RUMBELLE
Zrkadlenie
nadviazanie na ff
HVIEZDNY ŠUM
1. kapitola
Nový zivot
- Kay, kde je maličká? – zodvihla stará žena
oči od rozpleteného vlneného šálu a s úzkosťou sa zadívala na
chlapca.
Stál s hlavou sklonenou a bolo mu
trápne vysvetľovať, že si jeho mladšia sestra zas postavila svoju malú hlavu
a odmietla sa s ním vrátiť do podkrovnej manzardy babičky, čo sa ich
ujala a snažila sa zo všetkých svojich starých, vetchých síl, aby im nič
nechýbalo.
Vzala z poličky hrnček, naliala doň čaj,
čo sa už vzpieral na malej platni kachiel a vložila ho chlapcovi do
skrehnutých rúk, nechajúc mu na nich ešte aj svoje roztrasené.
- A čože ju zaujalo tentokrát? Ľadové
cencúle? Námraza na dlažbe alebo nebodaj závej sypkého snehu na jazere? –
skúsila vyzvedieť s hlbokým povzdychom.
Stále nezdvíhal tvár. Nemal odvahu pozrieť sa
jej do očí, v ušiach mu doznievali britké slová, čo mu vyprskla maličká na
adresu starenky, ale čaj a jej ruky tak krásne hriali a pukot ohníka
v kachliach pripomenul mu domov. Ich starý domov.
- Tma sa spúšťa. Mal by si ju ísť pohľadať,
chlapče. Malá je, nerozumná... – pohladila ho žena po rozcuchaných vlasoch,
akoby tušila, čo sa mu melie hlavou.
Skoro ako Belle... Tak dávno, tak veľmi
dávno, keď sedeli pred krbom a čakali na návrat otca a učila ho písať
do vosku v miske jeho meno... a potom sa to všetko...
Dolu tvárou sa mu skotúľala slza.
V tej slze starenka videla viac, ako jej
tieto dve deti boli kedy povedali. A chápala ich... ako dobre ich chápala.
Tajomstvo, čo celé roky strážila a nedalo jej po nociach spávať, stále
rovnako bolelo a trápilo jej dobré srdce.
- ...zas...bola s tou ženou...niečo jej
rozprávala a držali sa za ruky... – vyšlo z neho nakoniec.
Nedopovedal už, ako sa na neho potom zadívala
a na čele dve kolmé vrásky, akoby sa hnevala a oči jej tak čudne,
naozaj čudne žiarili...
A krásna pani v bielom sa
usmievala...
Opäť ten podivný zvuk zvončekov. Každý večer,
vždy v rovnakom čase.
Teraz však stál pri okne svojho obchodu,
medzi palcom a ukazovákom roztiahnuté žalúzie a pozoroval ulicu.
Zvončeky boli bližšie a bližšie...
Prichádzalo auto. Drolilo kamienky
tohtoročného posypu zmiešaného s potopeným, s blatom premiešaným
snehom. Šlo pomaly. Pred obchodom na okamih postálo, ale nikto z neho
nevystúpil. Aspoň nikoho nevidel, aj sklá šoféra boli temné. Pohlo sa ďalej...
- Rozvoz zmrzliny?! – prečítal, žmúriac oči
na bok dodávky.
„Kto si už teraz, v takejto zime,
objednáva zmrzlinu...?!“ preblesklo mu hlavou a skôr, ako spojil prsty, čo
mu vytvárali výhľad a spokojne sa usmial, že rozlúštil tajomstvo
tajuplných zvončekov, čo pred jeho domom vždy zmĺkli, aby sa po chvíli
rozzvonili a kdesi zas zmizli, ozvalo sa na boku stlačenie kľučky vchodu.
- Už je zatvorené! Neviete čítať?! Máte to na
tabuľke rovno pred očami! – zvolal podráždene a hoci sa kľučka ešte
niekoľkokrát zohla, nevenoval jej už pozornosť, spokojne odkráčal dozadu, aby
pozhasínal a odišiel zadným východom domov.
Domov...
Našiel ju na okraji jazera, celú premrznutú
s ústami vykrútenými do plaču.
- Šla preč a nevzala ma! To kvôli tebe,
aby si vedel! – zavzlykala a zmodralými pästičkami buchla mu párkrát do
boku.
Zachytil jej jednu z ručičiek
a zovrel vo svojej. Usmial sa. Vedel si preložiť jej slová. To nebola
výčitka, to nebol vzdor a hnev. Odmietla ísť s tou pani, lebo tu
nechcela nechať jeho...samého.
- Možno...zajtra. – zašepkal, aby ju
upokojil.
Kráčali ruka v ruke a chlapca
mrzelo, že nevie, ako tej dobrej žene, čo sa ich ujala oznámiť, že ich volajú
...že im ponúkajú...že sa im črtá krajšia budúcnosť, ako v jej chudobnej
izbietke.
Pred domom mlčky pozreli dohora,
k svetielku na samom vrchu.
- Poďme teda...domov. – pozrela na neho
a očká mala zas mäkké, ako kedysi.
Domov...
domiceli
črtá sa tu zvláštny príbeh...sama som zvedavá ako to bude spracované :)
OdpovedaťOdstrániť