Rumbelle - KLOPOTANIE Finále série

RUMBELLE

Klopotanie

nadviazanie na FF MOIRY

Finále série

Obdobie temna...

     Rozmazaná tma je ešte horšia, ako tá zrelá. Pravá. Tá, čo sa vám vyškiera z každého záhybu baldachýnu, tváriac sa, že tam vôbec, ale vôbec,  nie je. Tlačila sa jej do lopatiek aj cez tesné šnurovanie cestovných šiat, ktoré si pod vplyvom letargie a absolútnej apatie k praktickým veciam okolo, odmietla dnes v noci vyzliecť. Temnota prenikala cez ne a potom drzo každým pórom kože a zaplavovala všetky vlásočnice, až po tú najmenšiu, sotva prebudené, sotva rozochvené citom, ktorý nemilosrdne pochovávala v svojich čiernych rozmokvaných rukách.

  Zdráhala sa uveriť posledným hodinám, posledným slovám. S pažami natiahnutými, prstami takmer zmeravenými v jednej polohe už niekoľko hodín, s očami zapretými do ťažkého brokátu látky nad posteľou umŕtvovala svoje srdce pádnymi argumentmi, neprestajne obhajujúc jeho a obviňujúc samú seba.

  Z celého jej vyšlo jediné. Niekde musela urobiť chybu! Chybu musí napraviť...nenechá to tak...Nevzdá to! Niečo podnikne! Určite...On...on...on.

  Ako to len veľmi bolííí...

  A náhle opäť tma so svojimi temnými hmlovými prstami kmáše jej nádeje na kúsky a rozmetáva po chladnej izbe, zapúšťa do sĺz a čierne kvapky, rozotiera po všetkom, čo jej prichádza do rany.

   Len spánok nie a nie prísť.

  Len sen, nie a nie sadnúť jej pod viečka a nakresliť farebnejší obrázok...hoci len imaginárny, svojský, snový.

  Ako to len veľmi bolí.

  K tme sa náhle pripojil závan chladu. Vyliezol odkiaľsi spod postele a prešiel jej celým telom od končekov prstov na nohách, až ku korienkom vlasov. Zhlboka ho vdýchla a viečka sa jej konečne privreli oslobodzujúcim spánkom.

   Keď sa ráno prebudí, nebude jej jasné, prečo zaspala neodstrojená,  prečo ju štípu oči a má červený celý nos. Ráno sa bude tváriť ako obyčajný deň. Prinesie slnko, bezoblačnú oblohu a starý dedkov zámok, ktorý by už mohli aj opustiť.

  Je tu nuda. Nenormálna, neuveriteľná nuda. Nič sa tu nedeje. Zdochol tu pes...

  Treskne okenicami, zívne a pôjde hľadať otca, aby ho primäla ukončiť túto otravnú zdvorilostnú návštevu.

  S rukami pod hlavou díval sa do drevených hrád strechy. Nôtili si svoju prastarú pukotavú melódiu, kontrujúc ňou ohňu v peci. Radi by sa aj spojili, aby sa aspoň trochu ohriali. Tu hore, blízko k nebu je taká zima.

  Povzdychol. V jeho vnútri bola ešte väčšia zima. Mrzeli ho slová, ktoré jej musel povedať. Bolel ho pohľad na ňu, ako ich prijala...

  -  Už som to všetko zariadil. – ozvalo sa z kúta.

  - Môže byť ešte čosi temnejšie ako tvoja hnusná čierna duša?! ...Máš vôbec nejakú?! – odpovedal mu, nezmeniac polohu, nepozrúc sa jeho smerom, len zuby zaťal v ústach a cítil, ako mu jed steká do útrob a trávi posledné kúsky nádeje. – Tak, načo ešte čakáš?! Teraz som na rade, zdá sa mi, ja...Ber si moje spomienky a nikdy viac sa tu neukazuj! - dokončil a konečne privrel boľavé viečka, aby si ju ešte raz predstavil. Krásnu, nežnú, zaľúbenú. Jeho jedinú...lásku....maličkú...Belle.

  - Mal by si to brať ako dar! Mohol som ťa aj zabiť...ale tým by som ťa z jej srdca nevyrval! Je to také nespravodlivé byť všemocným Temným pánom a dokáže ťa premôcť jediný jeden záchvev lásky! Ale ona nie je pre teba! Ty si jej nie hoden! Ty si nikto!...Nikto!...Nikto!...– rozčuľoval sa tieň v kúte a chlad z neho mu prenikal až do špiku kostí.

  Kiež by ho radšej zabil...

  Ráno vstane a zamračí sa na vlniak, čo tu nechala pobláznená Milah, netušiac ani, komu je určený a prečo mu ho tu odložila. Rozkrúti koleso kolovrátka a nebude mať ani na čo zabúdať...

  A okolo prehrmí koč a nikto nebude z neho kývať a nikto nebude stáť na ceste a dívať sa, kým nezmizne za horizontom odhodlaný, že ak vyrastie...

domiceli