OUAT
Pešiaci medzi prstami
37. kapitola
Čertkus
- Tu máš vývar ! Dnes ešte budeš
ležať, ale zajtra už vstaneš a budeš niečo robiť. Nebudem ťa ja zadarmo
chovať a pri živote držať. – obhajovala baba svoj zámer mať
z nezvaného hosťa choseň.
Kráľ si priložil k ústam
krivú žufaňu s vývarom, na hladine ktorého plávali veľké mastné oká, ba
zdalo sa mu, že podaktoré aj zažmurkali na neho, ale to len nedovarená chrobač
proklamovala posledné zbytky životnej sily, o ktorú v horúcej vode
nemilosrdne v kŕčoch prichádzala. Akosi nemal chuť naliať to do seba.
Stačil však babin letmý pohľad a náznak pohybu smerom k nemu,
a jeho výsosť krotko zažmúrila oči, predstavujúc si prepeličiu polievku
s pečienkovými haluškami na cudzokrajnom korení.
- Aj dreva mi treba na zimu
nanosiť, - pokračovala baba, - ...nanosiť, narúbať, popreberať, uskladniť,
strechu aj dvere opraviť, komín povymetať... Ojojój... roboty sa tu vždy nájde.
A chlapa mi tu treba ! Ozaj. Ako soľ. Aj na iné veci. –
Kráľovi zabehlo.
Baba sa zamyslela, či použila adekvátne
prirovnanie. Potmehúdsky sa usmiala a prestala na chvíľu miešať.
Kráľa vystrelo neblahé zlé tušenie.
A nie neprávom. Babe sa už v mozgu rozplietal starodávny recept na
zvýšenie potencie... „Vezmi testiculorum vulpis aneb vlčie semenníky
a bobrového stroje, inak rčeno semenníky z bobra a matricis
lepovi aridae, toť zajačí materník suchý, každého po lótu, zázvoru lót, galganu
a dlhého korenia, každého aj pol lótu. A cukor tak mnoho, ako toho
všetkého, zmiešaj všetko, urob prášok a z toho každý deň, ráno aj
večer plnú ložicu s majvazijským vínom vypiť a...“
- ...už nám je aj dobre. Už nás
nebaví toľko vylihovať a sily naberať a... vonku niečo porobiť netreba? –
s nádejou pozrel cez špáru dvier vyľakaný muž.
- Prd ty vieš ako ti je! Ja to najlepšie viem.
Ešte nie si celkom zdravý, ale to nemožné blúznenie ťa už chvalabohu prešlo. –
vytrhla mu baba poloprázdnu žufaňu.
- ...to nemožné blúznenie...-
začal potichu kráľ hľadiac na miesto, kam položila jeho hostiteľka zamastenú
naberačku. – Teraz už sme si nie celkom istý, čo je pravda a čo výplody
ťažkej našej mysle, ale jedno vieme celkom určite...niečo sa deje. -
- Ách, vždy sa niečo deje.
Napríklad minule si mi rozbil hrnček! To bola vážna vec... Môj!..jediný... –
zahundrala si baba popod nos a mávla nad svojím návštevníkom rukou.
Podišla k trasúcemu sa, popravila ťažkú
huňatú kožušinu pár pocápaniami po nej. Keď sa v chalupe zas rozvidnelo
a prach usadol, vzala nedopitú polievku a pokračovala v triedení
spola zosušených nazbieraných bylín, ktoré potom viazala steblami dôkladne
rozžutými, aby zmäkli a boli pružné, vyťahujúc ich po patričných kusoch
z úst a horko-ťažko sekajúc na požadovanú dĺžku dvoma oproti sebe
stojacimi zubami, poslednými v takmer holej tlame. Poviazané trsy ťarbavo
formovala do malých kytičiek a vešala k stropu.
- Niečo zvláštne. Nebojíme sa
povedať – nezvyčajné... Sme si úplne istý, že ten náhrdelník, ktorý obopínal
hruď toho dievčaťa v kláštore, patril Révene... Krušovadskej kráľovnej.
..Bývalej... – opakoval si kráľ nahlas indície z blúznení.
- Neuveríš, aké zázraky dokáže
stvárať tento tu elixír, - pokúšala sa zmeniť tému rozhovoru babizňa
a pozorne premiešala hustú hmotu v malom kotlíku. – Dnes, práve dnes
je čas na čertkus. Už len ten mi chýba. Potom bude všemocný lektvar hotový.
Posledný plný mesiac pred polnočnou hodinou, keď sova zľava štyrikrát zahúka.
To je jedinečný čas na zber... – zamľaskala párkrát tlamou.
- Aj tá tvár patrila jej.
Nazerala nechápavo, aspoň nám sa tak zdalo, na našu rozjarenú spoločnosť oknom
z temného nádvoria... Určite ju videli aj ostatní... Istotne ju museli
vidieť... A niektorí aj dvojmo... Pôsobila veľmi mlado...veľmi sviežo...taká
ani nikdy nebola bývala... – kyvkal si kráľ nechápavo hlavou.
- Veru, veru, čerstvé, svieže
výhonky sú najúčinnejšie. Aj sa tu kadečomu naučíš, aj keď mne stále pripadáš
ešte na hlavu padnutý... Ešte... ešte tam primiešam pár listov rimbaby
a pol koreňa bolehlavu. To nemôže škodiť... Au, bodaj ho! Ale pichá! -
Baba zviazala zvyšné plstnaté,
pichľavé listy a vyvesila späť pod strop. Do ošítky namelnila slamovožlté
kvety krasovlasu a dala ich sušiť na pec. Celá chatrč by o chvíľu
rozvoniavala bylinami, keby smradu nebolo priveľa.
Rozhostilo sa v nej ticho.
Svojou tajnou rečou sa zhovárali len šuchotavé listy vo zväzkoch na stenách
s ločkavými bublinami variaceho sa elixíru.
Kráľ sa zamyslel, ako už
mnohokrát za posledné dni nad svojou minulosťou a prvýkrát ho napadla
i myšlienka zahlodávajúca sa mu kdesi hlboko vnútri mozgu: „Prečo nás nik
nehľadá... prečo sme stále tu...? V nejakom brlohu, nejakej čarodejnice,
pod jej vplyvom, pod jej mocou a minule aj pod jej dverami...?!“
Stará bylinkárka zase rozmýšľala,
ako pôjde v noci na kraj lesa trhať vzácny čertkus, ktorý mal byť
posledným prípravkom, zlatým klincom, do babraniny v kotle, variacej sa už
po dva týždne. Starena uctievala svoj pravzácny elixír ako poloboha,
presvedčená, že práve ním a práve teraz urobí konečne dieru do sveta, či
aspoň na trhu, či podomovým predajom.
- Ach, nie! Náš starý pomútený
rozum by na to aj pristal... je nám jasné, že to nemohla byť Révena. To len
akiste horúčkou zlomená myseľ vytvorila onehdá akýsi snový obraz. Isteže.
Bezpochyby. – presviedčal kráľ sám seba, omotával si širokú kožušinu okolo
pása.
Vstal z tvrdého lôžka pri
dverách a obkračujúc aj po zemi rozložené rastliny, podišiel k stolu.
Aby zahnal chmúrne myšlienky, dal sa pochrapkávajúcej babe, kde-tu sa len na
okamih prebudiacej a pomrviacej rukami, pomáhať viazať bylinky.
– ...som vám tu len na oštaru, -
poľutoval zamračenú a ešte stále zadumanú starenu, ktorá ho naoko vôbec
nevnímala, ani nemrkla jeho smerom.
- Sťahuj to poriadne! Budú visieť
dolu hlavou, tak uzol rob až tuto.
A nekmáš ich tak, veď mi vytrasieš všetky semienka! Ehe! No, pozri
sa, čo robíš! Nemehlo si ty, nemehlo! Šak tuto si ich prichyť. Áno, tak. Vidíš,
že to ide...no, skoro ide..., - pretrhlo ticho babino slovné mrholenie
a jak bolo prišlo, tak zamĺklo, ani na okamih sa nepozastaviac, prečo má
zrazu pomocníka a kto ho volal.
Kráľ sa síce snažil, ale babinej
obratnosti sa nijako nevyrovnal. Kým on urobil jednu viazaničku, ona, napoly
spiac, vyzivujúc do toho až jej pánty úst šlo vyvaliť, už mala hotových zo šesť
a stihla pri tom na pár minút si schrupnúť a dva-trikrát premiešať
svoj tajomný elixír.
No napodiv Gregora II. tak zaujala
táto predtým nepoznaná činnosť, že mu nevadili ani guľaté bodliaky
s háčikatými ostňami, ktorých mal na rukávoch svojej zažltnutej košele
celé chuchvalce, a ďalej s nadšením a so špičkou vyplazeného jazyka
viazal zelené i fialkasté listy do pevných i keď dosť neúhľadných
strapcov. Baba mala všetko narichtované po kôpkach podľa druhov rastlín
a spôsobu využitia ich kombinácií, tak sa nemohol pomýliť.
- Jáj, jáj tieto chlpaté nás
riadne moria... ale pichajú mršky, - posťažoval sa infantilne kráľ
a nonšalantne si fúkal urodzené ruky.
- To je ostropes. Toho stačia dve
viazaničky. Nie je záujem. – pridala prednášku baba.
- A to s tými peknými
bielymi kvetmi ráči byť čo? S úľubou náš zrak na tom spočíva už hodnú
chvíľu. -
- Veď kukám, že si prestal
makať... mám to ja za pomocníka...hnidu lenivú... Čo? Hento? -
- To s tými peknými lilavými
škvrnami. -
- Jedovatý bolehlav. S tým sa
musí bedlivo zaobchádzať. Ty sa mi toho radšej ani nechytaj! Ešte dám sušiť
tuto túto rimbabu a potom aj ten obrobím, - odvrkla starena a na
kamennú pec ukladala pekne tvarované žlto-biele kvety bez stoniek.
Kráľ ďalej bez slova viazal
posledné listy, keď mu hlavou znovu preletela udalosť zo Srevrenského kláštora.
Dával si však dobrý pozor, aby niektorú zo svojich úvah nevyriekol zas nahlas,
pretože sa nazdal, že sa prelomila hrádza vzájomnej nevraživosti a nechcel
si zas znepriateliť starú bosorku a prísť o jej dôveru.
„Ale veď sme už neboli chorý... ani
vína sme toľko nepopili, aby sme videli bludy... ale veď iné to byť nemohlo,
ako len prízrak. Výplod chorej mysle... ale
zase na druhej strane... ten náhrdelník bol skutočný... a teda možno aj Ona... veď
sme ju v tom okne jasne videli, ako teraz túto starú opachu...“ –
veličenstvo zdvihlo obočie smerom k babe, odhadujúc, či náhodou nevie
čítať myšlienky, ale tá sa práve hrabala pod sukňou...“...nazerala dnu...alebo
to len jej obraz v ráme visel na stene?! ...potom sa Gaston Lonič začal
dusiť a ktosi spadol zo stoličky...
boli sme to my či nie?...a asi sa
naľakala...nás či nie?...“
- Aha, bodliaky dvojzuba. A plnú
košeľu ich máš, ty nemehlo! Ukáž to sem, nech pooberám, toľká škoda, toľká
škoda... skoro ako hrnčeka môjho... Uhni mi z očú, ja si to už dokončím! –
odtlačila baba jeho veličenstvo od stola, nešetrne z neho oberajúc svoje
bodajúce poklady a tým mu pretrhla kontinuitu myšlienok, takže znova
tentokrát nedospel k žiadnemu, tobôž už rozumnému vysvetleniu svojej
kvárivej dilemy.
- Ideš mi od toho kotla! Ešte aby
si mi moju šťavičku uriekol!... Milenú moju, cennú precennučkú.... keby si ty
vedel, keby si len tušil, čo to za zázrak, - líškala sa baba obsahu svojho
kotla, neprestajne brblúc na kráľovu nešikovnosť, lebo len potom sa jej trošku
uľavovalo. – Načo som ťa postavovala na nohy, há?! Aby si sa fčul motal pod tie
moje?! Ťahaj von! A ber aj moju prikrývku! Celé dni mi ju vláčiš na
chrbte, stuchne mi, sprašivi ! Ber sa ju vyvenčiť. A nech ťa nezbadám, že
mi ju vyvalíš niekde na slnku! Hnáty ti rozmnožím, ak mi aj tú zničíš! ...Ako
hrnček! Ojojój! Jediný môj, jediný... – komandovala žalostne nariekajúc.
Ostatné už kráľove uši nehrýzlo,
lebo bol vytackaný na priedomí. S rukami prekríženými popravil si ťažkú
prikrývku na pleciach.
„Babizňa odporná! Keby nám nebola
taká zima, tak jej odporné mrciny šmaríme niekam do priepasti. A to veľkým
oblúkom!“ znechutene prebehol pohľadom po nepôvabnom kryte svojho cteného pomazaného
chrbta. Nad babiným spôsobom výroby posteľnej bielizne mu zostával rozum stáť.
On, ktorý odjakživa spával v drahom hodvábe, v damaškových perinách
s tými najrozmanitejšími bielymi vzormi a dvornými dámami na ešte
belšom podklade sa teraz, v krízovej situácii musel uspokojiť
s odpornými zdochliakmi, ktoré baba pri potulkách lesom, nazbierala,
máčala v akomsi sajrajte, ak boli už pritvrdé, z čoho šlo, vykvasila trúnok a popálila
pálenku, zvyšky zošívala veľkým tupým šidlom, narobiac si kančím zubom riadne
diery, mrmlúc každej a každému stehu tajné zaklínadlo a či len
nadávky na ťažkú drinu. Hotové dielo natiahla pod stromy za chalupou na
burinovú mačinu, založila si pokojne ruky za chrbát, pokyvkávala uľavene hlavou
a nohou vo veľkej bačkore s hrubou drevenou podrážkou vkročila na
budúcu prikrývku ako do svätyne. Cupkala noha pri nohe po každom jej kúsku,
čoraz zúrivejšie a besnotou akoby nabitá napriek svojmu veku skákala po
mŕtvych telách lesných zvierat, až kým ich nezdupala do požadovanej hrúbky. Keď
už bola táto nezvyčajná kožušinová predložka dostatočne tenká, ukončila baba
svoj divý odzemok, odlepila masu od zeme, až jej v krížoch zaprašťalo, ba
dakedy i cvrklo a spokojná so svojou prácou vyvesila zdupanú kožušinu
do vetra, aby sa tak nabila živou prírodnou energiou, čo znamenalo, že komu sa
to nehnusilo, mohol sa v nej zabývať... červy, chrobáky, húsenice... Vyprešované
pozostatky zoškrabala pokrivenou žufaňou zo zeme aj s podloženou,
nasiaknutou mačinou a pozorne ich uložila do veľkej almary pri hlave
doštenej postele.
- Zídu sa! – zvreskla ježibaba na
jeho veličenstvo uľavujúce si pri záhlaví postele. – Uhni s tou hlavou, aj
to zozbieram! -
Gegor II. už radšej nič
nanakriatal o neznesiteľnom zápachu a babinom systéme skladovania
diabolských medikamentov.
Aj teraz si radšej zahryzol do
jazyka a rýchlo vyšiel pred dom skôr, ako mu jeho ubytovateľka stihla
vybľabotať všetko, čo mala na svojom nevymáchanom rašpľovitom jazyku.
V ticho ševelení lesa
naberal nové sily. Začalo sa zošerievať. Medzi stromami povieval príjemný teplý
vetrík a šetrne hladkal lesný život, už pohrávajúci sa s myšlienkou
na zimný spánok.
Kráľ Gregor II. zložil
zapáchajúcu kožušinu do vlhkého machu a opatrne si pretiahol svoje uležané
kosti. Čím hlbšie sa nadychoval, tým sa cítil zdravší, slobodnejší, ľahší. So
záujmom si obzeral vráskavé šedé kôry vysokých ihličnanov, strapaté listy
nízkeho papradia i spola holé, naširoko rozťahané konáre dubov
a javorov. Čosi mu zašuchotalo pri nohe a pod opadanými listami si predieralo
cestu vpred.
Les žil. Na zemi
i v korunách stromov sa to hmýrilo. Kdesi nablízku zaťukal ďateľ.
Rýchle klopkanie sa ozývalo v pravidelných intervaloch
a v pozadí po kráľovej ľavici hučal prúd vody. Zrejme zaneprázdnená
veverička, ktorá už nevydržala nápor svojho mechúra. Jeho veličenstvo sa
usmialo, plnými dúškami vsakovalo túto lesnú sviežosť a krok po kroku sa
zvedavo poberalo za volaním hory.
- Stoj, bodaj ti v kolene
zahrmelo ! –
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára