OUAT
Pešiaci medzi prstami
58. kapitola
Kde je kráľovná?
- Myslíte si, drahý pán správca, že
my by sme sa tak ponížili a s takou osobou, pre oči boľavou a pre to
ostatné nehodnou, sa boli bývali zapodievali? …keby to v záujme našej draho
milovanej a draho vykúpenej krajiny nebolo? – rozohňoval sa kráľ rukou zakrývajúci
vchod do čaše naplnenej takmer po okraj rubínovo červeným vínom, na adresu
svojej spoločníčky, čo práve vystrnadená vyšla z miestnosti sprevádzaná
akčnou Mihajlou.
- ...v záujme krajiny...- opakoval
si indície správca už ledva natŕčajúc uši, lebo jeho veličenstvo ostražito a obozretne
stišovalo hlas, keby mohlo, zapchá ucho aj na džbáne.
- ...nás Boh ustanovil za meč aj
štít jej. Veru, dva v jednom a veru, my sme, my chceme, my budeme
dôstojnou jej záštitou a ochranou a kráľom jej z Božej milosti a
...a... a vôbec. – približovala sa kráľova unavená hlava k hrudi, kým
zas nevystrelila, aby sa nadýchla a poobzerala, či odniekiaľ nehrozí
nejaké nebezpečenstvo.
- Pozhovárame sa neskôr, ak
dovolíte, výsosť. Osamote. Mali by ste si oddýchnuť. Vaše komnaty sú už
čochvíľa pripravené. Dohliadnem...- pochopil správca zrejmú nevhodnosť vypytovania
sa na bližšie detaily, vidiac na kráľovi očividné známky zneužívania a ktovie
čoho to všetkého.
Zdvihol čašu a úctivo sa
uklonil.
- Oj, času nieto, drahý správca,
veľmi sa mýlite, že kráľ nejaký má. Teraz,
napríklad musíme dať ihneď do poriadku isté neodkladné záležitosti tela, - začal
sa trochu ošívať a poprávať si látku v rozkroku. - ...potom príde na rad
duša, - na ukážku sa dôstojne prežehnal a vzhliadol do stropu, kde zhodou
nepredvídateľných okolností bol stvárnený Olymp, nie kresťanské nebo a nahota Dia a jeho
najbližších mu pripomenula jeho vlastnú... radšej modlitbu rýchlo skrátil a odtiahol oči od Dionýzom zneužitých, teraz už laškujúcich Bohov.
Kráľ si uvedomil, že bude lepšie z celého
rozprávania vynechať oživenú Révenu aj lesného ducha, preto radšej náhlivo
zmenil tému.
- Vy, vy, vy...tajnostkár... Bolo nám už pri vstupe oznámené,
akýmsi prapodivným šušotaním, zrejme prekvapenie schystali ste pre svojho
panovníka...- pokýval trochu sa hroziac prstom pred správcovým nosom, ale ten
netušil, kam jeho výsosť mieri. Pôvodne si myslel, že k prévetu, ale...
- Nuž, neotáľajte a prezraďte,
kedy uvidíme jej výsosť?! – slová mu síce trochu zhorkli na jazyku a to do
stropu sa už ani nedíval, ale kráľ nemal čas na výčitky svedomia.
Sorin-Dorel sa však zarazil. Najprv
zbledol, potom očervenel a na nose mu vystúpili najmenej štyri nové veľké
kropaje potu. Aby získal čas na vhodnú štylizáciu odpovede, priložil si k ústam
čašu a pomaly ju nakláňal.
Kráľ, síce trochu netrpezlivo, lebo
v slabinách ho už riadne omínalo, čakal, že mu správca pomôže nadviazať niť
rozhovoru o jeho manželke, lebo sám nevedel, čo povedať. Prečo je vlastne tu?
Prečo netrčí doma ako poriadna žena... a nečaká ho?!
