OUAT
Pešiaci medzi prstami
57. kapitola
Triberta
Na nádvorí zahrkotal koč. Pohonič
ešte raz šľahol bičom v povetrí a dva ušľachtilé spenené kone zahli
doľava, kde poslušne zastali. Pred dobovou kovanou bránou hlavného vchodu stála útla žena,
rukami si pridržiavala pridlhé sukne šiat.
Tvár mala smutnú a ani práve
zapadajúce slnko nedokázalo na nej vyčariť náznak pohody, pokoja či aspoň
úsmevu.
Vysoké múry pevnosti ju iba zaliali
neprirodzenou šeďou, ktorá sa jej zliala do kruhov pod očami. Žena už mala za
sebou roky rannej mladosti, ale nebola stará.
Jej jemné, takmer priesvitné ruky
zdobilo množstvo veľkých, ťažkých kameňov vsadených do masívnych zlatých šperkov
dopoly teraz prekrytých pavučinkovou jemnou čipkou spodnej košele vytŕčajúcej
spod tmavošedého rukáva. Prsty sa jej očividne triasli, nevedno či strachom, či
netrpezlivosťou a ani hrubá látka sukne, do ktorej ich zabárala,
nedokázala utlmiť jej pohnutie z nečakaného príchodu muža, ktorému patrilo toto
sídlo.
Vypletaný koč bez akéhokoľvek znaku
prudko zastal a ešte z kymácajúceho sa povozu, vyskočil a sťažka
dopadol na prašnú zem muž. Hrdo sa vypol. Ostražito pozrel do oboch strán a strhaná,
zrejme dlhou cestou už zarastená tvár sa mu vyjasnila. Tu sa už nemusel báť.
Bol doma.
S úľubou spočinul na bledej
žene pred bránou. Jej honosné striebornošedé rúcho obťažkané perlami a strieborným
kovaním na doplnkoch, aj na početných prackách ho napĺňalo pýchou, že on sám je
bohatý a sebestačný.
Len čo sa k nej pohol, žena
akoby mimovoľne zakopla a ustúpila o krok dozadu. Potom sa spätila a vystrúhala
z trápnej situácie poklonu. Na tvári sa jej pri tom manévri nepohol jediný
sval, ani keď sa mierne hrdo sklonila ešte trochu viac a postarší muž ju
očividne žiadostivo chytil za rameno.
Ešte si ju na chvíľu odtiahol od tela,
kochal sa jej zovňajškom, zakladal do osobného depozitu všetky detaily,
prerátaval ich na mince a to tak krásne hrialo... Obzeral si ju pyšne od
hlavy až po kožené čižmičky, s rovnakým motívom, ako na šatách. Až potom
si ju majetnícky pritlačil k sebe.
- A čože také trúchle rúcho, drahá
naša Triberta?! – zašemotil jej slastne do čipiek rozložitého, už trochu
nemoderného goliera z pravej, najskôr benátskej čipky.
Nedostal odpoveď.
- Niečo vás dozaista trápi. Ste
akási zamĺknutá, smutná. Nie ste...chorá?! – ustúpil o krok, podvedome
vytiahol zo záhrenia šatôčku napustenú ťažkou voňavkou a započal sa
ovievať, akoby týmto činom eliminoval možnú nákazu.
Chytil ženu za bradu a zdvihol
jej sklonenú hlavu, prizrúc sa jej bližšie, aj keď mal nutkanie sa radšej
viacej vzdialiť, tak sa bál akejkoľvek choroby.
V očiach sa jej zatrblietali
iskričky, ktoré poznal a vyvolali mu úsmev na vlastnej tvári.
- Takto sa mi páčite! Skvostná!
Elegantná! Žiarivá a...moja! – prešiel jej prstom po obočí, až na líce, ktoré
pod hrubou vrstvou líčidla, ako sa na pravú šľachtičnú v týchto kruhoch,
pomeroch a podnebí patrilo, vyzeralo stále mladistvo napnuté. Potom nenápadne utrel zašpinený prst do látky kdesi pod vlastnou pažou.
Jej čierne oči zaklipkali a cnostne
sa sklopili, až dlhé mihalnice vrhli temný, roztrasený tieň pod viečka.
- Viete, drahá, aj ja mám starosti
a nechcem... naozaj, naozaj nemám v úmysle vás nimi zaťažovať.
Neprajem si, aby ste boli smutná a trápili sa kvôli mne. Báli sa o mňa.
Strachovali sa o môj život. – patetizoval muž, privlastňujúc si nielen jej fyzično, ale celú len pre neho a jeho
uspokojenie zaiste existujúcu dušu tejto ženy.
Ešte bude čas sa jej zdôveriť, ako
to pravidelne, pri dlhých nekonečných nočných večeriach robieval, lebo sám nevydržal
pretlak emócií z prežitého. A že toho bolo za posledné dni veľa.
Priveľa.
Nenaliehala. Vedela, že nemusí. Sám
sa jej zdôverí.
Dvojica pomaličky kráčala
zakliesnená do seba popri múre, k nízkym dverám bočného vchodu. Muž držiac
ženu okolo pliec, druhou rukou si clonil oči proti dobiedzajúcemu slnku a zatiaľ
znudene, nezaujato vykladal o svojej ceste. Na predohru tak akurát.
Žena mlčky počúvala a pohrávala
sa so skvostným náhrdelníkom zo zlata s citrínmi, ktorý práve za pár
bozkov bola dostala. Zavesený na krku, položený na iný, na tenučkých retiazkach
striebra s tyrkysmi a perlami pod ním, vôbec sa nehodil k jej odevu,
ale muž jej ho napriek miernym, len naoko protestom vnútil, zavesil, aby sa sám
mohol pokochať jeho gýčovou krásou. A hlavne cenou, ktorú masívnosť
odrážala.
Nikdy nemal taký vycibrený vkus,
ako jeho spoločníčka, čomu nasvedčovalo i krikľavé paleto s prevládajúcimi
odtieňmi obľúbenej oranžovej. Navyše farebne povyšívané a doslova a do
poslednej piade prečačkané drahokamami, čo možno ani drahokamy neboli, ale
leskli sa prekrásne. Preto sa tu aj teraz pretŕčal v posledných zábleskoch
lúčov a kochal sa odleskami svojich vlastných, čo dvojicu takmer
pohlcovali svetlom a farebným spektrom.
Vkus a jemná gracióznosť ženy
po jeho boku v ňom odjakživa vyvolávali údiv, obdiv a tieto imponovali mu viac,
ako ich pomaly odkvitajúca majiteľka sama.
Na ňu ako muž nebol odkázaný a zdalo
sa, že ona to i sama už z neho cíti. Preto tá odmeranosť. Telá
pochabých sedliackych husičiek sa jej bridili už len predstavou ich oblosti a hladkosti,
živočíšnej červene a mäkkosti, po ktorých jeho ruky chniapu. No, bola už dávno
nad vecou.
Márne predpokladal, že to šperkami
ospravedlní. Zostávala tajomne odmeraná a chladná. Ale krásne oblečená
podľa hesla: „ Niektoré ženy sú dobre oblečené a niektoré, dobre, že sú
oblečené.“ Len ešte nevedel, kam zaradiť ju – Tribertu Loničovú. Jeho zajatkyňu
a vazalku v jednom. Ani v tom si nebol už celkom istý.
Nelámal si s tým veľmi hlavu.
Takéto starosti ho nateraz netrápili ...ho nikdy netrápili. Mal, bral, dával.
Žil. Užíval si života a jeho krás. Sú také prchavé...
Pri dverách sa ešte raz otrčil,
sebavedomo slnku vystaviac mu naobdiv svoj odev a šperky, a potom
ich otvoril a dal spoločníčke prednosť. Zháčil sa a hoci sa žena aj
obzrela, prečo nejde za ňou, iba na pol úst negalantne zahlásil, očami už
blúdiac späť, kdesi ku koču.
- Odpusťte, Triberta, že nechávam
vás samú...-
Obrátil sa ku koču, kde na neho
kričal nejaký muž, s ktorým bol prišiel.
Nič nevidela. Bol to len krik.
Triberta zatvorila dvere zvnútra a zľahka
vystupovala po schodisku, obratne rozopínajúc šperky i odev. Dosť bolo
maškarády. Konečne si zas môže obliecť obľúbené tepláky (ok, tak tepláky nie...) vlnené sukne a zabaliť sa do vlniaka z pravej kašmírskej kozy.
Chýbalo jej teplo. Tak veľmi chýbalo...
Vystúpila na poschodie. Povinnosť
si splnila. Kým ju opäť bude volať, stihne sa preobliecť i premaľovať.
Vždy. Už celé týždne, ba mesiace
čakávala takto na svojho večne neohláseného hostiteľa, ako pravá, verná pani
domu.
Na medziposchodí sa na okamih
zastavila s rukou na kľučke do bočnej miestnosti, ale zháčila sa. Nemohla si stále zvyknúť, že jej dvaja synovia sú už tak dlho ďaleko od nej. Verila,
že v bezpečí.
Podchytila si znova sukne a trochu
spomaľujúc vystupovala až hore, do svojich komnát.
Toto divadlo treba hrať ďalej.
Stále. Bez prestania. Až do konca.
Nezávisí od neho len jej život, ale
aj životy iných. Tých, čo jej sú blízki...
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára