OUAT
Pešiaci medzi prstami
38. kapitola
Cesty dvier
Kráľovi odkväcla hlava
a všetko nadšenie vyprchalo ako bublinky zo zlého vína. Stačilo pár
babiných zlostných, chrapľavých slov. Sklesol.
- Otoč sa! -
Poslúchol. Ježibabe to len
dodávalo odvahy.
- A šmar vteperiť sa späť do
chalupy, lebo ťa tak pretiahnem... aj tou tou žufaňou, až sa ti zamlží!... Na
vychádzku si sa vybral?! Šibe ti? Nadobro ti miglo v tej strapatej hlave?!
Stačí krok a môžeš sa váľať vo večných lovištiach. Či nevidíš?! Nevidíš
mocného ducha lesa?! Ty, taká skapacina sa nebodaj chceš postaviť proti nemu?
A za noci? Ťahaj, ťaaháááj...lebo...! -
Babin otrčený prst, akokoľvek sa
snažiaci, nie a nie byť narovnaný, ukazoval síce už riadnu chvíľu do baby,
ale keď sa to tak vezme, so smerom jej celej ruky, tak to bolo jasné: do zeme.
No na druhej strane, kráľov inteligenčný kvocient celé detstvo cepovaný mníchmi
a vychýrenými vyjedačmi kráľovských komôr s titulmi pred menom, za
menom i v mene, v mene Sofie, ktorú si vždy predstavoval nahú,
za čo jeho otlkánkovia dostávali pohlavky navyše, len čo sa jeho veličenstvu
zarosili oči, mu jasne našepkával, že to
bude asi, a to rovno, bez okolkov a výhovoriek: do chalupy.
Nemal na výber. Nebadane zdvihol zo
zeme zvlhnutú kožušinu, strachujúc sa, aby ju babizňa spoza strapcov
v tomto stave nezazrela. Prekročil rozmeľnený zelenkastý prah
a s úľavou počul už len jej vzďaľujúci sa hlas, vykladajúci lesu
nepreberné ódy na čertkus. V šere chatrče ustlal si slabošský kráľ na
tvrdom lôžku a sťažka si vzdychol.
Dvere, vlastne iba akási takmer
amorfná, nikde neukotvená hmota dreva, konárov a blata opretá o dieru
do chalupy sa zrazu na okamih odsunula, dnu vtrhlo jedovaté babino očisko,
pomrvilo sa po chalupe ako výstraha a stratilo sa v hustnúcom šere
podvečera. Teraz už kráľa nelákala blížiaca sa tma. Ležal schúlený na
nepohodlnej prični a potichu spriadal plán.
„Už len jednu noc. Zajtra... najneskôr
pozajtra odídeme z tohto pekla...“ Zamyslel sa nad tým, kadiaľ vlastne
pôjde, vyvalil sa na znak, ruku podložiac pod hlavu. Dávno nečesané polodlhé
vlasy nevpustili ju bližšie ku koži, nuž sa len prostredníkom škrabkal kdesi na
polceste k nej.
Ševelenie listov dorážalo do dverí,
ktoré krátkymi dotykmi so zárubňami vydávali klopkavý zvuk. Klop-klop. Šššš.
Klop-klop. Kráľ sa nervózne prehadzoval. Tiene konárov, ktoré sem zízali cez
škáry, šantili po náprotivných stenách, roztrasené, rozjašené, ale už ho
neľakali ako v prvé noci. Občas zahúkala kdesi v diaľke sova, či iný
vták odmeriavajúci nepokojný spánok
lesa. Klop-klop.
Klop-klop. Bacuľaté prsty
zaškrabkali na dvere. Dnu sa ťažkopádne vsúkaval akýsi tvor.
Jeho veličenstvo sa rozospato
zatriaslo. Ruka mu spadla z lôžka a trafila na topánku. Viac nad
ničím neuvažoval. Čo mu sily stačili ovalil ňou príchodzieho, len čo mu prišiel
pod ruku.
- Tu máš, ježibaba jedna! Baba
protivná! Udobrovať by si sa chcela s nami?! ...Zmizni, odkiaľ si prišla!
Toto je naša palota! ...Naša! ...Chceme súkromie! – zakričal nahlas do druhého úderu
topánky.
Viac nestihol, lebo sa na neho zas
raz zrútili ťažké dvere. Rovno do otvorenej sánky. Pozabudol na túto nebezpečnú zbraň. Kráľovi
sa zaiskrilo v očiach. Keď iskričky ráčili zmiznúť, vo verajách tajomne
ožiarených mesačným splnom uvidel prízrak.
Čiernu siluetu ženy. Jej vlasy sa
motali a lietali, že človek nepostihol, čo sú ony a čo konáre lesa za
ňou. Ruky odsunuté od tela ako šľachtičná, ktorej sa práve vyšmyklo rúcho
z rúk, keď ho držala a chránila pred pristúpením. A keď
neposedný plamienok pod babiným kotlom pahltne objal doteraz skryté poleno
a osvietil výklenok, kráľ skričal od bolesti.
- Mea Réva! -
A upadol do bezvedomia, lebo
žena skočila na dvere v snahe zabrániť ďalšiemu kriku.
„Dosť! Dosť už utekala. Dosť bolo.
Nikto ju odtiaľto nevyženie!“
Keď videla, že muž pod dverami už
nejaví známky života, ešte párkrát do neho fúkla, šmykla sa po dverách, potom
znova, znova a znova... kým jej do zorného uhla nepadol otvor z chalupy.
Vstala, obzrela sa na jednu i druhú stranu, zachichotala sa spokojnosťou,
obratne nastavila na dverách prudší sklon a vyteperila sa na ich najvyššie
miesto.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára