Rumbelle - ZRKADLENIE 2. kapitola STARÉ RANY

RUMBELLE

Zrkadlenie

nadviazanie na ff HVIEZDNY  ŠUM

2. kapitola

Staré rany...

   - Choď preč od toho okna! – ozvalo z úzadia, keď stíchlo praskanie podlahy pod jej pomalým, trochu už ťažkopádnym krokom.

  Dievčatko pomaličky pootočilo hlavu a prižmúrilo oči. Pery pevne zomknuté dodávali jej smutný pôvab, ale zároveň aj určitú neprístupnosť, ktorú si aj starenka ihneď všimla.

  Čo si však v tento moment nevšimlo dievčatko, bola tvár, ktorá sa na okamih zjavila v okennej table, akoby sa zhmotnila zo srieňa a námrazy, ktoré sklo pokrývali.

  Stará žena natiahla ruku a kým sa dievča spamätalo, kam mieria jej prsty, a prapodivný lúč sálajúci z nich, dolu z ulice sa už ozýval iba tlmený cinkot práve dopadnutých črepov z rozbitého okna.

  Starenka zmeravela. Ako vysvetlí dievčatku, čo sa stalo?!

  Maličká sa však pousmiala.

  - Aj tatko poznal kúzla ...ale Bae sa hneval, keď čaroval. Bae sa veľmi, veľmi  hneval...- napodobňovalo dievčatko pohyby rúk svojho otca a grimasami sa snažilo podobať sa  na neho aj  výrazom tváre.

  - Kto je Bae? – strhla sa starenka, na druhej strane sa upokojac v domnienke, že otec tohto malého stvorenia mal k nemu zrejme krásny, blízky vzťah, trávil s ňou veľa času, či tak nejak, keď si dievča pamätá hry na kúzlenie, ktorými dospeláci ľahko oklamú naivné deti.

  - Bae je Kay. – pritiahlo dieťa tváričku k pliecku, vyjdúc radšej s pravdou von, keď už brata aj tak prezradilo.

  - Snáď nie Baelfire...syn samotného...- otvorila stará žena zhrozene oči dokorán, ale nedopovedala, lebo sa pri nej zjavil rozospatý chlapec, ktorého prebudilo rinčanie skla s náhlym chladom, čo v izbietke nastal a prísne pozeral na dievčatko, ktorému vo vetre prichádzajúcom zvonka viali vlásky a chytali sa do nich vločky čerstvého, cez rozbitú tablu okna  prifúkavaného snehu.

  - Babi vie tiež čarovať, ako náš ocko! – oznámilo mu bezprostredne dievča a zúbky sa mu zaperlili v spokojnom, veľavravnom úsmeve. – ...takto natiahla ruku, vyčarovala svetielko a puk, prasklo okno a vyletelo fuč do neba! – vytrčila rúčku von oknom.

  V ten moment dnu vtiahla hotová víchrica, zosypal sa na všetko sypký, studený sneh a keď dopadla posledná vločka,  stolček, kde dievča pred chvíľkou sedelo a veselo sa usmievalo, bol zrazu prázdny...

  - Niééé...- zaúpäla starenka a klesla na podlahu s tvárou v dlaniach.

  Bae priskočil k oknu, so strachom sa nahol dolu, ale...

-   Nie, nevypadla z okna...to...ona...ona si ju vzala...- začul šepot za sebou.

  Primkol na dva západy, obozretne skontroloval stlačením kľučku zadného východu, vyhrnul vyššie límce kabáta a chystal sa skryť kľúče vo vrecku, keď mu vypadli z ruky, ktorá náhle stuhla od mrazu a nedokázala ich udržať.

  Kľúče cinkli o chodník.

  Párkrát pomrvil prstami, aby ich rozhýbal a zohol sa po ne. Boli akoby primrznuté k zemi.

  Spomalene sa narovnal a nepohnúc hlavou, len očami blúdil po okolí.

  - Kde si...?! Vylez! ...Viem, že si tu!  – ozval sa po chvíli.

  Spoza rohu sa opatrne vynorila silueta. V tme dobre nevidel, ale zazdalo sa mu, že je to niekto nízky, štíhly, asi najskôr žena. Tú aj očakával, preto sa nerozpakoval ju svojsky privítať.

  - Dúfal som, že ti naše posledné stretnutie, ako výstraha stačilo, drahá! ...alebo som bol príliš zhovievavý a mal som s tebou zatočiť ráznejšie?! – dodal, špičkou topánky kopol do kľúčov, aby ich uvoľnil z ľadu, v ktorom sa zachytili.

  Žena zastala, zrozpačitela, stiahla sa o krok dozadu, chrániac sa pred prívalom drsných, nemilosrdných slov aspoň tmou.

  - Tak sa mi to páči! Vráť sa, odkiaľ si prišla! Tu pre teba niet miesta... Toto je môj svet a ja nedovolím, aby si bola prekážkou v mojich plánoch! – zohol sa po kľúče, oprášil ich, utrel do hodvábnej vreckovky, strčil do vrecka kabátu, zvrtol sa a odkráčal opačným smerom.

  Zmizol v tme prázdnej ulice.

  Chvíľu trvalo, kým útla postava spravila pár pomalých krokov smerom dopredu, kde ju osvietilo mdlé svetielko nad zadným vchodom.

  Skrútila spodnú peru dovnútra a z oka sa jej spustila horúca slza. Pomaly, pomaličky stekala dolu bledým lícom, kým neprišla na koniec útesu sánky a neskoncovala so svojím biednym životom.

  Nevšimla si, že v letku sa slza zmenila na malý, nepatrný ostrý čriepok, lesknúci sa ako miniatúrny diamant, ktorý jej teraz ležal pri nohách.

  Ešte raz nasala ľadový vzduch do pľúc, sklonila hlavu a obrátila sa späť.

  Zmizla za rohom.

  Čriepok sa zachvel, roztriasol, rozkotúľal kúsok ďalej, až zastal pred špičkou lesklej bielej topánky. Čiasi rovnako biela jemná ruka sa poň zohla, zodvihla ho a vytiahla k tvári, aby si ho vo svetle obzrela.

  - Asi si ťa s niekým zmýlil, Kráska... s niekým, na koho nemá priveľmi dobré spomienky... s kým nemá ešte všetky účty úplne vyrovnané...ale aj to bude, aj to... – zovrela čriepok v dlani a nenávistne pozrela do tmy, kde pred chvíľkou zmizol pán Gold, tajomný majiteľ miestnej záložne.

domiceli