Rumpelstiltskin
Rozhojdané...
Nadviazanie
na ff Temný závoj
8.
kapitola
- Konečne jedna z mojich vízií
naplnená! Bravó, páni! – tlieskal spomalene, rovnako, ako sa spomaľovali pohyby
vyrušených bojovníkov. - Finále síce
stále otvorené, ale možno len čakáte na hlas ľudu... – dotlieskal a pristúpil
k bojujúcim mužom, práve zmeraveným prekvapením, obchádzajúc ich jedného po druhom, kol dookola, ako exponáty v galérii, mladík, afektujúc
prstami. – ...nejaký ten palec hore, palec dolu...Čo na to poviete, slečna
Belle? – založil ruky za chrbát a otočil sa k miestu, kde predtým
stál a kde teraz stála žena v bielom.
Gaston nezaváhal, uvidiac votrelca chrbtom a pažou ho zozadu
schytil pod krkom, namieriac mu pod zovretý krk hrot meča.
Madík sa síce ohol do smeru tlaku, ale úsmev
z tváre mu to nezobralo, neprestával položartom komunikovať s mĺkvou,
poblednutou ženou s očami vyslanými jediným smerom. Smerom k Nemu.
Peter Pan to s uspokojením sledoval.
- Aké nemilé prekvapenie, však pán Gaston...
Voláte sa tak, nie?!... – dotkol sa hrotu meča a ten sa rozhorúčil, až
vypadol mladíkovi z popálenej ruky. Zovretie druhej však nepovolil. – No,
len sa pozrite, mladá dáma, to je guráž, to je odhodlanie! ...toto je rytier
pre vás. Ochotný by bol ma snáď i zabiť, však, pán Gaston...? - vyliezalo
mu z úst cynickejšie, ako kedy počul od Rumpla a to si myslel, že horšie
vyjadrovanie už nemôže mať nikto.
V okamihu sa však ocitol v presne opačnej
pozícii. Chlapčisko ho, ani nevedel ako, zvieralo pod krkom silou, akú si z jeho paží
nedokázal ani len predstaviť a tým, že útočník bol nižší od neho, sám tu
stál s podlomenými kolenami, na ktorých tušil, že sa sotva udrží.
Predstavil si vlastný zlomený väz a na čelo mu vystúpili kropaje potu.
Peter Pan mu na ne fúkol a žmurkol do jeho vyplašených očí.
Belle sa ani nepohla. Za ten krátky čas si
uvedomila, že správanie sa tohto chlapca sa úplne vymyká detskej otvorenosti a úprimnosti,
akú by bola z jeho anjelskej tváre očakávala, ba dokonca neverila už ani
jeho slovám a gestám, vediac, že ovláda mágiu, ale netušila, čo za motív
sa za tým všetkým skrýva. Aby neohrozila oboch mužov, radšej mlčala a len sa triasla, potláčajúc v sebe všetky slová, nutkanie kričať a brániť právo na vlastný slobodný život, rozhodnutia a...
Všade naokolo bola totiž jeho banda
nezriadených spratkov s pošliapanou ľudskosťou vo vnútrach ich nedospelých
telíčok, pripravená za vodcu obetovať svoj úbohý, ničotný život.
- Prepáč, synak, že ťa vítam takto, ale tvoj
poskok na mňa zaútočil, ako ste obaja videli...- otočil náhle Peter Pan hlavu dozadu a hneď
zas späť, aby mu neušla reakcia Belle.
Pokúsila sa nezostať prekvapená, len oči
stále prosebne zabárala hlbšie do tých Jeho s prosbou, aby vyvrátil jej
zlú predtuchu.
Ako rád by sa k nej rozbehol a zovrel
ju celú v náručí a zmizol niekam ďaleko, do bezpečia. Ako rád by jej
všetko medzi bozkami vysvetlil a za všetko sa ospravedlnil s nádejou, že uverí a jej
letmý úsmev odoženie všetky tiene...
Nebol čas, priestor, ani možnosť.
V hlave mu skrsla šialená myšlienka.
- Konečne si tu!...a môžeš ho pokojne nechať ísť, je úplne neškodný. Otče...-
stal si k chlapcovi a položil mu s úsmevom ruku na plece.
Tá sa roztriasla a povolila Gastonovo
zovretie. Zrútil sa obom pod nohy s dráždivým kašľom, rýchlo hľadajúc svoj
dych.
Peter Pan sa prestal usmievať a zhrozene
hľadel na rameno s Rumplovou zakvačenou rukou. Gesto, sprevádzané takmer dojatým, takmer zaslzeným pohľadom.
Belle nešťastne pootvorila
pery.
Radšej sa na ňu už nepozrel. Zabil by ho jej
vyčítavý pohľad. Nadýchol sa a rýchlo pokračoval.
- Som nesmierne rád, že ťa po toľkých rokoch
opäť vidím. – začal zaliečavo, pokúšajúc sa, aby to vyznelo úprimne. - Načo
strácať čas riešením „poskokov“?! Som unavený z cesty. ... a máme toho, čo
doháňať... však, otče...- použil na záver preslovu jeho vlastnú frázu a nezabudol
ho mocne objať, akoby to naozaj bolo krásne stretnutie po rokoch odlúčenia.
Pre Belle a Gastona jednoznačne. Konečne
mali podľa videného na vlastné oči i počutého
na vlastné uši vo všetkom jasno. Sú len bábkami v akejsi bizarnej hre
týchto dvoch tu, kde mladý sa hrá na otca a starý na syna.
Peter Pan sa vytrhol z objatia a zabodol
neveriacke oči do muža pred sebou.
Nevidel ho roky a chlapčiatko, ktoré
dávno, dávno opustil, to milé, úprimné dieťa s naivnými očakávaniami
spoločného rodinného súžitia, ten chlapček s nevinnou tváričkou, vďačný
za každý, sebemenší prejav lásky, to milé, dobré, nezištné chlapča tu teraz stálo v podobe prestárleho,
životom poučeného otrlého muža s podivnými schopnosťami, o ktorých len
počul, ale neveril, že by bol schopný nimi zmanipulovať svojho vlastného otca.
A hľa, takmer sa mu to práve podarilo...
Dávno, dávno zabudol na moc lásky, ktorú jeho
syn zrejme objavil a vie, ako ju požiť...ako ňou oslabiť protivníka,
ako...
„Nie, nie, nie! Ani ja už nie som ten, kto
som býval, drahý Rumpel! Som horší! Ďaleko, ďaleko horší...a to ešte len
uvidíš!“ urobil pár krokov dozadu a zmizol.
Jeho tlupa, chlapci s bakuľami pripravenými
zaútočiť na ich prípadný odpor, však práve uzatvárala okolo trojice kruh, aby im jasne
dali najavo, že sú ich doprovodom rovno
do tábora.
Vyhla sa Rumplovmu pohľadu, s hlavou sklonenou,
aby si ani nevšimol jej sklamanie, pomohla Gastonovi vstať, zostanúc mu opretá
o rameno a vykročili posúvaní silou detskej armády.
Díval sa smutne na dvojicu, ale nemohol inak.
Kým nezistí, čo má jeho „vydarený“ otec v úmysle.
A že to bude niečo nekalé, na to by dal ruku do ohňa.
Na tú popálenú, Gastonovu, práve nežne
fúkala...jeho Belle.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára