OUAT - Pešiaci medzi prstami... 36. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

36. kapitola

Nie

              - Nie! Nie! Nie! – rozčuľoval sa muž zlostne chodiaci od steny ku stene.

  Jeden a pol kroka tam, jeden a pol kroka späť. Tam a späť. Hukot špľachotu jeho čižiem zúrivo sa zabárajúcich do svinstva podlahy a vyrážajúcich ho do výšky sa nástojčivo ozýval tmou.

    - Nie a nie a nie! Nie som ani Sorin-Dorel, ani jeho výsosť kráľ, ani Luban, ani Kasno. Toho vôbec nepoznám. Nie som Gavril, ani Lebrossi, ešte to by mi ku šťastiu chýbalo, nie som ani Tomika, ani Rowena, ani Perpetua, počuj, kde ty na tie mená vôbec chodíš?! Zožral si na trhoch kalendár, alebo čo?!... A nie som ani ctihodný otec, ani Pufík! ...Máš ešte niečo v kešeni?! -

    Kým sa muž po svojom monológu nadychoval, Simon využil situáciu na posledný pokus. To nemôže byť možné, že ho nepozná. Dobre ho pozná... ibaže nevie, kto to je. Ten hlas...ten mu je známy. A skôr ako muž trajdujúci si po cele stihol pokračovať, sebavedomo zahlásil:

    - Tak potom si tá babenka z Hinoly! -

    - Aká babenka?! -

    - No, ...tá, čo bývala na kraji dediny a sušila vždy huby na podstení! Nevieš?! Nepamätáš sa... Ako ti len pekne rozvoniavali... -

    - Čo mi malo voňať? – začínal rezignovať druhý z mužov.

    - No, tie hríby predsa! -

    - Hríby? Ja neznášam hríby! -

    - Tak načo si ich potom sušila? – nechápavo krútil Simon hlavou.

    - Hovno som sušila! – vrátila sa spolubesedníkovi guráž.

    - Hm, ale tak pekne to voňalo...Ojojój...tak pekne... -

    - Mám už toho dosť! – zúrivosť muža naberala obrátky.

    - ...nasušeného? A čo s tým teraz budeš robiť? -

    - Nemá to cenu! – zúfalo s pohľadom dovrchu vystrel muž dlane s natiahnutými prstami a mykal nimi v smradľavom puchu kobky. Priložil si jednu na čelo, druhú vbok a zhlboka, hoci nerád vzhľadom k miestu, kde bol,  dýchal.

    - No, ale možno to...možno to To ...predsa len niekto kúpi. Ľudia sú hlúpi, - zachichotal sa Simon, akoby bol býval povedal dobrý vtip.

    Na plecia mu dopadli  ťažké dlane. Zosunul sa o kúsok nižšie, skrčiac svoje telo v kolenách a už ani nehlesol.

    - Nie som ba ... ben ... ka z Hi ... no ... ly, či kto ... rej Má ... rie! -

    Simon zmĺkol ešte viac. Zatajil dych. Ohlušoval ho rev a silný tlak v pleciach oberal o posledné sily v nohách. Podľa slovníka to vyzerá predsa len na Arnolfa, ale na toho sa už pýtal, to nebude viac riskovať.

    - Nie? – skôr iba perami pohol ako zašeptal po chvíli ticha, keď sa už potreboval nadýchnuť.

    - Čóóó?! – zahulákal muž po tichučkom zašemotení svojho spoluväzňa.

    - Nie! Nie si tá babenka...Tá mala hrubší hlas ... – pritakal Simon.

    - To preto, aby som ťa lepšie počula! ...Čert, aby do teba, už som celý zmagorený... Došľaka!... Simon, zobuď sa! – naštvaný muž drgľoval mladíkom.

  Jeho chabé, útle tielko sa poddávalo mordujúcim pažiam.

    - Zobuď sa, Simon! Zobuď! -

    - Kikirikíííí! Dobré ráno! -

    Muž šmaril mľandravé telo do steny a zhlboka sa nadýchol.

    - Tĺk! -

    - Nie, ja som...ja som...ako si to hovoril? – vyrukoval chlapec so zúfalou otázkou.

    - Simóóón! – zreval zúfalý muž do hora, kde zízala prázdna diera po vypadnutej mreži. „Ale veď to je šanca! Šanca. Šanca na útek...“

    - Simon, ty ...ty, veď my sa môžeme dostať odtiaľto von...ujsť! Rozumieš mi?! Máme šancu, šancu na útek!  - opäť začal s trasením starší z mužov.

    - Ďakujem pekne za novinu, spanilá slečna... Prepáčte, mne nehodnému kľačať vám pri nôžkach, ...že budem impertinentný, ale snáď si o mne nemyslíte, že by som zneužil túto príležitosť a pripravil vás o vienok zelený... – jemnocitný Simon proklamujúc úctivo, šmátral po vlhkých stenách v úsilí objaviť aspoň jedny dvere.

    - Čo s tebou robili? – pokýval nad ním druhý muž hlavou. – Simon, Simon, priateľ, mučili ťa... alebo žieravenie lebky? – zahrabol sa mladíkovi do štice zúfalý muž. Prekvapeným chlapcom trhlo.

    - Chcem ísť von! Von! Pustite ma! – búchal päsťami rozrušený Simon do masívnych kovaných dverí, na ktoré konečne narazil a drmal chladným kovaním. – Vóóón! –

    - Ticho, tíško, kuš, kuš...pśśśt... Simon... počúvaj... počúvaj ma... vypočuj ma, Simon...a láskavo sa pusť mojej pošvy. Pán meč aj tak nie je doma... Ani ten... Simon, prestaň... Nemáme čas na hranie...! – metal sa druhý, lebo prvému sa žiadalo túliť sa.

    Na chodbe, kdesi v diaľke sa zrazu ozvalo zaškrípanie hrdzavých pántov a záplava nezrozumiteľného šramotu čižiem, kópií, mečov a hlasov.

    - Pustite mááá! ch... – Simonova hlava prudko vletela do nepoddajného železa dverí, len tak zadunelo.

  Muž, s ktorým bol uväznený v stuchnutej kobke, ho rázne umlčal a pritisol sa uchom na dvere, aby zistil, čo sa to za nimi vlastne deje.

    Simon odkväcol do smradľavej kaše na zemi a zostal v dojímavej polohe kajúcnika, čelom opretý o kované vráta. Chodba zatiaľ ožívala novými a novými zvukmi.

    - Vhoďte ich do kobky! Ráno s tými votrelcami urobíme poriadok... Čakajte na rozkazy! -

    - Otvor to! -

    - ...nie do tej! Si ty hovädo!... Tá je jej!... – ozval sa hurónsky smiech. – Sem ich strčte! Cieľ je tu habadej! – a opäť rehot a rinčanie železa.

    Muž načúvajúci z cely vonkajšej vrave trhnutím odlepil ucho od dverí, pretože ušnou špirálou mu preliezol mučivý zvuk škrípajúcich pántov vedľajšej cely. Prstom si pritlačil ucho, potriasol hlavu a znovu ju priložil k studeným vrátam. Vzápätí však musel procedúru zopakovať. Dvere vedľa sa nešetrne zatvorili a s ohlušujúcim buchnutím zapečatili zvonka závorou svoje dávno nenamazané ústa.

    Chodba zmĺkla. Muž pokročil k bočnej stene, aby skúsil zistiť, koho to vojaci uvrhli do zatratenia. Len čo však spravil prvý krok, potkol sa o nohy kľačiaceho Simona a v celej svojej dĺžke sa zlomil na úzkom pôdoryse cely, zaparkujúc na rozbahnenej zemi.

    - Jéj, Gaston, priateľu môj jediný, čo ty tu robíš ? – prekvapene precitol oťapeným hlasom Simon.

    - Šľak aby ťa... – zahrešil Lonič a odliepal si lepkavé kusy blata a iných prímesí z látky odevu.

    - A čo tu robím ja? – zhrozil sa mladík a prudko vstal. Vďaka prenikavej bolesti v hlave sa výrazne zapotácal a aby nespadol, nadskočil a oblapil starého priateľa  za plecia.

    - Fúj, aký si špinavý! Teda, Gastonko...Nehanbíš sa? ...Keby ťa tak videla mama! –

Domiceli, Fra Vargelico