RUMBELLE - Akvárium II... 11. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   11. kapitola

      

        S natiahnutou nohou, čo už začínala nepríjemne tŕpnuť, si sadol na okraj niečoho, čo ani sám netušil, čo vôbec je, ale bolo mu to fuk. Hlavne, že aspoň na pol zadku sedí. Vyliezla si na to tiež, lenže z druhej strany, ako na pec, len namiesto kožušín sa jej ostré kolená pri presune zabárali akosi čudne, zanechávajúc po sebe očividné preliačiny v povrchu. Oprela sa mu o chrbát, skrčila nohy pod bradu a tvárila sa, že jej vôbec nezačína byť v tom tenkom tope zima. Kde len sú jej svetrík a jeho bunda a teplé letné dni.

  Vzduch okolo páchol vlhkom a dolu vrela ešte ulica. Alebo šumelo vo vzduchu a z ulice sem vytláčalo kadejaké výpary z prevádzok.  V podstate tu bolo ticho. Škoda ho rušiť mlčaním.

  - Predstavujem si, že raz tu bude hojdačka pre dvoch, prípadne aj troch, s patchworkovou dekou  a kvetináče s tujami tak, ako v ...- zaváhala.

   - ...myslíš tak, ako si mi vskutku vierohodne opisovala vo svojich vymysleno-zmyselných správach na nete? – zaklonil hlavu a vysypal, vlastne vystrelil kdesi do hustnúcej tmy z nej všetky starosti s dostávaním sa do vlastného bytu, nastoliac si v nej novú dilemu: prečo hojdačka pre troch?!

  - Prečo hojdačka pre troch?! – nedokázal ju v prievane predstáv udržať v sebe.

  Preklopila svoju hlavu zas na jeho plece a naklonila sa mu k uchu.

  - Lebo na takej sa dá aj ležať... – pobrnkala mu špičkou nosa po ušnom lalôčiku. Bol studený. Asi nielen jej je kosa.

  Usmial sa a  ďalej len spoločne zízajúc do bezodného neba rolovali v správach o imaginárnom svete a boli zrazu tam. Jeden vedľa druhého vo vlnení hojdačky, s plecami pod dekou a rukami, čo si nevedeli nájsť už miesto, lebo aj pre troch je dvom málo...

  Potiahol si ju k sebe, ale vlastne sa skôr sám takmer zvalil, zabrzdiac sa len o lakte. Pristála mu na hrudi s tvárou nad tou jeho. Neosvecovalo ju nič a predsa žiarila a dych ho ohrieval, hoci sa ho snažila zatajiť, aby ju neprezradil, ako veľmi jej bije srdce.

  Stačilo mu natiahnuť krk a ponúknuť ústa. Odtiahla sa, obzerajúc si ich a on pokojne čakal, vopred si istý, že neodolá, podľahne ich volaniu po bozku.

  Vytiahla však na neho prsty a využila príležitosť, že sa nemá ako brániť. Rozkreslila si jeho tvár nanovo ich bruškami od korienkov vlasov, po sluchách, cez lícne kosti, skratkou nad perami, okľukou späť k drsnej brade na miesto pod očami, ktoré bolo jediné hladké a momentálne bozkuhodné a  ani si nevšimla, ako nenápadne povoľoval podpery paží a sťahoval si ju k sebe bez toho, aby sa jej zatiaľ vôbec dotkol.

  Pod vlasmi mu zašumel igelit. Konečne mal ruky voľné a jej teraz už vykrútením vytiahnuté tričko priam volalo, aby ich zas skryl a neustálym, zámerným presúvaním neprezradil, kde ich, v ktorej sekunde  hľadať, priznávajúc ich iba letmými dotykmi, ktoré budili síce husiu kožu, ale hriali viac, ako chýbajúce slnko.

  Stačil naozaj prvý krehký kontakt s jej hebkou kožou a žalobaba triaška rozniesla info po vlásočniciach úplne všade na oboch brehoch riečišťa. Prehla sa, ako mačka, čo sa telom trie o pána a núti ho pokračovať v hladkaní, aj keby sám nechcel. Ona sama sa bude dobrovoľne a neúnavne vlniť v rytme jeho dlane, aby ju náhodou nestratila z kože. Len ešte zatvoriť viečka a presunúť vnímanie na ostatné zmysly, ktoré sa chopili šance a rozprskli svoje siete zachytiac v nich každý, aj ten nepatrný, ale o to odvážnejší  záchvev.

  Snažil sa naučiť sa spamäti jej  pohyby a zosúladiť svoje vlastné s telom, ktoré sa mu rozvíjalo v objatí o to rýchlejšie, o čo viac spomaľoval jeho túžbu.