Správca však očividne čakal to
isté. Obaja muži mlčali a pozerali zarazene do stola.
Nepríjemné mŕtvolné ticho rozvíril
až malý trpaslík Kasno vletiac do dverí.
- Jej výsosť ráčila padnúť...
hlboko...pomerne...- zahabkal a spätil sa, netušiac, že jeho pán práve hostí vzácnu návštevu.
Stíchol,
behajúc len očami z kolien jedného muža na kolená druhého. Dvaja muži a mužíček
mlčali, len z chodby o poschodie nižšie sa ozýval srdcervúci plač.
- Čo tu
chceš?! – osopil sa na trpaslíka správca. - Kto ti dovolil vstúpiť? Rušiť? Há?!
– skúšal správca ukázať na čelo a posunkami dať podriadenému jasne najavo,
že jeho vpád je...- Nevieš, čo máš na práci?! – zakončil radšej lakonicky.
- Viem! –
Správcu
drzá odpoveď priklincovala o opierku kresla. Všimol si, aký je Kasno
neobriadený, doslova dokmásaný, spotený, farby na tvári rozmazané, čelo
spotené, trasie sa a nekoordinovane mu tiká okom, ale dostal povinnosti,
je to na ňom. Žiadna ľútosť! On jediný má predpoklady, hlavne výšku, vyhovieť jej výsosti. Prispôsobiť sa jej vrtochom.
„Že by som sa prepočítal?!“ zmraštil správca nos.
Kasno sa
nadýchol, uklonil úctivo obom pánom, márne premýšľajúc, ktorému z nich adresovať,
čo má na srdci, tak spustil radšej špičkám svojich špicatých topánok.
- Jej výsosť
ráčila spadnúť. Zo zábradlia. Teraz ráči sedieť na zemi asi v polovici schodišťa,
trhá ozdobné strapce z koberca, nohy si trie o moju roľničkovú čiapku
a volá matku.- Kasno vydýchol
zvyšok vzduchu do pléna.
Správca
bol viditeľne v pomykove a už to nedokázal skrývať, ani maskovať.
- Vypadni!
– zvrieskol a nervózne pukal prstami.
Šašo sa
nedal dvakrát núkať.
Keď
osameli, otočil sa Sorin-Dorel chrbtom, aby nabral odvahu, potom si uvedomil,
aké je to nevhodné, nuž sa rýchlo zvrtol na opätku a radšej začal.
- Viete,
vaša výsosť...ako by som vám, vaše veličenstvo... nechcem vašu jasnosť...
nemôžem... nerád by som... –
Sorin-Dorel proste nevedel, ako to zo seba vytlačiť. Keby...keby sa
kráľovnej nestalo to nešťastie... Popili by spolu, zasmiali sa, zaspomínali,
nejaké tie hry pohrali a zas popili, posmiali...
- ...boli
ste, ako ráčite vedieť, dlho preč...najprv v bezvedomí, potom pri vedomí,
ale zase len preč. Za taký dlhý čas sa veľa, veľa vecí prihodí. Dobrých...i
zlých...- zahryzol si správca do pery, ale nechutila mu.
- Najprv
tie dobré. – prerušil kráľ nervózneho muža, ktorý konečne nabral odvahu k tej
nepríjemnej správe.
Veľmi rád
by to už mal za sebou, ale pridobre poznal kráľovu citlivú a prchlivú povahu
a tak si musel dávať dvojnásobný pozor na jazyk.
- Isteže...iste,
ako inak... tie dobré...- správcovi sa znova nahrnula do tváre krv, lebo
nevedel o žiadnej dobrej správe, ktorú by veličenstvu Gregorovi II. predložil, aby ho aspoň trochu upokojil pred
jóbovkou.
- Ahaho,
vína už nemáme! – radostne objavil na stole poloprázdny krčah a dopil jeho
obsah, hoci mu len sťažka schádzal dolu zovretým hrdlom. Schytil strieborný
zvonec a zúrivo ním zatrepal. Do salóna v momente vletela Mihajla a trela
si ruky o zadok aj o uši.
- Ráčili
ste zvoniť? – skúšala prekričať rachot zvonca a mala pocit, že to rinčanie
jej bude doznievať v ušiach ešte dve vinobrania.
- Víno! A nech
nemusíme čakať! – skúšal správca autoritatívnu reč.
Mihajla sa
zvrtla a treskla dverami, ako mávala vo zvyku. No hneď sa zas vrátila.
- A to
musí to decko tak revať? Moja malá tiež celé noci preplakala, pretože mala pokožku
vlhkú a podráždenú a na dotyk citlivú, ale toto...tuto... sopľa, reve
snáď už len z plezíru! To je teda výchova! Pestúnke by sa zišlo nacápať! Na holú! –
Správcovi
skameneli otvorené ústa.
Dvere
radšej opätovne pribuchli, nebolo treba ani príkazu. Sorin-Dorel si s kráľom
vymenil zúčastnený pohľad.
- Ťažko v dnešnej ponurej, rýchlej dobe nájsť neskazený personál. - pritakal jeden druhému.
- No...a
teraz by sme už hádam mohli prejsť k tým menej príjemným záležitostiam.
Ako by som začal...- „no, ako vidím, už
som asi aj skončil.“
Pomyslel si nešťastný správca, dívajúc
sa do kráľovej zhovievavo sa usmievajúcej tváre.
– Jedno ráno, myslím pred šiestimi, možno
siedmimi dňami... no, prebudilo ma... skrátka, zobudil som sa... –
- Drahý správca, poznáme tieto pocity. I my,
hoci sme kráľ, sa denno-denne zobúdzame. „Najkrajšie sú zobúdzania s čašou
vína v našich dlaniach!“ – pateticky kráľ proklamoval, dodávajúc svojej
poézii i patričnú gestiku.
Na to sa na chodbe ozval ohlušujúci
buchot. Niečo ako tlmený pád a hrkotanie medeného servisu zrejme dolu
schodmi.
- Decko prihoreté! Bodaj ťa
porantalo, šteňa bezočivé!- nedávala si Mihajla handru pred ústa.
K hluku sa pridal detský roztopašný
smiech a Kasnovo pohoršené dohováranie.
- ...čo...čo...Čo "buď ticho"?! Prečo
by som bola ticho?! Just nebudem ticho! No a? Nech ma všetci počujú! ...-
vybľakovala slúžka a zotierala mláky vína zo schodov späť do nastavených nádob. Zvyšok
zotrela fertuchou a tú vyžmýchala tam isto.
- Zober si tú pravú sviežosť... no,
bež, bež už! – popoháňal ju Kasno, tušiac, ako sa správca potí a ako im
obom príde dúšok vína po tej správe vhod. Ktovie, či už aj nie je neskoro...
Do salónika sa vrútila dooblievaná
slúžka, vrazila do stredu stola krčah pozlizovaného vína a prehnane vykrúcajúc
bokmi opustila oboch zvláštne sa tváriacich mužov.
- Hm...tá lahodná chuť. A tá nádherná
vôňa! Toto nám chýbalo! Toto nám chýbalo! – lakotnícky zamľaskal kráľ.
- Vychutnajte si tú pohodu.
Kľud...- stišoval hlas zas správca. – Ešte vás beztak čaká to najťažšie. Dejiny
končia, my začíname. – nadýchol sa správca.
Zalomil rukami a predstúpil pred
kráľa.
Zoči-voči sa znova zhlboka nadýchol,
oprel strachom o stôl, akoby sa tam chcel zakotviť. Zháčil sa. Poloha sa
mu nezdala veľmi prináležiaca a dôstojná a tak sa radšej znova
vystrel pred svojím kráľom.
