RUMBELLE - Akvárium II... 2. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   2. kapitola

      

      Aj tak už neprichádza do úvahy zamýšľať sa nad plnohodnotným spánkom, uvedomil si s prvými zábleskami svitania. Nočná prehadzovačka totálne preplnila mozog a vyklonovala databázu slide momentov, ktoré sa neudiali, ale mohli sa. Mohli by sa. Možno ju bude občas nutné otvárať, aj keď by najradšej prešiel rovno od teórie k praxi. Von na chodbu a stále vpravo.

  Okno otočené na východ bolo nemilosrdné a iné v byte nemal. To len niektorí šťastlivci s niekoľkými desiatkami štvorcových metrov  navyše, mohli prejsť na druhú stranu bytu, napríklad do kuchyne a tam tma ako v uhliaku. Ilúzia časových posunov v ten okamih aspoň na malú chvíľu utlmí zúfalstvo z ďalšieho priskoro zobudeného pracovného dňa a vôňa kávy, prípadne čerstvo vyliahnutej hrianky, zväčša úplne zotrie i  nános nostalgie za uplynulou nocou.

  Lenže doma nemal ani jedno, ani druhé, ani tretie a ani ju. Hodil studenú sprchu, navliekol posledné čisté veci a pokúsil sa nenápadne vyjsť z bytu, potichu privolať aj tak hrmotajúci  výťah a chytiť stopu s ránom už zmierených rodičov smerujúcich obetavo do samoobsluhy, spred ktorej len pred chvíľkou odišli mliekarenské a pekárenské dodávky, po desiatu ratolestiam,  tým malým hajzlíkom hnilým, čo to nikdy neurobia pre nich.

  - A čože vy tu tak zavčasu, sused? Nezvyknete. Takto ráno som vás tu, popravde, ešte vôbec nevidela. – odtrhla všetečná suseda, stojac už dávno obslúžená, zaigelitkovaná a klasicky zarozprávaná chvost vete o ďalšej časti nejakého toho nekonečného mydlového seriálu, prednášanej inej susede a obe zarazili pohľady do muža pred sebou, aby im náhodou neunikol s prvým voľným nákupným košíkom.

  Nemal chuť odpovedať a ani sa nechystal. Bude im musieť stačiť pozdrav a aj na ten sa musel  premôcť, aby s jeho doznievajúcou chabou ozvenou zmizol v útrobách bzučiaceho  sídliskového obchodíka.

  - Odľud je to. Nemá to štipky chochmesu! To len tá barla ho robí trochu starším a usadenejším, ale inak je to furt galgan nevychovaný... – nahla sa k uchu pozornej spolupáchateľky najnovšej sídliskovej ohováračskej kampane, ale nestihla viac, lebo na obe vyrukoval odniekiaľ sa vyrojac s nečakanou otázkou, držiac v náručí zbierku kávovín.

  - Mohli by ste mi, drahé susedky, láskavo poradiť, či majú ženy ku croissantom radšej kávu nesku alebo tú zrnkovú? Viete, ako raňajky do postele, myslím. – roztiahol široký úsmev na vyvalené mrochty rád vidiac, že ich uviedol do rozpakov.

  Tie len zaklipkali vrátami a mali čo robiť, aby im protézy nevypadli.

  - Vezmi stopercentný pomarančový džús a nejaké to hrozno. Kávu a koláčiky už mám. – pošúchala sa mu lícom o bundu iná žena.

  Tentokrát skamenel sám, vidiac ju zas v tom starom, dobre známom, v odpornom skrkvanom klobúčiku a teplákovej bunde natiahnutej očividne na pyžamo s plným košíkom dobrôt na raňajky. Jemu by stačili tie obrovské dúhové oči, ktoré naňho zdola hľadeli a potom ešte zopár porcií oných nenamaľovaných ešte pier pod nimi. Kampaň nezadržateľne spustená.

  Nevedeli sa dosmiať, vytlačení už z predajne, zaseknutí bok o bok s poloprázdnymi nakoniec igelitkami hompáľajúcimi sa im po bokoch.

  - Som ťa chcel prekvapiť, ale ako vidím, mala si rovnaký nápad. – pohrkal tou svojou. – Prečo nespíš, srdiečko? Vieš, aký náročný deň ťa dnes čaká. – vyčítal jej a trochu ho mrzelo, že mu skazila nápad s raňajkami, mohol mať nejaké to malé, bezvýznamné plus, ale ona si zrejme myslela to isté.

  - Vôbec som skoro nespala. Stále sa mi vracali tie okamihy... – pritúlila sa viac, ale trochu previnilo, lebo nemyslela na romantiku, ale na divadlo, tanec, konkurentky, jeho v porote.

 Pritiahol si ju viac, preložiac jej majetnícky ruku cez chabo odeté plece rovnako  trochu previnilo, lebo tiež nemyslel na tú romantiku, ale na svoje vlastné pomerne bohapusté vízie jej pokračovania.

  Sediac v jej kuchyni, díval sa na zvláštne zvlnený, v hmle ponorený horizont, zošitý z napohľad  neďalekého, inak desiatky kilometrov vzdialeného  pohoria. Pred ním ktosi rozprestrel rôzne tkané lány polí, dovyšíval nejaké tie aleje stromov. Cesta, o ktorej sa dalo tušiť len z chabo trčiacich  striech vysokých návesov kamiónov bola ohraničená panelovým, grafitmi zviditeľneným múrom, za ktorým, respektíve z tejto strany pred ktorým,  stála obria budova niekdajších zeleninových skladov, kde už po dvore, takmer pod oknami paneláku, posledného na tomto sídlisku, preto ten výhľad, začínali jazdiť jašterky a prevlákať, naoko bezcieľne, palety z jednej strany na druhú. A niekde medzi tým bol ešte temný opasok poprešívaný niekoľkými pruhmi koľajníc obrastených špinavou zhnednutou burinou, čo to okolo podvalov stále nevzdala.

  Z jeho okna bolo vidno len sídlisko. Typické sivasté králikárne, hoci kde-tu pozatepľované, ale nijaký náter im nedokázal dodať punc pekného domu. Domova.

  Nechala ho mlčky sa kochať, alebo skôr, podľa dvoch vrások uprostred čela, rozčarovávať  sa krajinou za sklom.

  - Jasné, že tento výhľad sa nedá ani porovnať s tým, ktorý máš v tom krásnom byte v meste, ale mám ho rada, keď zapadá slnko. Má krikľavú oranžovú farbu, takú ostro rezanú, do očí bijúcu a pritom je to vždy len posledný márny výkrik slnka, aby mu niekto pomohol udržať sa na oblohe. To preto mám celé kuchynské okno také ucápané. Som tak trochu slnečný altruista... – položila pred neho šálku s horúcou vodou a vydolujúc z papiera čajové vrecúško, dala sa ho topiť a zas zachraňovať, tešiac sa, ako sa voda farbí na zelenkavo. Ktovie, aký to vôbec vybrala.

  Díval sa na kvapky dopadajúce späť do šálky a odhadol  správne, že vrecko prstami vyžmýka, aj keď vie, že sa na ňom popáli, skôr, ako ho odhodí vedľa na tanierik. Aspoň mal zámienku vziať jej prsty do dlaní a pofúkať, kým si ju celú nenápadným ťahom rovno neposadí do lona a neriskne, že sa otrasom časť z nápoja za jej chrbtom vyleje.

  - Práve o tom som sa chcel s tebou porozprávať. – nadychoval sa pred ďalšou vetou, nezmytou rannou sprchou  ešte, vône kože, onoho  povlaku vylučovanej noci, čo sa jej držal, zmiešaný s avivážou bavlneného pyžama aj s ňou samou.

  Stieral ho špičkou nosa z krku, padajúc stále kdesi medzi kľúčne kosti a jarčekom nad nimi snažil sa vyštverať sa, okľukou síce, ale predsa len, k tvári.

  - Ten byt je nádherný. – oprela mu čelo o to jeho, nenápadne sondujúc, či je v oblasti hrudníka dostatočne zahalená, aby zbytočne neprovokovala, lebo na rýchlovku pred zvonením budíka nemala chuť.

  Keď už...tak dať si načas. Rozhodla definitívne. Takže momentálne nič. Radšej rýchlo vstala, lebo sa do nej zo zálohy za chrbtom pustili jeho nedočkavé paže.

  - Pozhovárame sa cestou v aute. Daj mi desať minút, opláchnem sa, oblečiem...ty sa naraňajkuj, niečo sprav aj mne a prášime. Ok? – kričala už z polcesty do kúpeľne.

  Aj mal nutkanie ponúknuť jej umývanie chrbta, ale nemuselo by to dopadnúť dobre. Ale tento slide do databázy ešte pridá.

  - Jasné. V aute. – odchlipol si z horkého čaju, ale kupodivu sa usmial, predstaviac si zadné sedadlá a zvnútra zadýchané sklá...Ďalší slide.

domiceli