  Hnevala sa za to na neho. Vracal ju späť na začiatok po každom, čo i len najmenšom pokuse posunúť sa v hre  bližšie k jej naplneniu, ale nemienila to vzdať, ani ustúpiť, ani sa podriadiť tomu, čo si vopred vysnila ako okamžité nekonečné milovanie.

  Mala by sa krotiť, ovládať, zdráhať a hrať na bránenie územia, lenže jej telo už pridlho nepocítilo nič podobné jeho objatiam, dotykom, bozkom... Zrádzal ju už nielen dych a paže s perami, každý kúsok nej samej túžil po súznivom naplnení ich tiel.

  Všetky zmysly rozohrali svoju vlastnú hru na víťazstvá a ju vliekli poddajnú a odovzdanú do ich moci so sebou, nedovoliac sa vzdať skôr, ako ich štafetu nepreberú jeho zmysly a nesplynú s nimi v jedinom tanci.

  Na obrích plátoch Nobasilu na zatepľovanie fasády sa zvíjali dve nocou a vášňou  poblúznené telá, lepiac sa nahotou o zaprášený igelit, ťahajúc ho občas so sebou ako druhú kožu, krčiac ho a presúvajúc po ploche v plastovom šumení tak nepodobnom ničomu. Jedinečnom. A iba ich.

  Cítila, ako jej pod prstami rúk zapretými nad hlavou poddávajú jedna po druhej tenké vrstvy obalu, ako sa jej nechty už dotýkajú zvláštne drapľavého materiálu pod nimi, ktorý momentálne nepôsobí ako teplo domu chrániaci, len drsný a mäkký zároveň, rovnako, ako on.

  Márne čakala jeho tvár, že už-už, každú chvíľu, výjde nad tú jej. A posype ju opatrnými bozkami.

  Nevedel sa odpútať od jej práve obnažených pŕs s kožou tak jemnou a hladkou, až sa jej bál dotknúť prstami a nechal to iba na pery. Budil ich do zimy a nevedomky zadýchaval horúcim dychom, ktorý po zrážke s tým nočným nič nenechal na náhodu a z teplej pokožky učinil v zlomku okamihu pevné hradby odolávajúce jeho nepokojným ústam, chvatne sa ponáhľajúcim na vrchol, aby ho ešte zachytil skôr, ako sa zrúti pod prívalom  dlaní, ktoré si spravodlivo podelili korisť vypínajúcu sa nad provizórnym lôžkom, nad oblúkmi od podložia nadvihnutých lopatiek.

  Nerozpakoval sa dobývať územie čoraz nástojčivejšie a naliehať, aby majiteľka hradu začínala pomaly, ale isto prosíkať o milosť, lebo dych už bol hodnú chvíľu zrýchlený a nepravidelný, raz sa strácajúci, inokedy zaznievajúci už nebadaným kvílením, čo v ňom roznecovalo vášeň rovnako, ako jeho naliehavé drancovanie jej dlho nedotknutého tela, v nej.

  Možno by vydychovala netlmené protesty, nebyť pôžitku, ktorý jej spôsoboval, hoci prestal byť nežný a spiatočnícky spomalený, ako si bol na začiatku očividne predsavzal, čím ju len rozdráždil do bodu, že sama sa pridala na stranu dobyvateľa a tlačila jeho tvár celou silou k telu, nerešpektujúc prah bolestivosti, ani prípadné následky, keď na najcitlivejšom mieste hrude pocítila vlhko a jeho zuby. Zaryla mu stony spolu bruškami prstov do vlasov a nerozpakovala sa ho za ne pritiahnuť si konečne k tvári, lebo jej začínali dochádzať bozky a prípadné argumenty, neoddať sa mu hocikde a hocikedy a zrovna tu a teraz na stavebnom materiáli akéhosi spustnutého rozbordelovaného balkóna, rovno nad rušnou hlavnou cestou.

  Bolo to prirýchle a priintenzívne, aby mala čas vyčítať si čokoľvek a netúžiť po opätovnom naplnení, len čo jeho spotené čelo dopadlo s posledným zadrhnutým výdychom na to jej, zasypúc ju vlasmi a ešte slovami. Šepkal čosi ako ospravedlnenia za necitlivosť a drsnosť a...hoci sa jej paže stále triasli a celé telo pulzovalo a dych mala problém nájsť, nieto plnohodnotne využiť, pritlačila si len pery o tie jeho a umlčala oboch, kým nezmĺknu aj telá do svojej poslednej rozochvenej bunky, vzrušením z dokonaného, v tento moment dokonalého splynutia, a neodovzdajú vládu zas späť zdravému rozumu.

  Ktovie, či vôbec ešte...niekedy...raz...

domiceli