RUMBELLE - Depozit krídiel 2. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

2. kapitola

   Žmúril do skrkvaných roliet. V krku mravčenie z príliš vykrútenej hlavy. Pri každom sebe menšom pohybe inzultovaný vlastným pachom podpazušia. Ale neriskoval vytiahnuť stŕpnutú ruku z chumáča vlasov. Zapadla by do prevaleného bezfarebného matraca a ani Boh by ju doobeda už odtiaľ nevydoloval. Panoptikum biologických katastrof. Zatajil dych.

  Ten vedľa neho bol konečne pravidelný. Ešte sa zbaviť nahého stehna, čo mu nešetrne kempuje skrz slabiny. Zrušil neznesiteľného podpažového snajpera a opatrne prehodil kus plachty z vlastného cez cudzie obnažené telo. Zafungovalo okamžite. Žena čosi zašomrala, odkopala sa a našťastie prevrátila na svoju stranu postele. Bol slobodný.

  Ešte keby ten pridrbaný rošt tak nevŕzgal. Asi si zapamätal skladbu noci a spustil replay. Žena sa však už ani nepohla. Celú noc sa ani nepohla. Ak si dobre pamätá, alkoholový doping ju vyradil hneď v prvom kole.  Znechutene skonštatoval, že odtiahla do depa, nechajúc  šoféra na trati. Postávať... Tento monopost už mal opustiť dávno. Neskoro je plakať nad rozliatym...fuj.

  Chvíľu postál nad posteľou a bol rád, že je ešte tma a jeho tieň je tiež na jeho strane. Zo ženy sotva trčala doprefarbovaná štica, ako prezreté fontánky horúčavou olúpanej kukurice, ostatné pohltil tmavý povlak.

  Popamäti našmátral vlastné zvršky a nahádzal ich na seba, prehrabol polodlhé vlasy. Spomalene vytiahol bundu spod znôšky iných šiat a vytratil sa z prehriatej izby.

  Smrad v medzidverí nebol o nič prijateľnejší, ako ten, ktorému práve pribuchol dvere pred nosom. Z toalety na konci chodby sa ozývalo striedavo zvracanie s akýmsi asi prostaticky naladeným introm. V poslednom čase všetko vnímal skrz prizmu hudby. Už ho to začínalo štvať. Ešte prekročiť muža natiahnutého cez celú medzichodbičku, čo si tiež niečo dirigoval pred nosom so zvyškom vyhasnutej cigarety. Hlavu mal zasnívane zaklonenú na hrudi v kúpeli slín a v momente, keď ho zasiahol svojím tieňom, ušiel sa mu baladicky  podfarbený, precítený prednes, ako epitaf ďalšieho, dnes ešte neuznaného umelca.

  - ...táto izba je preplnená výparmi lacného vína a vôňou semena polepeného na ohorkoch cigariet...- “ Amen.

  Prevrátil oči. Ak ten chuj ešte spomenie „občianku ošľahnutú vetrom barového ventilátora“, prisámvačku ária z konca chodby tu nebude na rannom playliste jediná. 

  Cintorín v hube priam volal po výplachu a bolo mu jedno, z ktorej strany príde.

  Snažil sa nestúpiť budúcemu nositeľovi Nobelovej ceny za literatúru na práve umretú ruku. Zvyšok, ako si všimol, ešte stále tlejúcej cigi mu akiste o pár sekúnd pripraví ďalší zo zázrakov zmŕtvychvstania.  Už vedel, ako to sakramentsky bolí a to on, nenosí kovové opätky. Skúsil pomykať prstami na zranenej ruke, ale bolesť mu to raz-dva vyhovorila a strelila zvyšku zdravého rozumu facku za nápad. Bol jej svojím spôsobom vďačný, že vôbec nejaký našla.

  Až chlad svitania bol k nemu milosrdnejší a konečne mu napľul do tváre trochu čerstvého vzduchu. Rozotrel si ho s nadšením a s ešte väčším nastavil obe líca znova.

  Nesmie však strácať čas. Mliekari už vyrážajú, technické služby im robia predvoj. Čo ak príde neskoro.

  Tak ruky na bradavky a „maratón“ v priamom prenose. Sotva mu stačil dych. Hrmot smetiarskych áut zaparkovaných na hlavnej ho ešte dakus popohnal. Našťastie sú vo vedľajšom bloku. Má nejakých pár minút...

  Precitla. Kanyla v ruke sa jej osobne chcela predstaviť. Už-už kývala na pozdrav. Radšej vrátila ruku pozdĺž tela a vtiahla nutkanie v nose len jeho pokrčením. Zelenkastý odtieň izby vôbec nepôsobil upokojujúco a to už po toľkých hospitalizáciách mohla mať pomerne slušnú rutinu v obdobnom byvakovaní. Nemala. Obťažovalo ju to. Čím bola staršia, tým viac.

  Už sa nepatrilo šmýkať sa po chodbách v návlekoch, ani hrať sa s vydrankanými striekačkami na ďalšiu mimo kalendárovú Veľkú noc. Pobyty sa stávali z roka na rok nudnejšie. Menili sa len počty infúzií. V poslednom čase ich ani nerátala. Jedno vrecko hore dolu. Mrkla na posledné, práve vytláčajúce ďalšiu kvapôčku do tenkej hadičky.

  Otočila hlavou radšej k stolíku. Iba pohár. Bez vody.

  Ešte chvíľu váhala, či privolá sestričku, alebo sa pokúsi zas zaspať. Otec už iste narobil paniku, pravdepodobne sedí odpálkovaný na recepcii a čaká na službukonajúceho lekára s klasickým scenárom: „Prečo zas? Dokedy ešte?! Čo niečo nerobíte?!“ Replika dva: „Všetko máme pod kontrolou. S astmou sa dá žiť. Treba byť len zodpovednou...“

  A je to tu! Bude treba nachystať spoveď o nočnom návrate, navyše pofidérnymi priechodmi, kvázi skratkou. A potom lekcia o zodpovednosti, ponocovaní a... alkohole. Došľaka. Akurát dnes musela odkväcnúť! Prečo ju ten hňup tak vytočil, že sa neovládla a ixla okrem svojho prídelu aj kokteil, čo si Ruby prácne šanovala, aby v podniku bola za dámu. Tekuté svinstvo. Skoro ju prizabila. Najmä vyčíslením jeho ceny. Pánabeka...to bol iný level... Toto sa bude ťažko vysvetľovať. Zaregistrovala erárnu košeľu. Ani na vešiaku nič z jej vecí... Veru ťažko.

  Zvolila akciu sestra. Nech vie do čoho ide, kým k nej vpustia otca.

  A predsa už nebola prázdna. Ranná zmena gumovala stopy včerajšieho večera. Nevyspatý chlap šimoril vypelichanou metlou chodník, v snahe rozmazať zvratky a nahrnúť všadeprítomný odpad ku kontajnerom. Kým prídu smetiari, zmizne, nech si šomrú koľko chcú, on to do igelitových vriec nazad pchať už nebude.

  - Sprosté mačky, sku...- zasŕkal namiesto zvyšného zostavenia profilu páchateľa každé ráno rozbordelovaných vriec s odpadom, lebo mu z úst skoro vypadla zle prilepená cigareta.

  Stihol pribehnúť a ponúknuť ho svojou. Poslednou, ale účel svätí prostriedky.

  - Ser na to, Sam a urob mi službičku. Večer som si nechal vzadu v sklade bundu. Nechcem sa šéfovi moc ukazovať na oči...vieš, trochu sme to zas pretiahli, bude lepšie, keď ma zjatrí až večer, keď vychladne...- ošíval sa a kopal adresátovi do metly.

  Zarastený chlapík zažmurkal svojimi prasačími očkami. O čo je on horší, ako tento tu? A predsa, tento tu  noc, čo noc „preťahuje“ a on zametá grcky.

  - Zabudol si si tam riť babkinu. O čo zas ide?! – skúsil vyjednávať.

  Keď sa už tento tu ošíva ukázať sa šéfovi na oči, to nebude len nedodržanie prevádzkovej doby a pokútne karty v sklade. A jeho tu majú za vola?!

   - Ok, mám tam tržbičku. Dakus viac sprepitného. Šak vieš. Dostaneš odškodné...- potľapkal ho po pleci a frnkol do vyťahanej červenej čapice, čo z debilka robila dvojnásobného debila.

  Drgol ho predávanou metlou a znechutene sa poslušný plazil do útrob stuchnutého baru.

  Málo času. Uchytil prvé poloprázdne vrece, vysypal jeho vnútro, vyvrátil na čistejšiu stranu a napchával dnu to, čo Sam už zmietol ku kontajnerom. Stihol skoro všetko.

  - Mrte vtipné! – tresol napajedený chlapík dverami a natrčil mu dámske sako. – Toto ti chýba? Akože skalp?! – šmaril mu ho, ledva ho zachytil. – A pozdravuj Koru. – odpľul si bokom.

  - Patrí Zelene kámo! Zoznámim ťa?! – pritiahol si  k nosu úplne cudzí zvršok a tváril sa, aký blažený pocit v ňom vyvoláva vťahovať jeho puch do svojho končistého nosa. Bohvie, ktorej zo zákazníčok patril. Ale funkciu maskovacieho manévru splnil dokonale. Daruje ho Zelene, namiesto ospravedlnenia, kam zas ráno zdúchol.

  Odcúval nadávky, aj nechápavý pohľad, prečo miestna pomerne známa „úspešná firmička“ odchádza s vrecom odpadkov...

domiceli