tu bolo akosi priveľa na akúkoľvek  miestnosť.

  Skúmavo jastrila popod ne.

  - A mám ťa! – schmatla nečakane za červenú šticu vyľakané dievča. – Čo to máš?! Už aj mi ukáž, čo to skrývaš?! – pajedila sa.

  Viorela však len zanovito schovávala ruku za chrbtom.

  - Veď počkaj, keď to nažalujem dobrej našej matičke predstavenej! Veď ty len počkaj! – chvíľu sa vyhrážala, zastrájala, prstom mykala, ale keď videla, že dievčisko nemieni na svojom konaní nič meniť, rozhodla sa použiť násilie.

  Ale v inej osobe. Načo si špiniť ruky a svedomie. 

  Nechala úbožiačku v pazúroch starej Tery, čo sa k nej teraz ukradomky blížila od chrbta. A tá aj bez milosti chňapla nič netušiace dievča nad lakťami.

  Tisíce malých zrniečok sa im rozsypalo pod nohami a vydláždilo hlinenú podlahu intarziou svojich hnedých, jemne vypuklých očiek. 

  To Viorele vypadlo vrecko šošovice a malé hnedé strukoviny dívali sa im do prekvapených tvárí.

  - Žrádlo! –

  - Tera! –

  - Čo?! –

  - Mlč! –

  - Prečo?! –

  - Lebo – zazrela na hubaňu Perpetua a pomaličky, s úsmevom prikročila k uväznenej dievčine, aby pošliapala čo najmenej vzácnej poživne a láskyplne sa na ňu obrátila.

 - ...lebo toto sú predsa dary Božie... odkiaľže ich máš, dievčička naša milá? –

  Viorela sa vyšmykla z láb, čo ju stláčali a hrdo vykročila vpred. Po pár krokoch sa obzrela a mykla hlavou na mníšky i Teru. Tej vyplazila jazyk. Mala na ňom jednu šošovicu, čo nie a nie zmäknúť, aby ju posunula dolu hrdlom.

  Pohli sa ku nej, ale ona sa nepohýnala ďalej. Len prešľapovala z nohy na nohu.

  Mníška pozrela na druhú, tá na Teru, Tera na Viorelu. Nič nechápali, len vedeli, že bláznivá pred nimi im nič nepovie. A to ich škrelo, každú svojsky.

  Už-už sa chceli znovu vyrútiť na dievča a vyjašiť na ňom svoju zlosť a bezmocnosť, keď Perpetua zakopla o akúsi slučku. Palec sa jej zakliesnil v oku obabranom zaschnutou hlinou. Okolo onej slučky sa ťahal nepravidelný kruh, ani čo by bol vrezaný do zeme. Bol vrezaný do zeme!  Ženy sa neveriacky pozreli po sebe.

  - Kuchyňa v podzemí? ...V šamotnej šmradľavej pivniči? ...V hladomorni, dokonca?! – šemotila jedna cez druhú.

  - Hu...hu...hm...! – nadšene prikyvovala Viorela, neváhala a jedným mocným ťahom otvorila príklop.

  Keď ustal a padol zas rozvírený prach na všetko navôkol nazreli ženy dolu, do tmy.

  Tera odkiaľsi vytrhla fakľu a strčila ju do diery v podlahe.

  - Ó, Pane Bože, milostivý! Ty sa nezdáš... - polichotila Perpetua svojmu Pánovi. – Toto všetko je naše?! – položila dokonca rečnícku otázku, ale odpovedala jej na ňu urazená Viorela.

  Zabuchla príklop, ledva sa stará mníška stačila uhnúť. Odniesol si to len jej čepiec. 

  A Viorelu Tera. Hoci sa vzpierala a mienila brániť svoj nájdený poklad.

  Poklop sa zas otvoril. Uzly na povrazovom rebríku lákali nejakú obeť do hĺbky. Žiadna sa nenašla. Perpetua nebadane pokynula Sulivanke, aby poslala po sestry.

  Prúd čiernych mravcov sa vsúkaval do úzkeho otvoru. Zdola sa ozývalo zvonivé dunenie ich hlasov. najskôr nadšené, potom... prúd šemotenia sa zlial do jedného a šum zosilnel, až sa zmenil v nárek a hrozivé kvílenie.

  - Čo je?! Čo sa to deje?! – preľakla sa Perpetua načúvajúca lomozu len zhora.

  - Ó, prekliatie! – vyšpľachlo z útrob.

  Zdola vytláčali jednu zo sestier s ústami zakrvavenými, a niekoľkými zubmi v dlani.

  Perpetui nedalo. Trochu sa pomrvila, pretiahla, či ju niečo na tele nejako šialene nezabolí a nenájduc žiadnu výhovorku, dala sa spustiť dolu do podzemia.

  - Sestry, sestry v Pánu?! – prekvapene hľadela na ďalšie služobnice božie, ktoré s ústami od krvi nešťastne nariekali.

   - Drevo, obyčajné drevo! – natŕčala pred starenu kus krásnej slaniny, riadne, do čierna vyúdenej, s odhryznutým kúskom v roku jedna zo sestier.

  - Žiadne dary božie! Samé vystrúhané drevá! A kamienky! ... Piesok, obyčajný piesok! – vypľúvala ďalšia z úst čosi, o čom si myslela, že je trstinový cukor, alebo múka, alebo čokoľvek, čo by chutilo.

  - Prekliatie! –

  - Nič sa nebojte...všetko sa zariadi. Pán je s nami...- šúchala medzi suchými prstami ozaj vierohodný náter z kusa polena, čo mal byť asi klobáskou. Aspoň tak vyzeral...

  Skúsila sa dostať hore, ale žiaľ, strhla labilný rebrík a odrezala ich od záchrany. Mníšky zmĺkli. Pomedzi pokrčené sukne sa predieral strach. Omotával dohora hľadiace ženy a triasol nimi ako pavučinami vo vetre. Ak je toto hladomorňa... ak to aj nebola ...asi už je ...bude.

  - Vraveli ste drevo? – nevzdávala sa Perpetua.

  - Drevo, piesok, kamene... –

  -  Sem s tým! –

  Nerozhodné mníšky sa rozhýbali a metajúc sa zhŕňali klamlivé jedlá na kopu. Ako rástla, rástla v nich i nádej.

  - Rýchlejšie! Rýchlejšie...- Perpetua sa ako prvá s ochkaním štverala vyššie a vyššie.

  Zaprela sa o otvor a ako rýchlo vedela, vyliezla von, oprášila ako tak habit a trielila po tmavých chodbách.

  Preletela okolo izby, kde väznila Viorelu stále nadávajúca Tera, aj okolo tej, kde už ako-tak vzdychala preberajúca sa matka predstavená, až zastala pred kuticou, stráženou stále bez pohnutia tu stojacim pátrom Petarom. Kuticou, kde ráno našla poklad. Začalo ju čosi zhrýzať...

  Prežehnala sa, akoby v modlitbe hľadala chýbajúcu vieru a vrazila dnu.

  - Matka predstavená! Ja som to vedela! Vedela som to! To som vedelaáá! – skríkla takmer plačlivo, vypľúvajúc z úst nepoškodený zlatý prívesok, do ktorého sa jej posledný zub ani len na kúštičok neponoril.

  - Prekliatie! Všetko je tu falošné! Hrad – nehrad! Božie muky! Pane, prečo nás takto trestáš?! – skľavenými prstami zahrabla do vrecka a vylovila odtiaľ hrsť kameňov, čo sa jagali, aj svietili.

  Drobné kamienky sa pri strete so stenou rozfŕkli na tisíce ešte menších kamienkov a takmer ako prach pristáli v obdobnom prachu nekvalitnej podlahy.

  Zlomená mníška sa ani nemala odvahu pozrieť na svoju predstavenú, s rukami na tvári vyšla z jej izby.

  - Aspoň strecha nad hlavou. - vtiahla sopel a dupla si.

  Pod nohy, takmer ju prikvačilo, sa jej zrútil prehnitý trám a celá šmršť deravých, nečasom už rozožratých škridiel.

  Opatrne pozrela dohora, na potemnelé, zas sa plakať pokúšajúce nebo.

  - Nože, mi odpovedz...čím som sa to previnila? Čím?! – zdvihla k sídlu Pána ruky, ale radšej ustúpila, ak by jej chcel náhodou odpovedať...

Domiceli, Fra Vargelico