OUAT
Pešiaci medzi prstami
39. kapitola
Vyvrcholenie
Chladnú, takmer mrazivú
tmu pretínali len odlesky vo veľkých očiach prebudeného výra a temné
trepotanie tenkých krídel vyplašených netopierov, mihotajúce sa v bielej
žiare guľatého mesiaca. Nočná obloha, dnes dievčensky nevinne pehavá od hviezd,
žila svoj obvyklý naoko tichý, pokojný život.
Zhrbená postava, tmoliaca sa pod
vysokými stromami na okraji lesa nespokojne mrmlala a zabárala svoju
pomocníčku žufaňu do nie príliš kyprej zeme. V záňadrí plnom vlhkých
rastlín, ju čertovsky chladilo i pŕhlilo a zvyšky hliny sa jej pri
pohyboch presúvali po tele a nepríjemne šteklili.
Sova, križujúca oblohu
v ťažkopádnych oblúkoch, štyrikrát zahúkala a baba, akoby ju šidlom
bodol, priam skočila po ďalšej rastline a dolovala ju nedočkavo zo zeme,
neprestajne mysliac na svoj elixír, kvôli ktorému od netrpezlivého očakávania
veľkolepého výsledku už niekoľko nocí poriadne nespala. Nemala ani tušenia
o návšteve, ktorá jej do chatrče vtiahla, len čo z nej otrčila päty.
Vyčerpaná a hladná dievčina
po chvíli šmýkania sa ustala a zamierila rovno k bublajúcemu kotlu na
peci. Hľadala niečo, čím by doň mohla načrieť, no nenašla nič vhodné, akurát
tak starú už rozšmantlanú topánku, ktorou bola nedávno dostala po hlave.
V núdzi však nerobila drahoty
a ponoriac ju do kotla, opatrne nabrala do nej hustú tmavú zmes. Už - už
si ju chcela priložiť k ústam, keď na povrch vyplával dlhý čierny had
dôkladne poprepichovaný pichliačmi, aby z neho nepovypadávali kusy bylín,
ktorými bol, súdiac podľa kúsočkov, čo z neho kde tu trčali, celý
prešpikovaný.
Rusovlasá žena od preľaknutia
hodila celú topánku do vriacej babraniny. Keď sa trochu spamätala, inštinktívne
sa rozhodla využiť svoje skúsenosti z dlhoročnej práce v kuchyni.
Ťažké dvere povalené na posteli
sa mierne nadvihli a hneď zas klesli, sprevádzané dlhým výdychom
predierajúcim sa spod nich.
Révena Krušovadská sa pritisla na
kráľovu hruď a so zrýchleným dychom ho priam hltala svojimi výraznými
očami.
- Však nás za toto On nepotresce?
– spýtala sa, hľadiac už von oknom kdesi hore, do hlbokej noci rozvalenej nad
kláštorným nádvorím v Srevrene.
- Moja... ach, moja sladká Réva!
Akoby aj mohol ...veď naša láska je čistá... – zašepkal tajomne muž pod ňou.
- Čistejšia než slivovica? –
spýtala sa s vážnou a ustarostenou tvárou pôvabná kráľovná.
Gregor II. sťažka, nasucho
preglgol. Majetnícky zaboriac mocnú ruku do rozcuchaných červených vlasov
zašepkal:
- To si ešte vypijeme! -
- ...že sme ani mníškam
nepovedali pravdu? Teba hryzie svedomie?! – krásna žena sa mierne nadvihla,
elegantne si pretiahla chrbát ako dravá mačka, chystajúca sa odsúdiť svoju pred
chvíľou lapenú korisť. Husia koža nahrádzala zježenú srsť. Nonšalantne
zdvihnutý kocúrí chvostík ju pošteklil na stehne. Striasla sa rozkošou
a zámerne zachrípnuto nežne zasipela mužovi do tváre:
- Hryzie! Ba veru riadne hryzie!
Hryzie...Ham, ham, ham...-
A zmizla mu z očí,
ktoré sa pomaličky zaťahovali viečkami.
Ochrápaným kláštorom sa rozbehol
nečakaný rev a kráľ si hrdinsky šúchal svoju pýchu. Paloš sa blažene
pohojdával, s cinkotom bozkávajúc ošarpaný múr. Hebký zvuk bol čoraz
prenikavejší, jemné cink-cink sa vo chvíli zmenilo na ohlušujúci buchot, ktorý
zaplnil celý svet.
- Predstav si...také šťastie! – odrazila ozvena odkiaľsi zvonka dnu sa
valiaci zvuk.
-
Kam ideš, Réva? – zaúpäl muž.
- Nielen čertkus, ale aj na vlčí
koreň som naďabila! – škrekľavo veselým hlasom zatiahla žena, prepočujúc kráľov zúfalý výkrik z tmy do tmy.
Kráľ ešte čosi povedal, ale ani
on sám už svoje slová nepočul a Révenu Krušovadskú už tiež nevidel
a necítil už nič a nevnímal už nič...už sa ho nič nedotýkalo... -
- Hí! Strela ti do matere! Čo si
tu zas vyvádzal?! Ty nemehlo! Chceš sa doraziť?! Teda, nie že by mi na tebe,
ledačine zasoplenej nejako zvlášť záležalo, ale kto mi strechu opraví, kto
dreva narúbe... na tú... tuhú... ťažkú... odpornú... zimu! Uf! – žlče plná baba
s neutíchajúcim hromžením dvíhala svoje zas zbortené dvere.
Márne. Síl jej už nezostalo.
Zhlboka dychčala, hlavou kývala, chrbát narovnávala, všetko márne. Sadla si
nabrať síl na nízky stolček. Na hrudi pocítila zápach zeme a v teple
tlejúcich korienkov. Akoby si na niečo spomenula.
Priam posvätne vyberala jemné
nitky vzácnych úlovkov a ukladala ich vedľa na podobločnicu do pásu mesačného
svetla. Jeden z nich čo najpozornejšie vybrala, poprezerala si ho,
poprevracala zo všetkých strán, vymenila za iný, aby sa k nemu zas
vrátila, popľuvala ho, pošúchala medzi dlaňami i zašomrala do jeho
hrbolčekov na štíhlom blatovom tele čosi tajné. Procedúru párkrát zopakovala
a hodila do bublajúceho kotla rýchlo zaklopiac svoje dielo veľkou drevenou
pokrievkou. Tú ešte pohladkala po okrajoch, stiahla lopatky k sebe ako to
len šlo, prisunula si stolček bližšie k peci, oprúc sa o ňu. Od tepla
o chvíľu zaspala, ponorená do neopísateľnej vnútornej radosti
a napätého očakávania.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára