RUMBELLE - Akvárium II... 6. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   6. kapitola

      

        S uchom prilepeným o dvere vyrovnávala ešte dych, kým opatrne zaklopká. Dojem je dojem. Narýchlo prebehla vzhľad od vypnutých pŕs k topánkam. Automaticky zahrabla do vlasov, netušiac, že v nich spôsobí len kalamitu,  o ktorej sa dozvie pred najbližším zrkadlom a zvlnenie s nerovnomernou amplitúdou sa bude podobať kadečomu, vyjmúc akurát dobrý účes  Pretrela peru o peru vynadajúc si, že balzam má len v zimnej bunde. Až potom zaťukala nechtami o lak na dreve. 

   Dosť nepríjemný zvuk.  Zohla ukazovák, skúsila klopkať. Pridala ostatné skrčené prsty. Šlo to štvorhlasne. Nakoniec tympány päsťou. A ticho v medzihre. Zopakovať motív, dvakrát a ticho. Na jednej i na druhej strane platne. Len ticho. 

  Zamračila sa na zájdený lak dvier, hodila do nich tašku, kopla do nej, kým ju zas nevzala na milosť a nezošuchla sa k nej, podložiac si ju za chrbát, kým hlavu oprela o doškriabaný sokel vedľa brány paláca, ktorá pre ňu zostala zatvorená.

  V tom istom momente zhaslo svetlo na schodisku a zažalo sa to hore. Z tabličkových strešných vitráží. Trochu modrosivé, prechádzajúce stále do intenzívnejšej a intenzívnejšej modrej, ktorú si vopred objednala noc.

  "Kde len môže toľko byť?! Prečo ju necháva čakať?" A navyše na ňu dnes kričal. Prinášal mozog katastrofické údaje dnešného dňa, vrátane rozšliapnutého banánu, Zeleniných sprostých rečí, ešte hlúpejšieho ospravedlnenia, jeho krik. Ten bol pred tým. Aj jeho zmiznutie zo skúšky. To bolo potom.

  Odpovede ale žiadne. Len kôpka otázok na mieste, kde v budúcnosti bude pekná, štýlová rohožka. Usmiala sa.

  Ticho. Útlm. Únava. Prešli ňou zimomriavky. Vydolovala z kapsy dokrkvaný, cikcakovitý, rôznofarebný  sveter, čo pôsobil, akoby ho sama odcudzila nejakým úbohým bezďákom a navliekla sa doň. Dojem - nedojem. Nedojem! Nemám, čo jesť, doplo jej. Hlavne, že je aspoň teplo. Prestala vnímať čas.  A telo, zmožené celým dňom, postupne vynechávalo obraz, zvuky, farby, tiene. Prispala. Iba tak. Také to kľúčikové, párminútové  spanie. Len ona nemala kľúče, čo by ju prebrali, pri páde z dlane, len jej hlava kväcla dolu a buchla sa o koleno a to trhnutie ju prinútilo sa otriasť a precitnúť. A nielen to. Zvnútra bytu sa začínali ozývať zvuky.

  Tak predsa je tam! Prečo neotvoril? Nepočul? Asi bol na balkóne...Nerozrušilo ju to, len jej hlavou prebleskla myšlienka o nejakom tom prekvapení. Opatrne sa prešuchla na druhú stranu a pritlačila sa k stene. Už-už mala prsty pripravené zas zaklopať, keď sa dvere pomaličky začínali otvárať samé. Pritajila sa ešte viac, zalezúc do tieňa, kam už nesiahalo svetlo z vitráží.

  Z bytu sa spomalene vysunula jedna špička topánky, za ňou členok, lýtko, koleno...cez úzku štrbinku sa pretláčalo zadkom, cúvajúc, telo.

  Fajn, je od chrbta. Moment pre mňa. Počkala si ešte, kým neuvidí celý rozložitý chrbát a v momente, keď sa z medzierky začínala vystrkovať hlava, vytrielila z úkrytu s pažami natiahnutými dopredu, v rozmarnom nápade priložiť ich mužovi na oči s detinskou otázkou: Hádaj, kto som?

  Mužom však trhlo, vypustil z rúk niečo, čo duto dopadlo dnu, ešte stále v byte a zúrivo mu už prázdne ruky vyštartovali po nežných dlaniach, ktoré ho zrejme vskutku prekvapili.

  - Došľaka! – zasyčal prudko sa otočiac, ale v tme mu aj tak nevidela do tváre. Len to, že bol vyšší a nemal polodlhé vlasy ani nežný hlas, ako bola očakávala.

  - Čo, čo, čo...tu...hľadáte...chcete...kto ste... vy?! – vykoktala, trúc si dlane, ktoré odšmaril z tváre.

  Muž spanikáril, niekoľkokrát sa trhane poobzeral okolo seba, kým zvolil útek dolu schodiskom.

  - Hej, hej...neodpovedali ste mi! Kto ste?!  – nezaváhala a vymrštila sa bezhlavo za ním.

  Možno by ho ani nebola dobehla, keby sa nezakoptala a nepadala priamo, pomerne veľkým oblúkom dopredu. Muž zaregistroval tlmený výkrik, obrátil sa a pribrzdil nielen sám, ale aj ju, inak by sa bola rozpleskla na dlažbe a zrejme bolestivo, v horšom prípade by prepadla skrz zábradlie a...

  Ležiac na čiomsi cudzom tele, s tvárou takmer prilepenou o zábradie, cez ktoré takmer preletela. Spamätávala sa zo šoku.

  - Prepáčte. – zašepkala, dívajúc sa do úplne neznámej tváre rovnako, ak nie viac ako ona vyplašeného mladého muža, na ktorom ležala.

  - Nič ti nie je. – skonštatoval ten, možno to mala byť otázka a snažil sa spod nej rýchlo sa dostať.  Pozviechali sa spoločne, ale zmizol skôr, ako mu položila ďalšiu tonu otázok o jeho pobyte v onom byte.

  Vonku začínalo húkať akési auto, zrejme niekto volal pomoc, lebo dvere na poschodiach sa kde-tu začínali opatrne odchyľovať.

  Muž vidiac, že ho čaká ešte niekoľko poschodí, riskol to a prehupol sa sám cez zábradlie, riskujúc svoj vlastný život...

  ...ruch na ulici bol citeľnejší, ako po iné dni. Stála v hlúčiku náhodných očumovačov a svorne sa dívali, ako v blikotavom svetle sanitky miznú nosidlá s mladým mužom v akejsi ortéze, čo ho k nim pripútavala.

  Niekto vpredu sa zhováral s policajtmi a ukazoval hore, do viacerých smerov a policajt prikyvoval a prikyvoval a robil si poznámky, ani len sa po ruke nepozrúc. 

  V šume rozoznávala komentáre o grázloch, čo chodia fetovať a drogovať a riskovať. Čosi o adrenalíne a stávkach. Niečo o zlodejoch a vykrádačoch bytov. Vtedy spozornela. Čo ak...niekto sa pokúsil ho vykradnúť. Niekto ho možno...

  Vymotala sa z množiacich sa, šomrajúcich hlúčikov a trielila späť do vchodu. Nikto ju nezaregistroval, pásku na odčlenenie verejnosti od miesta činu, ešte len donášali. 

  Vo vchode bola zas tma. Ktorýsi zo susedov nadával na staré siete a márne sa snažil nahodiť zas poistky, ktoré nevydržali priveľký odber, keďže sa svietilo v každom byte, len na chodbe už nie.

  S posledným dychom dotrielila na poschodie. Dvere boli stále odchýlené a šli otvárať ťažko. Bránilo v tom akési vrece, alebo vak. Možno lup, ktorý zlodej pustil. Zaprela sa a prešmykla dnu.

  - Adam...Adam... – zavolala nesmelo, ale byt neodpovedal.

  Našmátrala mobil v zadnom vrecku nohavíc a svietila si. Nikde nikto. Nevedela si vybrať z pocitov, či je tomu rada, alebo nie.  Vrátila sa na chodbu. Posvietila na kopu pred sebou. Vak. Pomerne veľký. Zohla sa k nemu a skúsila ho odsunúť, aby sa dostala zas von.

  Pomohli jej zvonka. Niekto jej, odsotenej k stene, vypálil obe oči ostrým svetlom baterky, nakričal na ňu, sácal, strkal, kým sa spamätala, bolo po všetkom.

 Ktosi jej držal hlavu za zátylok a tlačil k hrudi. Zasypali ju vlasy, takmer si nevidela pod nohy. A ruky? Uväznené v čomsi chladivom, za chrbtom, ovenčené teplou veľkou dlaňou. Ale nebola jeho.

  - Kráčaj! – odtiahli sa všetky tri ruky a štuchli jej následne do obličiek, až ňou heglo, a navyše jej druhá ruka, zrejme pár k tej za chrbtom, zohla hlavu ešte nižšie, takmer jej zlomiac na mieste väz.

domiceli