RUMBELLE - Akvárium... 30. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   30. kapitola

      

      Vrátil sa zo svojej strany, aby jej galantne podržal dvere na jej strane, ale nebol dosť obratný ani promtný a rýchly, obslúžila sa medzitým sama. Predsa len, tie roky  bez spolujazdca, bez spolujazdkyne sa trochu pod jeho reakcie podpísali.

  "Chcem ti niečo ukázať..." Hlavou sa jej premleli desiatky miest. Tých najromantickejších z romantických, ktoré jej ide v tomto cudzom meste predstavovať, vrátane na popredných miestach tróniacich: cukrárne, fastvúdu a vysvietenej Shelky namiesto západu slnka, skrátka čohokoľvek, kde dostať kus žvanca. Pozvanie na večeru by teda bodlo. Zatiaľ bodá len pichanie v utrápenom žalúdku.

  Vidiac ju, ako doluje poslednú prilepenú žuvačku z balíčka, ktorý obalom patril medzi kabelkových bezďákov, tiež mu mozog naordinoval jedlo, ale zrejme by po tej rannej kalamite nemal veľmi provokovať.

  - To nie je dobrý nápad na lačný žalúdok. - skúsil starostlivo okomentovať jej večeru. -  Daj mi päť minút a ponúknem ti  niečo, ako malý zázrak...- pousmial sa jej smerom, uvedomiac si, ako dvojzmyselne to vyznelo, navyše, keď aj jemu už len pri predstave tiekli slinky tak, že sa o chvíľu mohol na ne vešať.

   Čo však preblesklo v jej hlave si ani netrúfal domyslieť, ale by dal ruku do ohňa, že ten lesk v očiach dešifroval úplne presne. Chúďa dievča, asi sa dočká sklamania. Predsa len je zvyknutá na šaláty, jogurty a bŕŕ...mrazené bagety,  Boh ochraňuj naše črevá.

   Radšej naštartoval a pridal plyn, nechajúc ju naprázdno do seba posúvať sliny starou žuvačkou.

   Súmrak sa ťahal za nimi, keď ledva zaparkoval v úzkej uličke, už plnej odparkovaných áut, ale paradoxne aj svetiel a tónov a hlavne vôní. Na prízemí pravdepodobne obytných budov boli všade vysvietené prevádzky, lákajúce do svojich útrob. A teraz sa na svojej sline mohla vešať aj ona, už s prvým nádychom, len čo vystúpila z okna.

  - Chvíľu počkaj a zatvor oči.  – pokynul jej a stratil sa za starobylými dverami, čo za ním ešte chvíľu vyzváňali zvončekmi a zunivo sa prezentujúcimi tabličkami skla v dverovej vitráži.

  Vyjdúc z obchodíka, zvnútra teplého po ňuchu aj z pohľadu, v jesenných farbách zeme, vybaľoval čosi pozorne z papiera.

 - Tie oči! – pripomenul jej a ona poslúchla, len vycerila zuby, aj keď dobre predtým videla, že toto nie je zlatníctvo a prsteň vybalený zo šušťavého, zrecyklovaného asi aj handmade papiera jej zrejme nenavlečie, hoci hľadá za chrbtom jej ruku.

  Našmátral jej dlaň a pozorne berúc prst po prste,  jej nimi obaľoval čosi príjemne hrejivé a mäkké.

  - Teraz si predstav, že si uprostred Paríža, kdesi v zapadnutej malej uličke, plnej z rôznych strán donášaných zvukov francúzskych valčíkov v podaní harmoniky a ťahavých clivých šansónov, čo sa prelínajú s vôňami najrozmanitejších delikates. Tvoje pery sa chvejú nedočkavosťou, lebo jednu z nich ti práve dlaň nesie až perám. Tie sa opatrne otvárajú... –

   Neodolal, namiesto kusa bagety, ktorý jej pozorne nainštaloval v dlani, priložil jej k pootvoreným perám svoje hladné pery. Úbohý kus ešte teplého, chrumkavého pečiva bezmocne zapraskal medzi ich pritesne zaklapnutými telami.

  - Odpusť, neodolal som, -  sklopil oči ospravedlňujúco, ale oberať jej namrvené kúsky rovno z pŕs sa zatiaľ ešte neodvážil. Tak jej aspoň konečne pritiahol k ústam zdevastovanú, ale stále teplú a chrumkavú  bagetu.

  - Zahryzni! Toto je pravá bageta, srdiečko. Tá najlepšia na celom svete, to mi ver. Ani v tom Paríži lepšiu nekúpiš...- díval sa, ako s chuťou prežúva a oči zaborené stále jeho smerom sa jej teplo lesknú tým istým svetlom, ktoré uvidel vo výťahu a odvtedy ho v jej zreničkách vidí stále.

  Nahmatal druhú ruku, pozrel kdesi hore, do neba a s hlbokým nádychom pred ďalším naplánovaným krokom pozrel ešte, či jej stále chutí, kým ju potiahol za sebou.

