OUAT - Pešiaci medzi prstami... 55. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

55. kapitola

Gaston

    Miestnosťou sa rozľahlo uši trhajúce ticho.

  - Čo potom?! - skríkol opát a malá fľaštička s ružovou aromatickou tekutinou mu s rozmachom vypadla z ruky.

  Dopadla na tvrdú dlažbu, roztrieštila sa na stovky drobučkých kúskov, no zvuk, ktorý pri tom vydala, vyznel v napätí komnaty priam hrôzostrašne.  Nebol to zvuk rozbíjajúceho sa skla. Bolo to niečo iné a Gavrila až striaslo, keď si uvedomil, čo mu ten zvuk pripomenul. Vyznelo to, ako keď niekomu lámu väzy.

  Buchnutie, chrupnutie a ticho.

  Opátovi dalo riadnu námahu, aby znova našiel zlostný tón svojej reči, lebo len tak mohol vzdorovať chvíľkami zúriacemu, chvíľkami zas do melancholickej letargie upadajúcemu, nie celkom zas triezvemu Gastonovi.

  - Čo potom?!... čo?! ...si obyčajný štvanec a vrah! Každý si to myslí! Každý, v celom kráľovstve! Zabil si ju. Zneužíval vraj celé roky, pripravil o peniaze o česť a potom ju zniesol zo sveta. Tak ľudia vravia!... na ňu mysli! Ju si mal ochraňovať ako pravý rytier, nie túto... – s láskou pokynul zrakom na poblednutej dievčinke, strácajúcej sa na lôžku, splývajúcej s jeho belobou čoraz väčšmi.

  I Gaston spočinul unaveným, stále viac a viac sa rozmazávajúcim pohľadom na svojej milovanej sestre. Zacítil omamný puch po zemi rozliatej vyparujúcej sa vonnej esencie, od ktorej mu až oči zvlhli horúcimi slzami. 

  Rozmazaný obraz náhle zjasnel, pohol sa. Tomika zodvihla viečka, podopretá lakťami sa nahla dopredu a cez neprirodzený, kyslý úsmev sucho precedila pomedzi zuby.

  - Pešiak...obyčajný pešiak...-

  - To nie! To teda nie! – bránil sa vrieskaním Gaston, stláčajúc si spánky.

  - Pešiak medzi prstami iných...- nadvihla sa za Tomikou jeho žena Triberta a odhaliac jej jemné plece, nežne ju začala bozkávať.

  - Nie, nie...to nie...- kričal muž.

  - Čo to robíš? ...si obyčajný pešiak. Pochop to. Vstreb. Prijmi! – pokrútil nad ním aj opát hlavou, keď sa mu uľútostilo očividne trpiaceho syna a chcel ukončiť túto neplodnú debatu.

   Tomike treba pomôcť. Načo strácať čas so synovými alkoholovými excesmi. Chorý je. Blúzni zaiste. Ona je teraz dôležitejšia. Ju treba priviesť späť k bdeniu. On sa prespí. Zabudne sa príkre výčitky aj urážky. A on mu z milosti Božej odpustí. Je to predsa len jeho syn. Jeho krv...

  - Krv! – vyšepol zhrozený opát, vidiac, ako sa dievčaťu z uší i nosa začínajú vynárať tenučké prúdiky temnočervenej krvi.

  Gaston s hlavou v dlaniach chvíľu nerozumel, vzlykal a sŕkal od bolesti. Uvoľnil boľavú ruku a pohliadol na sestru. Vystrelil z jej lôžka. Preľakol sa.

  - To vy! Vy ste na vine! Čo ste jej to urobili?! – vyrútil sa na cúvajúceho opáta. - ...len vy... vy mi stále stojíte v ceste! A túto prekážku ja zaraz odstránim! –

  - Čo to stváraš, synak?! – vypleštil oči starec a jeho spodná vlhká pera sa zatriasla v záchveve ohromného preľaknutia.

   Takéto odhodlanie, takýto vzdor a odpor  nečakal.

  - Neurob hlúposť z chvíľkového ošiaľu, lebo jej následky by ťa mohli prenasledovať celý tvoj život! Zadrž! Zadrž... poviem ti všetko. Pravdu... čokoľvek chceš počuť! Na otca nehodno zdvihnúť zbraň! – s očami  prilepenými na lesklej, ktovie odkiaľ zrazu vytiahnutej dýke, v Gastonových rukách, videl spotený opát posledné záblesky svojho života.

  Ale Gaston sa približoval, omámený, oťapený, znecitlivený, neschopný už nad svojím počínaním rozumne uvažovať. Premohla ho bolesť, prevrátil mu morálne hodnoty hnev a miesto neho, jeho zdravého úsudku, vládu prebrala dlho potláčaná nenávisť.

  - Pešiak... ideš... pešiak! Aj tak budeš obeťou! Nemáš čo stratiť! – smiala sa rozšafne Berta.

  - Úbožiačik, pešiačik... medzi prštekmi ...pricviknutý! Mliaždený! Pešiak! – kontrovala jej Tomika poddávajúca sa vlnám rozkoše z divadla pred sebou i dotykov zrelej ženy za chrbtom.

  - Nikdy! Nie! – kričal Gaston, žmúril oči, aby nevidel, do tváre sa mu nahrnula červeň a z úst mu už prskali sliny.

  - Ahaho, pešiačik...kde sa tu berieš? Ty ničotné nič, čo ničota zničí...- priľahla si k ženám na posteli kráska zo srevrenského lesa a zvodne sa na ne usmiala, zbavujúc sa svojho plášťa, pod ktorým sa ukrývalo jej nahé dokonalé telo.

  - Buď rozumný, synak... vysvetlím ti to... neurob nejakú hlúposť! Tvoj brat... hej... on...aj tvoja žena... Berta... aj tá... aj ja... všetci máme ruky od krvi, ty nesmieš mať! Ty si zachovaj svoju hrdosť! Nepoškvrnenosť... Svoj... – ostatné slová sa strácali v nezrozumiteľnom chrapote a v buchote kníh padajúcich z regálov sekretára, do ktorého cúvajúci opát vrazil.

  - Čo môj vlastný brat?! – vyprskol Gaston a obzrel sa na lôžko, či medzi laškujúcimi už troma bohyňami jeho života neuvidí aj svojho nenávideného brata Arnolfa Lebrossi.

  Z lôžka sa ozývali slastné vzdychy, drásali mu napnuté nervy, oberali o posledné zvyšky rozumu, radšej sa odklonil a začal odhadzovať ťažké bugsi kníh a hľadať pod nimi svojho otca. Hľadať odpovede na rozjatrené vnútro. Našiel telo. Opát sa chvel. Jeho myšacie očká hľadeli ako vyplašené potkany. Triasli sa mu zreničky i spodná pera, sotva lapajúca po dychu.

  Na Gastona sa zrútila ďalšia ťažká kniha z regálu. 

  To akoby ho prebudilo. Striasol sa. S námahou sa postavil a tackajúc sa, z kroka na krok neisto pristupoval k posteli.

  Tomika ležala nehybná, s chladným výrazom na ešte chladnejšej tvári, len jemne vnorená do prikrývok, akoby jej telo už bolo len nehmotnou dušou.

  „Nie, nie, ona nemôže byť mŕtva. To nedopustím!“ zotieral si Gaston z čela pot a z úst sliny, pričom mu prsty zostali od rozmazanej krvi. Pozrel smerom ku kope kníh, pod ktorými stonalo otcovo telo. Ten ho netrápil...

  Nahol sa a skúsil zdravou rukou nadvihnúť bezvládnu dievčinu. Niesť ju v náručí nebude možné, skúsi si ju prehodiť cez plece a odniesť niekde do bezpečia. Musí tu v kláštore byť niekto, kto jej bude vedieť  pomôcť!

  "Rýchlo preč odtiaľto!" Ubolenou hlavou sa mu premieľali ešte otcove slová, ale nezapadali veľmi do skladačky, nerozumel im, nechápal, čo mu otec chcel vyjaviť. Možno sa unáhlil. Mal ho vypočuť... Nie, musel to urobiť. Teraz je dôležitá Ona. 

  Mladé dievča, sotva dievčatko bolo ľahké ako mravy starej kurtizány, no Gastonovi sa nekráčalo práve najpohodlnejšie. Nenávidel svoju zranenú, ničotnú ruku! Visela bezmocne dolu, kymácala sa, udierala Gastona na miestach, kde mu to v tej chvíli nebolo dvakrát príjemné...

  Labyrintom potemnelých kláštorných chodieb sa dostal až do podzemia k prehnitým dverám. Nadhodil si svoj náklad a uvoľnenou rukou sa skúsil nahnúť k petlici, či skôr k akémusi kusu spráchnivelého dreva, čo plnil funkciu provizórnej kľučky.

  Zabudol na svoje zranenie, no len čo sa boľavá, opuchnutá ruka, dotkla  dreva, Gastonovi sa zatmelo pred očami, zaľahlo mu v ušiach a zreval tak mohutne, až sa zhnité dvere, snáď od preľaknutia samé otvorili. Za oným zázrakom však stál mních. Majiteľ kláštorného podzemia.

  Gastonovi vyhŕkli slzy, kolená sa mu podlomili a kráska v jeho náručí len-len, že neskončila v špine pod schodmi, ktoré sa pred ním ukázali a viedli ešte hlbšie do tohto smradľavého pekla.

  Keď nevládna ruka opäť ustrnula v mlčaní a bolesť trochu ustúpila, pozbieral muž zvyšky svojich síl a vstal zas, aj s bremenom na pleciach  na rovné nohy.

  Dvere a pár schodov ho voviedli do alchymistickej dielne.

  Páter Ignatyj, hneď ako videl vystrašeného, zlomeného šľachtica na pokraji smrti z vyčerpania, zabudol na svoju prácu a vyrútil sa mu pomaly v ústrety. Obišiel ho a dôsledne pribuchol dvere, zaklapnúc ich závorou zvnútra. Už žiadna nečakaná návšteva. Aj s touto bude oštara.

  - Nič nevrav. Vedel som, že sa to takto skončí. Vystríhal som ho. Nepočúval... – mrmlal si škaredý mních.

 Keď jeho tvár dostala sentimentálny alebo ustarostený výraz, bolo lepšie odvrátiť pohľad. Alchymistické pokusy zanechali svoje hlboké stopy, vyškierajúce sa v podobe ohyzdných jaziev.

  - Musíš mi teraz pomôcť, Gaston. Tú mŕtvolu zhoď zatiaľ tamto na lavicu. – ukázal za seba.

  - Mrt... Tomika nie je mŕtva! Nie! Nie je! Vyprosujem si, aby ste mi takto luhali! – zazúfal mladík a pomaly spúšťal telo.

- Upokoj sa! ...si len rozrušený. Dobre, nech je po tvojom. Nie je „mŕtvola“, prehnal som to. Usnula nám na veky! – zakýval nechápavo hlavou vyžitý starý mních.

  - Nie! Páter, robte niečo! – zaúpel nešťastník.

   Ignatyj sa odšuchtal hlbšie do útrob do svojho laboratóriusa a Gaston sa pobral za ním v nádeji na vzkriesenie.

  - ...sem ju daj. Mám tu niečo... –

  - Čo je to, pre Pána Boha?! Príšerne to smrdí, to nevyzerá na kúpeľ...bylinkový... – zneistel muž dívajúci sa na bublajúcu hladinu v kúte miestnosti, pod ktorou plápolal dožívajúci oheň.

  - Čo je to, čo je to... popol, kosti...lúh...jedna mŕtvola hore-dolu. Neváhaj! Hoď ju tam! Treba zahladiť stopy a zastaviť dlhú ruku smrti! Či nevidíš už tie škvrny... a sčernetú krv?! – triasol sa vzrušením starec. – Je to len tekuté mydlo. Bude z toho mydlo. Na pranie. Bude ho treba... Nič po nej nezostane. – zachrapčal očividne potešene starý čarodejník.

 - Páter! Vy odľud! ...bastard! –

  Gaston chcel zasiahnuť, ale Ignatyj bol šikovnejší. Niet divu, mal za sebou bezmála storočnú prax. A tak sa nehybné telo bielej tajomnej krásky fortrézskeho kláštora nežne zošuchlo do roztancovanej hmoty vo veľkom hrdzavom kotli.

  Staré múry sa zatriasli zúfalým výkrikom. A znova. A znova. Bolesť, ktorú cítil Gaston v ruke, bola práve tak neznesiteľná ako trápenie jeho zmučeného srdca. Zúfalo ponáral dlane do lepkavej hmoty. Tomikino rozžeravené, už znetvorené telo ho pálilo na rukách i na svedomí. Teraz už bola mŕtva... teraz, áno.

  Zdrvený bolesťou sa poobzeral po laboratóriu, očami márne hľadajúc diabla – Ignatyja. Zmizol.

  Gaston sa bezvládne zvalil na lavicu. Zúfalo, beznádejne a bez hanby sa rozvzlykal, kým ho z usedavého plaču nevyslobodil zhovievavý spánok.

  Zobudil sa na zvláštnu vôňu.

  Proces zmydeľňovania bol u konca...

Domiceli, Fra Vargelico