OUAT - Pešiaci medzi prstami... 56. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

56. kapitola

Veličenstvá

  - Je tu! Otec! Je tu! Otec! – mladý muž lomcoval chrápajúcou masou pod sebou a s ľakom pozoroval dvere.

  Správca Sorin-Dorel sa pohmýril a otvoril jedno oko.

  - Mal si ráno teplé mliečko?! – zachrčal podráždene na syna, ktorý si stojac vedľa postele zúfalo mädlil ruky a pokorne čakal, kým sa mu rozlepia prestrašené ústa. - ...keď takto vystrájaš? – zazíval už pokojnejšie starý muž koniec vety, prehodil ruky na duchnu, obdivujúc snáď skrkvané čipky na rukávoch spodnej košele  a čakal tiež na synovu odozvu. – No?! –

  Roztržitosť a plachosť najstaršieho syna rozčuľovala ho v poslednom čase stále častejšie a už takmer pravidelné rušenie jeho popoludňajšieho odpočinku, na ktorom si tak zakladal, kvôli pleti, mu pripravovalo len ďalšie a ďalšie porcie vrások na tvári, ktoré tak nenávidel!

  - Tak, čo je zase? Čo zas máš?! – pozviechavala sa a nábadala jeho strapatá hlava syna a jej majiteľ sa otrávene rozhliadal po dôverne známej komnate.

  - Je tu! – zopakoval Luban.  – Priviezla ho akási starena. Na táčkach. Starých. Rozlámaných...- Luban sa pri posledných slovách začervenal, akoby bol vinníkom.

  Správca sa slastne pousmial, prižmúril oči, predstaviac si ako správny someliér odlesk hladiny lahodného moku v plnom pohári. Už-už cítil aj buket...

 - Strčte ho dozadu do pivnice, tam je optimálna teplota. Veľmi s ním nehýbte, netraste a radšej trochu dolu hlavou ho dajte. Riadne upevnite v stojane. Podložte nejaké handry pod neho, keby z neho dačo vytekalo, nech mi nezasviní ostatné naše pivničné prírastky...- začal vykladať správca ješitne si zakladadajúci na kvalitných akostných odrodách vína, skupujúci ich z celej provincie. 

  Bola to jeho záľuba. 

  Lubanovi vystúpil na čelo pot. Otcovi sa nehodno priečiť, ale asi skúsi...

  - ...mali by ste ho, ale privítať... osobne... vy. A nejako rozumne mu vysvetliť... aj jej vysvetliť... Ja by som... neviem, či by som... ja by som snáď ani nie...- jachtal zhrozený Luban.

  - Ty si direk dnes vstával hore vňaťkou, synu! Prvýkrát ho priviezli? Prvýkrát sa treba o neho postarať?! Načo mám služobníctvo? Načo teba?! Há?! – čertil sa správca. – A čo ma po starene! Čo ma po táčkach?! Aká starena? Aké táčky?! – mrzuto sa preberal k životu Sorin-Dorel sklonený nad maľovaným lavórom si opatrne ukazovákmi navlhčil kútiky očí a rýchlo si ich zasa utieral do mäkkej látky.

  - Trvá na tom...tá starena. Špatná. Skrčená. Zlostná ako sto čertov! – vyhlesol mladík.

- Ach, len...- zhlboka sa nadýchol jeho otec a znechutene zazrel na ohryzené kuracie kosti sušiace sa odvečera na zamastenom striebornom podnose.

  Synko sa začal ošívať a obzerať sa v strachu okolo seba. Keď narazil na otcovu vrásku na čele, nesmelo sa opravil.

  - Dvesto? –

  - Čože?! – prerušený v prerátavaní, nečakajúci ďalšiu ponuku a navýšenie, vyskočil správca z nočníka, až sa ten  rozkrútil po podlahe.

  - Veru tak. Som si istý. Viete, čo mi povedala, otec? ...že vraj jej patrí... že si ho sama vypiplala, starala sa, ako vládala, pomoci nijakej, len starosť, ryšaňu si vraj vzal lesný duch, nuž má právo... Ani priblížiť som sa k nemu nemohol. Tak ho svojím telom zastala. Ruky na prsiach ovisnutých skrížila. Hneď ma nedbala aj tĺcť akousi naberačkou! Aha, aká modrina sa mi ide urobiť...- vyťahol Luban rukáv zabudnúc, že sa ho baba ani nedotkla, ale panské deti sú už raz také.

  - No dobre, dobre... – uznanlivo kývol rukou Sorin-Dorel a jemne tlačil svojho syna ku dverám. –  

   Predstavoval si zlatožltý mok, a ak baba naozaj zabezpečila, že choroby viniča sa mu vyhli, či už ich bral lesný duch, či ktorý parom...možno by tie kusky aj stáli za dvesto...len ešte menu vyzistiť.

  - Ale otec...- pokúšal sa syn vtlačiť sa späť do komnaty.

  - Mihajla nech ti dá na to obklad, synu, a môžeš si dať dnes kus koláča navyše. Bolieť prestane... – zívol. – Na mňa nečakaj. Ešte si trochu oddýchnem. Som dnes akýsi dolámaný. –

  - Ale, otec...Musíte ho ísť privítať. Ja predsa nemôžem... – skúšal Luban poznove.

  Starec zaprel ruky v bok. Už oľutoval zvýšenú dávku koláča pre syna. Ten sa však už tiež nedal druhýkrát vyhodiť z otcovej spálne.

  - Privítať jeho veličenstvo! To sa patrí len a len vám! – konečne dostal presnú správu zo seba Luban.

  - Koho?! Aké veličenstvo?! – nechápavo stiahol obočie správca, ale už sa mu začalo pomaly rozjasnievať.

  - Je v prijímacom salóne. Aj s tou hnusnou babou. –

  - Gregor II., jeho výsosť, jeho veličenstvo je v mojom dome?! A mne to nikto nepríde oznámiť?! Nikto mi nič nepovie?! A aj ty mi to hovoríš až teraz?! Hlupák! – zdrapil syna za predlaktie, aby ho nenapadlo ujsť.

  Napadlo ho to.

  – Prikáž slúžkam, nech prestrú vo fialovom salóne a ty sa daj do poriadku! Pozri, ako vyzeráš v tej spodnej košeli na spanie! Syn správcu provincie Srevrena a chodí rozgajdaný ani šašo! A pozri na tie farby! Veď sa smejú. Tebe! Do očí! – ďobal mu pod bradu, kde na košeli naozaj sa skveli škvrny ešte od obeda. Tu mastné oko, tam fľak od vína či omáčky. 

  Vypustil synovu pažu a pohol sa k truhlici pod oknom. Vlastným rukávom sa snažil utrieť fľaky po víne, aby ju mohol otvoriť a nestieklo mu to na háby.

  - To je dych berúci neporiadok! – pajedil sa, rozhadzoval rukami a vyhadzoval z truhlice oblečenie.

  Na hluk vbehla do komnaty vystrašená slúžka Mihajla a malý Kasno.

  - Och, upokojte sa môj pane. Božemôj, zase máte košeľu od vína. To nepustí už nikdy. Ani keď ju hodiny namáčam pod splavom...- zalomila nešťastnica rukami predstaviac si zas a znova celú tú procedúru.

  Aj nedávno sa urvala skala nad riekou a tento vodný kameň im doslova zničil najlepšiu práčku...

  - Hí! Takáto spúšť! Tu pomôže len všetko podpáliť! – pokúsil sa o naozaj zlý žart trpaslík Kasno, ale v očiach všetkých sa objavili plamienky nešťastia, keď nedávno sa im doniesla správa, že do tla zas vyhorel srevrenský kláštor. Požiare veru teraz neboli vhodné na žarty.

  Kusy odevov sa váľali pod nohami, lietali povedľa rozhojdanej olejovej lampy, vírili prach okolo štyroch postáv – nehybného Lubana, rozzúreného Sorin-Dorela pobehujúceho stále len v nočnej košeli, usmiateho Kasna a drahé látky zachraňujúcej Mihajly, čo v každom nedbalom pohodení videla kus svojej budúcej roboty.

  - Ukáž, pomôžem ti, - ponúkol sa jej za nemiestny žart si stúpiaci do svedomia Kasno.

  - Hohohó, malý pomocník pre veľké upratovanie! - zvýskla pobavená Mihajla a hodila na trpaslíka kopec pozbieraného šatstva. Trpaslík zmizol.

  Hŕba šiat sa po chvíľke odtackala von z miestnosti a stále nazlostený správca vrčal a jedovato hľadal čosi, do čoho by mohol ešte kopnúť, aby utíšil svoj hnev.

  - Á...teraz ten krásny starý závoj! – načiahol sa za exkluzívnym kúskom muž.

  - Preboha! Ešte stále je šedý a tak som si dala záležať! – skríkla Mihajla, vychytila správcovi z rúk jemnú pavučinkovú tkaninu, čím ju v poslednej chvíli zachránila pred istou popravou pretrhnutím.

  Zmizla radšej za dverami dať do poriadku jemnú prikrývku, ktorú s obľubou správca používal za horúcich nocí ako moskytiéru, ochranu pred otravným hmyzom.

  - A nech sa aj to ostatné tak leskne! – zvrieskol za ňou ešte jej pán.

  - To ťažko! Kvalita? Čistota? A za nízku cenu?! – vykukla spoza dverí otrlá slúžka. – Za to, ako ma platíte, sa na vás môžem... akurát tak... z chodby kukať! –

  Dvere sa s chichotom pribuchli a čiperná slúžka v najlepších rokoch si to nasmerovala dolu schodami do miestnosti pre slúžky. Scapla ruky vbok a posťažovala si.

  - Drahé sestry, vstup do tejto miestnosti sa podobá peklu! No, tak sa hnite! Pán je dnes mimoriadne podráždený a mal tam synka, nemohla som ho utíšiť po svojom... – zavrtela bokmi. – Pripravte stôl vo fialovom, ja idem skontrolovať kuchyňu. Potom si oblečiem pána...- vydala rozkazy im aj sebe.

    V priestrannej kuchyni to len tak vrelo, syčalo, parilo sa. Varilo. Pieklo. Vyprážalo. Dusilo. Pokrievky hrncov nadskakovali a spanikárené kuchárky nevedeli, kde skôr skočiť. Splašene behali hore-dolu, ako hyd, čo sa pokúšali chytiť a pripraviť k jedlu.

  - A dejú sa tie správne veci! – spokojne dvihla bradu Mihajla, ale neušetrila zadýchané kuchárky a ich ušmudlané pomocníčky ironickej prednášky. – Našou úlohou je celý život dávať to najlepšie. V čase šťastia, lásky a radosti. Veď deň by za nič nestál bez slnka, bez vody, bez smiechu a... bez našej práce! Proti hnevu, ako viem, pomôže len chutný krém! Spraví nám ho Salema, ktorá sladké srdce má! – zarehotala sa prebudenému vlastnému básnickému črevu a vychytila z ruky varechu spotenej starej zamračenej kuchárke.

  - Dnes to musí mať šmak, ako nikdy! – zahrala Mihajla dôležitú pózu. – Máme tu kráľa a nejakú veľavýznamnú dámu! –

  Slúžky sa len zachichotali, lebo sa im už donieslo s akou osobou, aj ako prišiel kráľ Gregor II. do Sorin-Dorelovej pevnosti.

  - Len aby jeho veličenstvo nedostalo chuť aj na niečo iné...- utrúsila stará kuchárka Salema na Mihajlinu adresu. - ...na takô niečo, čo by mu tá jeho „dáma“ už sotva mohla ponúknuť! – ozvala sa iná.

  Celá kuchyňa sa znovu zachechotala, no podrývačka Mihajla sa nedala vyviesť z miery a svojím podrezaným jazykom pohotovo odsekla.

  - Nech si, kde si, ak máš chuť, stačí si len zahryznúť! – a otrčila kuchyni svoj rozložitý zadok.

  Slúžky sa opäť schuti zasmiali a vrátili sa k svojim povinnostiam. Beztak mali riadny sklz. A mohli mať ešte väčší. V kuchyni sa už zrážala para a podlaha bola mokrá a šmykľavšia ako inokedy.

Domiceli, Fra Vargelico