Ten si v ústach prevaľoval
posledná vpité dúšky, hoci na prvých už hodnú chvíľu sedel.
- Vaša výsosť musí byť silná! –
Kráľ prikývol, nalial si poslušne ďalší
krčah a na dúšok ho vypil. Pohniezdil sa a zamyslel, či už je.
- Áno, nalejme si konečne čistého
vína! – chytil sa pomoci správca, čo najnenápadnejšie vytiahol z kráľovho pohára
zopár vlasov i utopeného pavúka, až potom mu dolial zas až po okraj. Za
okraj. Cez okraj. Tak sa mu ruky triasli.
- Pozor, pozor, drahý priateľu...
preliať značí krstiny! – rozšafne sa uškrnul, už trošku lahodným teplým trúnkom
omámený kráľ.
Zurkot napĺňal kráľovo hrdlo a správcu
výčitky. Poloprázdny krčah buchol o stôl, v rovnakom momente, ako
cvakla kľučka na dverách. Soril-Dorel dvihol ruku a čakal, kto vojde.
Dvere sa odchýlili a znova zavreli. Odchýlili a zavreli.
- To je ale prekvapenie! No...veď
ste sa... už nemuseli toľko...okúňať. Dcérky moje milené! – skríkol natešený
kráľ a otvoril náruč.
Kasno cúvol. Ale jeho kráľ
prehliadol. Vrazil bozk na čelo svojej najmladšej a potom vzduchoprázdnu
vedľa nej.
Malá Ločenzia mrnčala, nasilu, ale
pomerne vierohodne.
- Ja chcem mamičku! – posmrkovala a utierala
si mokrý noštek do otcovho rukáva, vyhýbajúc sa jeho smradľavému dychu.
- Mamičku... mamička bude! –
pritisol si kráľ dcéru jednou rukou, druhá sa mu prepadla k pásu. – Zaveďte
nás a naše dcéry ku kráľovnej! Viem, že tu je. Netajte...- vytackávalo sa
jeho veličenstvo spoza stola. – Tak, bude to? Chceme sa s ňou zvítať!
Zňuchať...Poobjímať, potešiť sa... ňou...ju... – otočil sa na meravého Sorin-Dorela, ale
jeho obraz sa mu rozmazával.
- To...by som
vám...veľmi...neradil...- správca si radšej zahryzol do jazyka. – Viete, vaša
výsosť...jej veličenstvo... no...neunáhlime sa...-
- Unáhlime! Nás tie jej hlavy bôle
a svojho tela nám odopieranie dávno omrzeli. Sme kráľ! Ideme si plniť
kráľovské povinnosti! ...či oné...tie...manželské kráľovské povinnosti! ...kde
je lože?! Lože s kráľovnou! Sem s ním! - natrčil
dcéru do priestoru s úmyslom sa bremena zbaviť a vykročil tlačený
mechúrom a priľahlými orgánmi kdesi za nosom.
Gregor II. sa nevraživo obzrel na
svojich podriadených, dokedy ho chcú ešte zdržiavať.
Kasno zozadu popamäti zahabkal po
kľučke dvier, otvoril ich a skupinka vyšla do chodby. Zbytočne kráľ súril,
správca s verným trpaslíkom len z kroka na krok sa posúvali vpred.
- Nechce si vaša výsosť prezrieť...radšej...
naše nádherné depozity? – skúsil krpáň poštvaný správcom a zažmurkal na
muža.
Prehodil si dieťa na druhé, ešte
nezaslintané plece, ale kráľ mu nevenoval žiadnu pozornosť, riadený už len
svojím plným mechúrom a...
Správca zastal.
Biele dvere. Skôr
brána žiarili tu v strede steny a za nimi ...hradná kaplnka.
Všetkým v očiach sedela
otázka.
Ale iba jednu bolo počuť.
Zdola, zo slúžkovskej miestnosti.
- Verili by
ste, že mám škvrny aj na záclonách? –
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára