RUMBELLE - Akvárium II... 15. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   15. kapitola

      

        S hlavou sklonenou, jednostaj pred očami špičky topánok, súkala sa ulicou. Už vedela, že o takomto čase tu bude najviac ľudí. Zabrzdila, postála, tváriac sa, akoby zašľapovala špak do chodníka, ale to len čakala, kým do pekárničky vojde ešte zopár ľudí. Nasledovala ich.

  - Ako vždy, slečna? – natiahol krk postarší, rozhorúčený predavač a asi aj pekár v jednom, všimnúc si ju v pozadí, ďobkajúcu prstom do skla, za ktorým boli nasvietené koláče.

  Iba trochu nadvihla oči, dávajúc riadne bacha, aby sa jej kapuca nezošmykla z vlasov a vystrúhala, akože plachý úsmev. Aj zažmurkala.

  Zvonček zas odzvonil. Ďalší obraz. Znechutene pozrela na ešte teplú bagetku a pokúsila sa ju, ako ostatne vždy, narvať do bočného vrecka bundy, kde už boli omrvinky z tej včerajšej i predvčerajšej.

  Ešte trochu sa pomotala po náprotivnom chodníku a zízala do okien domu pred sebou, kým, vidiac jedného z nájomníkov vchádzať do dvier,  do ktorých mala aj sama celý čas namierené, neriešiac autá, doslova prebehla na druhú stranu a vhupla do vchodu.

  - Dobrý deň, prepáčte, ponáhľam sa.- zámerne vrazila do chudáka dolujúceho akúsi poštu a brala točité schody hore po dvoch na tej širšej strane, aby ju bolo vidno, čo najdlhšie.

  Sedela na kuchynskej linke a dvojhlasne, zosúladene ale neladiaco, klopala drevákmi do laminátu spodných skriniek, pokúšajúc sa vylúdiť z nich nejakú tú afro melódiu. Keby mala slúchatká, šla by možno aj do rytmu, takto len zneužívala a demolovala zariadenie, ktoré absolútne nešetrila ani neľutovala a čakala, kým sa jej nedovarí voda na čaj. Dnes skúsi zelený. Medovka včera nezabrala. Nielenže nemala sladšie sny, doslova ju omínali nočné mory.

  Hypnotizoval ikonku pripojenia. Márne. Zelená občas síce preblikla, ale...Je niekde mimo siete? Nemá čas? Má čas a zabíja ho inak? S iným...Prestaň! Natiahol ruky dozadu stlačiac lopatky k sebe, dlane spojil a uložil vzadu na temene hlavy. Položil sa do nich a skúsil sa aj hojdať na stoličke, aby odbúral stres, ale márne. Sviňa, bol tu s ním, odkedy sa pripojil.

  A čo ona? Prečo sa nepripája? Prečo neodpovedá?! Skús ďalšiu správu. „Ahoj. Si tam?“ bola dobrá trapošina.

  Nezažínam svetlá. Radšej som privrel oči a predstavil si, ako blúdim v tvojich vlasoch iba tak, popamäti, podľa čerešňovej vône...

   Tŕŕŕŕŕrrrrrrrr....vymazať celé dva riadky! Potuchnuté, zastaralé, klišéovité. To už lepšie bolo to Ahoj a si tam... ďobal si mozog na zrejme únavou deaktivované okno kreativity a čakal, čo iné vysmolí jeho majiteľ, aby zaujal samičku. Jasné, skús vo farbách. V prírode to zaberá.

  Vonku je opäť čierna tma a ja si predstavujem to zelené svetielko, ktoré ma s tebou spájalo skôr ako...

  „Drbká ti? V chate jej chceš písať o párení sa?!... Čo zas je?! Len som chcel navodiť atmosféru, keď sme tu bývali inkognito!...“ Pokúšal sa obhájiť svoje slová, ale mozog neoklamete. Má načítané úplne všetko, čo sa tam len mihne a že jemu sa pred očami mihala úplne nahá sa nedalo obliecť do nijakých publikovateľných slov.

  Chýbaš mi, láska...

  „Odoslať a bez debaty. Klišé, ale výstižné.“  Ďobol do ENTERu a spokojne sa oprel.

  Posedela na schodoch, vždy sa strhnúc, keď sa vo vchode zažalo, aby sa nenápadne naklonila nad zábradlie a zas stiahla, ale až po tom, ako ju ďalší, tu bývajúci zaregistroval do vedomia.

  Ešte vyčká tri zažnutia vo vchode a vráti sa na intrák.

  Raz, dva, tri...

  Do kuchynky vliezli rozchichotané, upotené dievčatá, čo očividne všetok čas, aj tento voľný, po celodenných krutých tréningoch, venovali zas len tvrdej drine.

  S dešpektom si ju svorne, rovnako zosinchronizované ako jej dreváky, aj rovnako natvrdlé, podľa nej, premerali, ako si do čaju nalieva riadny prúd medu a v duchu sa tešili, že bude čo chvíľa tučná ako prasa. Tak veľmi by jej to priali.

  Pozrela na nich súcitne. Na prepotené tričká, polepené vlasy v drdolčekoch a začervenané tváričky. A napadlo ju jediné. Sex. Dobre, tak milovanie. Skúsila oklamať samú seba, ale med sa jej roztriasol v ruke, radšej ho nadvihla a labužnícky oblizla okraj pohára, zašermujúc jazykom aj zvnútra po skle.

  Zošuchla sa z linky, aby im nezavadzala so svojimi nekultúrnymi, negustióznymi maniermi, keď si budú nalievať neperlivú minerálku z chladničky. Nad dresom, aby ju doplnili teplou vodou z kohútika a na ix vydžombali onen cigánsky strik v domnení, akú výdatnú večeričku majú v sebe.

  Asi ich ani nebude provokovať so svojím croissantom a splství ho schuti až na izbe. Škoda, že si nekúpila dva. Alebo tri. Ponúkla by ich. Usmiala sa ironicky, ale zbadali ju. Nenechali si to páčiť.

  - Ty očividne nepotrebuješ venovať tréningu toľko času... Jasné, si protekčná.... Ale to je aj Zelena, a predsa ona aspoň chodieva behávať o takomto čase... – predháňali sa jedna pred druhou so štipľavými poznámkami, lebo im bublinky škriabali zrejme hrdlo a muselo to konečne z ich prostorekých, bezservítkových tlám..

  To meno jej dvihlo dekel a žalúdočné kyseliny sa poponáhľali von. Takmer to nedokázala prehltnúť. Nedokázala to prehltnúť!

  - To viete, robím, čo môžem, menej sa už nedá! – hrdo dvihla hlavu a radšej drgla lakťom do lietačiek a vyfunela z miestnosti.. Jej ego nebolo pripravené na ďalšiu spŕšku. Aj prúd tej prvej dosť bolel. Aj to, že za lietačkami do nej vrazila ďalšia z premotivovaných a časť čaju sa jej vychrstla rovno na brucho. To pááálilo! A fúkať nemá kto.

  Dívala sa na mapu na tričku s chrbtom skrúteným, ako mačka, aby sa teplá látka nedotýkala tela, ale nevedela, čo zrazu s čajom v jednej a koláčom v druhej ruke, tak si zadkom posunula dvere a vsúkavala sa späť, do zrazu rozrečnenej kuchynky.

- ...vážne? -

- Už aj predtým?...-

- Tam u nich...?!...-

-  ...čudujem sa jej...-

-...ale ak je to jediná cesta k sólu, ktovie, možno by mu každá dobrovoľne vliezla do postele.- 
- ...sama mi vravela, že sa u neho stretávajú. – doznela veta a tri grácie fľochli na ňu pohľad a tvárili sa, že sa o ničom nezhovárajú.

domiceli