  Obrie dvere vedľa tých pekárničkových, ktoré neprestajne vedľa nich cinkali a vypúšťali sladkasté vône do ulice, tajomne zavŕzgali a vtiahli dvojicu dovnútra.

  Musel chvíľu tľapkať po stene, kým našiel svetlo.

  S chuťou sa napchávajúc fakt úchvatným pekárenským produktom sa zvedavo obzerala po starom domovom vchode. Pod nohami jej zuneli viacfarebné dlaždice rôznych tvarov poskladané do ornamentov a pred nimi sa začínalo točiť zábradlie sivého schodiska. Zvláštne staromódne točené kovové súčasti sa takmer strácali pod niekoľkonásobnou vrstvou, aj tak sa olupujúceho náteru, krásne korešpondujúceho s až po kosť tehál zodratou kožou stien, kde tu s izolepou nalepenou reprodukciou akéhosi vyblednutého obrazu s natrhnutým rožkom.

  Rožok už dojedla a schody akoby stále nemali konca.

  - Výťah mi ...chýba. – konštatoval aj sám pri jednom z plytkých nádychov a opretý o stenu chvíľu nutne oddychoval. Už vie, prečo sú také obšúchané...

  Zalovil vo vrecku a hľadal ten správny kľúč.

  Dívala sa hore a cez strop pokrytý sklom, kde tu s popraskanými tablami, kde tu už aj bez nich, len prekrytý možno kartónom, možno preglejkou, videla jasne tmavomodrú oblohu.

  Konečne sa mu po niekoľkých pokusoch podarilo trafiť zámok a odomknúť. Pomaly otváral dvere, očividne niečo nimi posúvajúc a rovnako opatrne spravil prvý krok dnu. Ako predpokladal, elektrina nešla, ale stačilo zahrmotať pár zásuvkami, aby našiel, čo hľadal. O chvíľku sa v chodbičke opäť rozsvietilo. Sviečke trochu dlhšie trvalo, kým sa rozhodla využiť svoj potenciál a nasadiť právoplatný, plnohodnotný plameň.

  - Vitaj, ...doma. – urobil rukou kruh, ako pozvanie.

  Prekročila prah. Cítila pod nohami papiere, naskŕčané koberčeky či kusy handier a inej mäteže, čo mala zrejme chrániť parkety, ktoré pod tým všetkým tajomne praskali, dávno neochutnané podrážkami  a v chabom svetle identifikovala, že to je zrejme nejaký sklad. Nie, nie sklad. Nejaký byt, čo práve prechádza rekonštrukciou. Prechádzal...kedysi. Dávno. Na všetkom bol už prach, veci temnejšie a matnejšie, nemajúc svoje správne tvary, lebo väčšina nábytku bola pozakrývaná kusmi igelitov, papierom či plachtami. Teraz v polotme vo farbách rybieho brucha.

  Potiahol ju doprostred akejsi väčšej  miestnosti a zastal.

  - Toto tu... nikdy nebol domov. Ale...mal byť. Mohol byť. Mohol by byť...- zadíval sa opatrne na ženu po svojom boku, ktorá nedokázala skryť pekvapenie a so záujmom sebe vlastným si obzerala každý detail, až mal pocit, že ho ani nevníma, ani nepočúva, tak nabral odvahu, aby pokračoval.  - Malo to byť prekvapenie. Investícia do budúcnosti, ale nekonalo sa ani jedno, ani druhé. Ktovie. Možno si to tu... - pozrel kdesi do stropu. - ...možno si aj ja zaslúžim ešte jednu šancu... – díval sa okolo seba po veciach, čo sem kedysi nazvlákal, po rebríkoch, vedrách dávno vyschnutých farieb a 
 nevybalených celých kotúčov tapiet. Videl škatule s bežnými úžitkovými vecami, ktoré nikdy nevideli svetlo sveta a videl sám seba uprostred tohto všetkého neporiadku a marastu, ako tu stojí a čaká...a ruka, v ktorej drží tú jej sa mu začína triasť rovnako, ako hlas.

  - Zatvorte oči. – stala si pred neho a sviečka, len chabo držaná spolu s barlou trasľavo vymaľovávala jej tvár na svetložlto. Tú si aj vzal za viečka, keď poslúchol. A už sa nebál.

  Vzala sviečku, položila niekam, ani sama netušila, čo to tu vo vrstvách je.

– A teraz si predstavte, že je jasný deň, každá vec tu má dávno svoje miesto, všetko je čisté a prevoňané a ktosi vám kladie paže okolo krku, asi takto. Vy pocítite vôňu orchidey, ktorou sa len a len kvôli vám prizdobila a šepká vám slová, ktoré síce dotyčná ukradla z nejakého sladkastého príbehu, ale myslí ich smrteľne vážne...- obvila mu paže okolo krku, prelozila polodlhé vlasy a nájduc ucho zašepkala:

  - Keď nemôžem byť prvá, smiem byť aspoň posledná? –

domiceli

 

Cililink, 

zazvonil zvonec a ďalšiemu fanfiku je koniec... :-)

Stretneme sa zas pri inom, priatelia...alebo dáme druhý diel? :-)