Rumbelle
Akvárium II
1. kapitola
Neveriacky krútil hlavou. Ako jej
mohol veriť každé to virtuálne slovo? S toľkými, rokmi krvopotne
nazbieranými, skúsenosťami, kde poznal každú triesku na zodratých javiskách,
všetky fľaky opôn a labyrinty zákulisí...s prehľadom repertoárov, zoznamom
slávnych aj alternantov, znalosťou prostredia a...a... Vypadol z vlaku a ten
nespomalil. To priznal. A ani si nevšimol, kam to mieri, kde mienil mať
konečnú. Tá jeho prišla nečakane, navyše ľahkomyseľne a brutálne bláznivo odmietol
zatiahnuť včas ručnú brzdu, vyskočil za pochodu. Aj tak dopadol...
Ale možno skôr otupenosť a zrejme aj
túžba byť zas súčasťou celého toho kolotoča sa v ňom prebudila oveľa skôr
a oveľa intenzívnejšie ako si chcel, smel a mohol pripustiť. Nechal sa
vtiahnuť späť a ani netušil, že to všetko je len ilúzia. Iba sen,
fantasmagória, prelud, fatamorgána žiariacej obrazovky, ktorá mu nahrádzala kužele premiérových
svetiel. Ale, aká krásna...pozrel bokom na sedadlo spolujazdca, kde skrútená
takmer do klbka spala zničená dňom.
Aj navrhol, opatrne a s malou dušičkou,
nejaký ten hotel, namiesto úmornej cesty domov, ale odmietla s výhovorkou,
že musí, lebo: Grétka. Pozorne sa díval, či sa pri tom nečervená, ale v tej
tme na balkóne to aj tak vidno nebolo. A ak sa aj červenala, tak skôr z rozčúlenia, možno z rozčarovania, iste z rozuzlenia,
ako to celé prasklo. Ako je to možné, že sa to vôbec stalo, aj ako si to dvaja
vedľa seba žijúci ľudia nemohli celé tie týždne všimnúť.
Jeho skôr mrzelo, ako si nemohli všimnúť
jeden druhého a zabiť toľko času obchádzaním sa, útekmi a odmeranosťou
horšou, ako tupé steny osudmi preplnených panelákov, ktoré sú síce primálo
hrubé, aby neprepúšťali slová a ruchy, ale nadmieru rozmerné a nepriehľadné,
že nikoho ani len nenapadne si predstaviť, že len o meter od neho môže byť
niekto, kto sa bezcieľne točí na stoličke stále dookola a nevidí nič, len tie blbé
steny.
Nebol čas sa ani pozastaviť nad budúcnosťou.
Aj tak je viazaná na zajtrajší deň a finále.
Striaslo ho, keď si uvedomil, že jej osud a tým
pádom aj ten svoj má vlastne vo vlastných rukách. Ak by chcel, ak by priveľmi
chcel, tak dokáže presadiť, aby ju vzali...aj aby ju nevzali. Čo vlastne chce?
„Jasné, chceš ju! Ráno, na obed, večer a v noci.
Dvakrát. Si trúfaš... Trúfaj...“ pridával automaticky plyn, obhajujúc sa, že
chce, aby boli čím skôr doma a ona v posteli. Svojej. Samozrejme. Ako
inak. Nemôžeš na ňu tlačiť. Nebudeš na ňu tlačiť! Aj tak znovu pridal. Noc je
ešte mladá...
- Pánečku, to už je tma?! - precitla a narovnávala
sa trochu nekoordinovane, ako práve vyliahnuté kura, dosiaľ skrkvané v škrupine
nepokojného prikrátkeho spánku.
Pousmial sa.
- Obávam sa, srdiečko, že máme bližšie k svitaniu,
než naopak. – snažil sa viac sa venovať riadeniu, než poblúdeným myšlienkam,
ktoré si do medzierky medzi tmu a svitanie začínali bezostyšne dosadzovať
obrázky a obrazy a doslova celé plátna pokreslené tými
najodvážnejšími z odvážnych predstáv.
„Nie, nie, plátno necháme biele. Plátno, ako
plachta...“ ...“Belie sa plachta osamelá,
alebo ako by proklamovala Lermontovova Kaťa v origináli ... „Belejet parus adinókij, v tumáne mória galubom...“ „Aká
tam osamelá?! Plachta, ona a ja! Oblaky, aj celé modré nebo necháme. Nenecháme.
Je tma!...“ konšpiroval a pred očami mu behali biele pruhy a on ich
naťahoval cez celú diaľnicu a videl
len tú plachtu. A potom ho namiesto ruských romantikov napadla pasáž z Kámásutry,
kde ráno hrdí novomanželia vešali z okna oné plachty, už nie celkom biele.
Ešteže nevie čítať myšlienky.
- Už aby som bola doma. Sprcha a lehno a nepohnem
sa, ani keď mi Gréta bude obhrýzať uši. – zívla, natiahnuc ruky dohora ako to
len šlo, skoro mu vyvalila strechu auta.
- A musí to byť Gréta? – zabočil na
zjazd z diaľnice, nadšený, že domov to už majú len zopár kilometrov a...
Zahľadela sa jeho smerom. Vážne. Úplne vážne.
Akoby čakala vysvetlenie, prípadne ospravedlnenie, alebo možno doplnenie, lebo
zrejme ožužlané a zaslintané ušné lalôčiky jej k predstave romanticky
strávenej noci nepasovali.
Mala vôbec záujem o nejakú tú romantickú
noc?
- Ráno zavčasu vstávame. Potrebujeme sa obaja
vyspať. – začala, zastala a pokračovala v iných intenciách, netušiac,
ako si už on po prvej indícii doplnil:
vyspať sa jeden s druhým a druhý s prvým.
- Dúfam, že ma v tom nenecháš... – opäť pauza,
do ktorej bolo automaticky dosadené, že by sa ani nebránil a nenechal dvakrát
prehovárať, že by ju pokojne v tom nechal, aby už nikdy nemohla ísť do
TOMBOLY, lebo v TOM už BOLA. S ním. Prečo nie. Trochu privčasné
plány, ale... „Bože, Adam, ty si nadržaný ako stepná koza! Nechápeš, čo ti chce
naznačiť? Skrátka... dnes... nič... nebude! Dnes, nuž, najistejšie miesto, kde
môžeš hľadať pomocnú ruku, bude na konci tvojho ramena.
- Som súčasťou toho cirkusu. Musím tam ísť. –
spomaľoval, lebo práve prichádzali na sídlisko a nedokázal skryť
sklamanie.
A ona to pochopila. Odmlčala sa.
Všimol si to. Treba hodiť spiatočku.
Parkovanie v strese je pomerne ošemetná záležitosť.
- Máš pravdu. – usmial sa. Trochu nasilu, ale
usmial. – Dnes bol bláznivý deň a obaja ledva stojíme na nohách. Ráno
zavčasu vstávame a čaká nás ďalší streštený deň a podľa mňa ani ten
nebude posledný...- doložil s povzdychom, ani sám netušiac, ako to mienil a čo
tým mienil. Jediné, čo vedel presne, bola informácia o státí a nohách.
Všetkých. Došľaka.
Priložila mu dlaň na plece a prešla ním.
A úsmev mala taký ospravedlňujúci, že jej muselo byť povolené všetko a odpustené
ešte viac, ale záloha na pôžičku dnešnej, zas raz premárnenej, noci ju neminie.
Aj s úrokom.
Natiahol sa a presmeroval ruky z volantu
za jej uši. Ok, tie nechá Grétke, ak by
chcela, jemu prischnú pery. Neprischli. Boli vlhké, mäkké a poddajné. A očividne
ospalé, spomalené a usínajúce spolu s privretými viečkami, ktorým
tiež musel dať dobrú noc.
A potom ešte zopár dobrých nocí pri
čakaní na výťah a vo výťahu a pred dverami.
- A nie, že si v sprche budeš zas
spievať. Potrebujem, aby si hlasivky mala v stopercentnom stave, lebo
zajtra celú cestu tam ma budeš musieť udržiavať pri živote, aby prípadný
mikrospánok neohrozil tie naše. – dodal polovážne mentorsky, odomkol a vrátiac
sa po ešte jednu dobrú noc, zaliezol do svojej smradľavej, nevyvetranej kutice.
Ešte chvíľu váhala, či...
Asi nie. Povzdychla. Ale mohol ju skúsiť
trochu viac prehovárať...
domiceli
môže byť :)
OdpovedaťOdstrániť