RUMBELLE - Depozit krídiel 3. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

3. kapitola

   Celú cestu nemal chuť premýšľať. A nemal ani čím. Blokáda mozgu úspešne pokračovala napriek nepriaznivým poveternostným podmienkam. Lebečný kotol. Stiahol obe okienka a nechal prievan vysávať mu rozmeľnené, od chlastu iba pozvoľna vysychajúce, zvyšky myšlienok. Ak ho stopne hliadka, zoberú mu aj rodný list. Je tam toho. Môže im dať na výber.

  Sivá diaľnica sa v túto priskorú hodinu stále párila s oblohou. Dokonalý akt. Splynuli v jedno a nebyť občasných fľakov okoloidúcich áut, cíti sa ako v kokpite. Nie, tam sa nikdy necítil dobre. Ani vtedy...

  Ďalší zadný vchod. Východ. Vchod do východu...Čert to ber! Zo zotrvačnosti automaticky zamieril k nemu, ale tentokrát sa nechal zo znížených pivničných priestorov vyviezť výťahom. Nohy odtrucovali akýkoľvek náznak schodov. Posledných niekoľko desiatok hodín mu nacápalo na telo i dušu toľko autogramov, až mal pocit, že musí byť majiteľom najjedinečnejšej zbierky v regióne. Aj najťažšej. Ešte ich zalaminovať a roztriediť. Pohľad mu padol na smradľavý náklad v ruke. A pod pazuchou tiež jeden. Grcoidne ružový neznámy artefakt.

  Zadkom vytláčal dvere. Chcel. Jasné, že sa zasekli, blikalo to, hrmotalo. Bránilo sa to.  Idiotská automatika. Absolútne nerešpektujúca nadradený ľudský faktor! Nemal náladu aj čas aktivácie šliapal z rezervy, ale musel sa vrátiť, znovu navoliť stanicu, a byť pre tentokrát trpezlivý.

  Konečne vypľutý pred dverami. Skôr, ako sa odhodlal na ďalší krok pod krycím názvom: Poklad na striebornom jazere, aj keď šlo skôr o zájdené matné kľúče, pre neho by boli bývali viac ako drahocenným pokladom, skúsil narvať ženské sako radšej tiež do inkriminovaného odpadkového vreca.  Len neklopkať, len sa zas nedívať do jej tváre. Ktovie, možno do ich tvárí.

  Nešťastne zavyl. Tenký, nekvalitný materiál poddal a v rukách mu zostali iba šuchotajúce zdrapy z neho. Obsah sa rozvalil všade okolo.

-          ...či tam!... toto som snáď ani nenakladal! –

  Až teraz pocítil ten pravý smrad.

  A dverami ktosi trhol a zmizol. Samospádom sa otvárali.

  Stála viac v pozadí, hlavu nabok, ruky za chrbtom, chrbát opretý o kúpeľňové dvere.  Pohľad zabodnutý do muža znechutene na striedačku dvíhajúceho čímsi potriesnené tenisky z kopy sajrajtu. Ľavá vedie...Nadýchla sa, ešte raz si ho premerala od piat k hlave, veľkodušne pripravená na charitárčenie, no zazrúc mu pri nohách očividne ženský kus odevu, s jedom sa odtrhla od podložia a zmizla hlbšie v byte.

  Chvalabohu. Ale beztak musel vtiahnuť za ňou. Do kuchyne, ku kredencu. Spodná zásuvka. Boli tam. Nové, úhľadne zrolované, gumičkou zaistené odpadkové vrecia.

  - Ty si ešte nebodaj pamätáš, čo kde máme...- skonštatovala žena sucho, zbytočne priťahujúc dôkladne pritiahnuté a vyleštené točky batérie, ale neodpustila si ono svojské „dobré ráno“. Ignoroval ju.  Viac jej však vadilo, že sa neunúval vyzuť sa a dvere tiež nechal dokorán.

  - Štipce na prádlo sú na balkóne? – odvrkol jej nakoniec otázkou, a ani jeden z nich nečakal na odpoveď.

 Odtrhol vrece, radšej dve, trhol balkónovými dverami. Protitlak pripleskol tie na chodbe.

 Vytočená žena zaprela ruky o dres. Prižmúrila oči a asi počítala. Jeden...dva...tri... Kdesi zo zadnej izby sa ozval plač dieťaťa. Stopka. Môže sa právom ozvať.

 - To sa dalo čakať. Tvoja sebeckosť už prekračuje... všetko. – zas zmizla v byte.

Díval sa smerom k plaču. Bolo mu to ľúto. To nechcel. To nie...

  Dívať sa do otcovej rozpohybovanej tváre jej momentálne robilo sakramentsky dobre. Premieľali sa tam úzkosť, strach a láska k jedináčikovi, trošku okorenené obavami a márne naťahovanou,  stále sa olupujúcou fasádou rodičovskej autority. Uvedomovala si, že to mierne povedané prepískla, bola si toho vedomá, ale chcela počkať na listinu obvinení z jeho strany. Bývali vždy miernejšie, ako jej spomienky na vlastné prečiny. Aj popol na hlave potom menej strašil jej svedomie. On to vedel podať pretavené vo svojom veľkom srdci, že z toho častokrát vzišiel takmer dobrý skutok.

  Tentokrát však mala iného žalobcu.

  Do izby ladne vplával lekár, umelo sa usmial, rozcabril jej viečka, vypálil zreničky, poohmatával uzliny. S úporným pohľadom do jej nosných dierok naťahoval úzke pery k ušiam a chystal sa vyniesť rovno rozsudok. To nečakala.

  - Zvyšky látok v jej krvi, o ktorých sme v kancelárii hovorili... nám práve z laboratória  potvrdili hypotézu. A nielen to...Ak ste jej zákonný zástupca, pán poručík by rád s vami hovoril. Ešte pred ňou. – natrčil na ňu nezdvorilo prst.

  „To čo?! ...To ako...si dovoľuje s ňou jednať ako s kusom inventáru?! Haló, tu som! Som živá a budem mať osemnásť! Dobre, tak sedemnásť. Stále nič?! Neviditeľná?! O kom to tu lolotáte?!“

  Celkovo sa k nej tentokrát správajú akosi odmeranejšie. Aj ranná sestra len mlčky pochodila po izbe, ani sanitárka sa neprihovorila a nedali jej raňajky! Ani len sprostú vodu! Doktor ešte pritlačil na jej odkväcnuté zápästie, čosi vypaľoval pohľadom do hodiniek na ruke a potom sa za ním len rozvial nezapnutý biely plášť. Bum. Tresk.

  - Čo, čo...čo to má znamenať?! Našli mi nejakú novú diagnózu?! – skúsila predsa len sama, keď sa otec ani po jeho odchode nemal k čomu. – Je to...akože vážne, alebo čo?! – nechápala aktivity ľudstva okolo nej a pokúšala sa dostať aspoň do polosedu.

  - Bellinka, prečo si mi to... – ozval sa nakoniec starec zlomene, pohľadom ju síce pohladil po líci, ale ...odišiel.

  Potrebuje súrne zrkadlo. Musí sa pozrieť, či je to tu ona sama, alebo niekto úplne cudzí! Lebo správajú sa k nej...ako...ako... Dočerta, Ruby, čo si to v tom krígli mala nariedené?! Začínalo jej svitať a doktorove i otcove indície konečne vykazovali znaky logiky.

 Teraz už zbytočne nežne stláčal kľučku priplesknutých vchodových dvier.

 - Pongo fuj, Pongo, prestaň...- šemotil znepokojený nájomník, márne trhajúci obojkom, ktorému rannú prechádzku so psom pribrzdil nečakaný objav na chodbe. Nečakane zaujímavý, nedal sa obísť, nedal neoňuchať, nedal...

- Do riti, veď váš pes mi ští... – prekrútil očami a ľútostivo pozeral na žltkavými bodkami pokropené archy papierov, ktoré bude o chvíľu musieť zbierať. Ručne.

  - Prepáčte, ale je to len pes...a vaše odpadky...pochopte, keby sa vám nevysypali na chodbe...ja to chápem...to sa stáva, ale...vám dosť často...by som povedal.- odmietal sa majiteľ statného dalmatínca ospravedlňovať pokornejšie.

  Ešte mal v živej pamäti, ako mu tuhľa sused svojím bioodpadom prednedávnom označkoval elektroinštalačnú skriňu pri dverách a ešte jej nadával do sprepadených iskriacich drakov. Plyšových. Od toho okamihu ale iskriť skutočne začala. A svetlo na chodbe sa už na to viac nikdy nemohlo dívať.

  Veľkým šmahom rozprskol nové vrece a nohami do jeho svetlomodrej tlamy natláčal veci zo zeme. Pažravo prijímalo zanemrósenú potravu, vďačné za každý hlt. Pongo sa s ním ešte dakus vadil, prečo mu ruší práve označkované, čerstvo privatizované teritórium, ale pánov obojok bol akčnejší.

  Neznáša kňučiace psy.

  Vyšmaril náklad na balkón a striasol sa hnusom. Následne si čosi rozmyslel, zvrhol zo seba bundu, tenisky, ...skrátka všetko a nahádzal to na igelit v rohu balkóna. Konečne slobodný. Vykročil ku kúpeľni. Aspoňže už neplače. Pousmial sa do prvých kvapiek horúcej vody, čo mu pristáli na lícach...Nepousmial. Iba kŕčovito natiahol pery.

  Stále plače...

domiceli