Rumpelstiltskin TEMNÝ ZÁVOJ 3. diel ŠKATUĽKA

Rumpelstiltskin

Temný závoj

3. diel

     Opatrne a s patričnou úľubou, natáčal v rukách, rôznymi smermi, podľa potreby, neveľkú drevenú platničku a ostrým rydlom dolaďoval posledné detaily na jednej jej strane. Akúsi filigránsku, pracne vyrezávanú výzdobu s priam fantastickými ornamentmi, napodobňujúc konáriky, lístočky, lupienky, divne pokrútené, vyrašené spod jeho prstov na maličkej parcele, sotva schovateľnej v dlani...

  V bruškách  už mal desiatky záderov, kde-tu rezná rana, či niektorý z nástrojov, čo sa cestou drevom vymkol spod kontroly, zanechal mu tam svoj podpis. Ignoroval bolesť aj hojenie rán. Nežne fúkal akurát do platničky, alebo ju opatrne oprašoval najmenším z prstov od stružliniek a skúšal jej hladkosť, kým nebol úplne spokojný.

  Chvíľami, hladkajúc niektorý z práve dokončených, pedantne vyhladených  výbežkov, zatvoril oči a predstavoval si iste niečo krásne, jemné a rovnako hladké, keďže sa mu riasy chveli spolu s kútikmi úst a prstom, prechádzajúcim hore-dolu po práve dovyrezávanom lupienku.

  Bae ho zaujato pozoroval, napchávajúc sa čerstvým, dievčinou z dediny, čo im občas prichádzali vypomôcť do domácnosti, práve prineseným chlebom. Trochu sa čudoval, čo to otec stvára, aj ako smiešne občas pri tom vyzerá. Aj sa čudoval, prečo práve tu nepoužije niektoré zo svojich kúziel a namiesto toho občas zasŕka od bolesti, niekedy sa zas zamračí a skriví nevôľou tvár, aby ju zas vyrovnával a na miniatúrku v dlani sa záhadne neusmieval. Celé hodiny, dokonca celé dni...

  Rád pozoroval otca pri práci. Pred kolovrátkom, pri opravách súčiastok do neho, ale toto nevyzeralo ako praslen, vreteno či čokoľvek iné, súvisiace s pradením...dokonca už tých pár dní koleso ani len raz nepočul klokotať.

  Vytrhol z krajca ešte riadny kus chutnej striedky, napchal si ho do úst a pomaly sa vyšuchol z lavice,  obíduc stôl, stal si nad otcove plece na špičky a nakúkal.

  - Páči sa ti, synu?! – spýtal sa ticho, cítiac jeho uprený pohľad.

  - Hm...Je krajšia, ako tá predtým...- odpovedal, prehltnúc priveľké sústo naraz.

  Rydlo sa mu vyšmyklo a zabodlo pod necht.

  Otočil sa celým telom na syna a pohliadol mu uprene do tváre.

  - Nehovoril som o slúžke! – strčil štípajúci necht do úst a pokýval záporne hlavou, oľutujúc, že vôbec začal rozhovor, lebo Bae mal už hlavu zas smutne sklonenú, očividne nesvoj, že otca zrejme zas rozhneval.

  Zamrzelo ho to, ale nedokázal sa už kontrolovať a ovládať svoj hnev.

  - Mne to tak pripadá, akoby ti na nich v poslednom čase nejako záležalo! Nie je jedno, aká sa tu motá?! Krásna, škapa, chudá, tučná...je to predsa...slúžka...obyčajná slúžka! Pochop to! Môžeme si ich konečne dovoliť, tak ich aj máme! Ako všetci tí boháči!... – nechápal stále  synove pohnútky hodnotiť jeho výber pomocníc do domácnosti.

  - Striedajú sa prirýchlo, otec. Nestíham si na ne ani zvyknúť a.... Už by som...- skúsil sa obhajovať Bae.

  Rumpel vyskočil na rovné nohy, takmer vyvaliac lavicu a s hrmotom odložil prácu z rúk na stôl, zaprúc sa dlaňami oň. Zhlboka sa nadýchol.

  - Boli zvedavé, klebetné, ufrfľané! Všetky doteraz! Do jednej! Neznášam ženy...nie takéto! Ničotné, zbytočné, čo iba zavadzajú a...-

  Skôr než dohovoril, z kuchyne sa ozval lomoz, čo dievčina práve čosi pustila z rúk a rozbila.

  Ukázal na dvere tým smerom.

  - No, prosím! Ďalšia nešika! Je „krajšia, ako tá predtým“...- odcitoval syna, - ...ale ako vidíš, zas raz nemehlo! ...ale ja s ňou už zatočím! Nič iné si ani nezaslúži! – vystrelil smerom do kuchyne.

 - Otec! – nabral syn odvahu zastaviť ho, predstaviac si, že dievča zas zmizne, ako tie pred ním bez stopy a dedina si bude zas pošuškávať a žiadna k nim do služby zas dlho nepríde. Aj táto sa tu zjavila až po dlhých týždňoch, keď už v dome nebolo kúta s kôpkami prachu a zápach neumytých riadov a špinavého oblečenia zamoroval chalupu i dvor.

  Stihol ho ešte chytiť za kabát a pristaviť.

  - Nechcem si zvykať na stále nové a nové tváre, čo si nevedia zapamätať ani moje meno, ani kde máme uložené košele a riady. ...Čo sa mne aj tebe vyhýbajú a nič nevravia, ani sa neusmejú, ani si nespievajú...len sa boja! ...Prosím, prosím ťa, otec, neubližuj im už, nezabíjaj ich, prosím...! - skoro kričal, zadrapený do hrubej látky.

  Zhrozený počúval jeho obvinenia. Odkiaľ to všetko vie?! Kto mu to prezradil?!...Domnieval sa, že je opatrný a obozretný, čo sa syna týka, pri odstraňovaní tých ničomníc...Zrejme sa mýlil.

  - Každá z nich ma alebo okradla o zlatú priadzu, alebo škaredo ohovárala v dedine, alebo sa opovážila mi protirečiť...alebo videla niečo, čo vidieť nemala! – skúšal sa tiež obhajovať, ale výraz tváre chudáka Bae vravel za všetko. Miešala sa v ňom nenávisť a strach. Nenávisť k nemu a strach...tiež z neho.

  Roztržito kyvkal hlavou, vážne premýšľajúc, ako sa zachovať.

  Zrak mu padol na takmer dokončenú platničku pod rydlom v strede stola. Čosi zvnútra mu prešlo srdcom ako vánok a zmäkol.

  - Bae, čo by si povedal, keby...keby k nám už nechodia dievky z dediny na výpomoc, ale...no, vieš...ako by som to povedal...nechýba ti...niekto...? – skúsil stúpiť na tenký ľad a čo najmilšie sa na syna pozrieť.

  Bae sa díval stále rovnako. „O čom to otec hovorí?!“

  Po chvíli mu doplo.

  - ...ako mama?...Myslíš...niekoho, kto tu bude bývať s nami ...a robiť nám raňajky a stlať postele ...a dá mi vybrať si, čo by som chcel k obedu ...a poobede sa pôjdeme prejsť von a ...večer mi povie rozprávku na dobrú noc ...a bude sa stále usmievať, hladkať ma po vlasoch ...a bude voňať jabĺčkami a kvetmi z lúky, čo jej každý večer prinesieš, keď prídeš z práce? – skúsil pomaly skladať indície pojmu „mama“ prekvapený chlapec.

  Počúval ho s otvorenými očami a spodná pera sa mu začínala triasť. Ani netušil, že si toľko pamätá z útleho detstva...

  Sám už dávno, dávno zabudol...

  - Chýba...ti? – zašepkal a privinul si syna konečne na hruď, čo chlapec už hodnú chvíľu očakával.

  Pokojne sa teraz rozplakal šťastný, že poslednú dievčinu zrejme zachránil od istej smrti a ktovie...otec je v poslednom čase akýsi zvláštny...

domiceli