RUMBELLE - Akvárium III ... 7. kapitola

Rumbelle

  Akvárium III

   7. kapitola

      

        Stála a dívala sa pod seba. Aj keď dohromady nič nevidela. Dobre, tak tmu. Zdala sa jej teplá. Ale zafúkaná. Priviala k nej spomienky...

  Videla sa zas kdesi hlboko v prenatálnom čase svojich štúdií na strednej, s rozsmoklenými babami  na intráku, čo riešili meškajúce mesiačiky podľa receptov starších spolužiačok. Skákali svedomito zo skrine, nalievali sa litrami lacného červeného vína a pri zvracaní, so slzami v očiach nad záchodovou misou, úprimne ľutovali všetkých študákov, samé seba najviac, že nemajú na intrákoch vane a horúcu vodou, v ktorej by odvážne sedeli, lebo to bol ďalší zo zaručených receptov, ako si odpomôcť od počatia, respektíve dopomôcť si zas k tým otravným načervenalým dňom...

   Došľaka, to už horšie boli len tie stredoveké receptúry s jedením živých ôs a trojnásobnom napľutí do tlamy žaby...ale aj to len ako prevencia.

  Teraz si bola smiešna sama sebe, lebo nič z toho nechcela. Od prvého momentu bola zmierená a pripravená. A hrdá sama na seba. Len tie sprosté slzné kanáliky to trochu občas zobralo. A berie. A zas jej je do plaču... Rozdýchaj to, Belle. Poďme. Úsmev, prosím. Úsmev, niečo pekné si predstavujeme a dýchame zhlboka...Možno ešte ležať zas vo vani, pritesnej, lebo bola určená pre jedného a to nedodržali, s príjemnou teplou vodou a zahrievať sa aj zvnútra lahodným červeným...Nie, nie. Nijaký alkohol. Vylúdila potmehúdsky úsmev a prešla si dlaňou po plochom bruchu. Privrela oči a skočila.

  „Si ty ale dobre mignutá, Belle. Takto riskovať.“ nahrešila sa, oprašujúc si dlane, kým ich zas nebadane priložila  pod pupok.

  Ale je tu. A?

  Zrejme sa vybila žiarovka. Bola tu akási oveľa väčšia tma ako naposledy. Telom jej prešli zimomriavky. A tvárou plachý úsmev a bruchom zas dlaň. Zdementievaš, drahá. Nie, nezdementievaš. Zdetinštievaš!  Skrátka si nejaká mäkká. Priveľmi mäkká.

  Nezachytila v tme nejaké zmeny a nevedela sa v prvom momente rozhodnúť, či je tomu rada, alebo...Nevedela ani, čo tu vlastne celkovo robí. Chce robiť. Mieni...

   V noci. Na tajňáka. Vlúpanie do bytu.  Spontánne vlúpanie! Pôvodne šla ako človek. Po schodoch a...a potom zahla na povalu a strechou von a vôbec. Pridobre vedela, že doma nie je, ale...

   Nabrať vzduch do nozdier a zaprieť sa o dvere balkóna. Naivne verila, že sú zas len pribuchnuté prievanom. Ešte trochu...ešte kúúúsok. A je to. Dvere naozaj poddali a z medzierky ju ovanul pach čerstvej omietky, prípadne farby, nábytku. Skrátka: novota.

  Keď sa rozhľadela a oči si zvykli na tmu, rozoznala, že kým balkón zostal stále akosi pracovne rozbordelovaný, tu dnu už vládne symetria a pokoj. Zmizli igelity, škatule, kopy materiálov. Nábytok sa akosi utriasol po okrajoch a stred bytu doslova dýchal priestorom.

  Prvýkrát si ani nestačila uvedomiť, aký ohromný je tento priestor, ako celok, keď nie je zaprataný haraburdím a vecami, čo tu mali len prechodné bydlisko.

  Perami jej mykalo. „Vráť sa domov, Belle...“ doznievala v nej jeho veta. A teraz nadobúdala aj reálne parametre. Priestor, tvary, rozmery, detaily. Už to nebol len chaos a možno farby. Bolo to niečo konkrétne, čo sa jej dotýkalo, hoci sa toho dotýkala ona. Neveriacky. Opatrne. Bojazlivo.

  Toto by mal byť ich domov? Toto...pripravoval... aj pre ňu? Počíta s ňou?...Dívala sa na veci, nežne ich pohládzala, po hranách a oblinách a skúšala nájsť v nich samú seba. Nejak tak intuitívne, akože toto a toto je jej, je pre ňu, je tu iba preto, aby ona... "Trapka! Trápna...domýšľavá. Akým právom si robíš nároky?! Čo ťa vedie k sebeckému privlastňovaniu si tohto priestoru?! Jeho detailov?! Jeho...JEHO!"

  Zlákal ju výklenok v úzadí. Nejaký sadrokartónový predel, akoby vložený do priestoru, umne zapracovaný, aby nerušil, ale zároveň plnil funkciu oddeľovania a samostatnosti. Elegantné biele dvere, alebo aspoň svetlé, v tme farby nemajú beztak až taký presný význam.  Hej. Mohla by to byť spálňa. Je to spálňa. Možno improvizovaná, možno ešte nedokončená. Iba posteľ a...

  Zmeravela. Na nejakom stolíku pristavenom k lôžku sa týčil...jej činžiakový plyšiak! Obrovská panda z kolotočov! Načiahla k nemu paže, strhla ho z nočného stolíka, kde hrdo nainštalovaný kempoval a objala ho, akoby to bol niekto, koho roky rokúce nevidela. Až teraz.... Hej, nepredstavovala si pandu, plyšiaka, ani svojho imaginárneho predkonkurzového tanečníka...

  Triasla sa, chvela sa v nej každá bunka, prebúdzala všetky vlásočnice a napĺňala ich práve tým, prečo tu je. Prečo prišla.

  - Tak veľmi mi chýbaš...- zašepkala do čierneho ucha a využila ho aj na utretie nosa.

  - Ty mne viac...- zašepkal spoza nej.

domiceli