Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE 1. kapitola ROLA...

Ok, som tu s novým FF...

voľne nadväzuje na predchádzajúci FF AJ LABYRINT JE LEN CESTA...

 tak, ak sa vám chce čítať...nech sa páči...

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice

1. kapitola

Rola...

    Do kŕčovito zovretých prstov zvierajúcich ozdobnú škatuľku sa vracal cit. Nastupoval na scénu s bolesťou v svaloch, natiahnutých v čudne vykrútenej polohe na akejsi lesklej podlahe. Ležala tam prakticky v celej svojej dĺžke a šírke, až na ruku s „pokladom“ vymrštenú kdesi dopredu.  

  V prítmí toho veľa nevidela, ale dotyk s hladkým povrchom zeme neveštil nič dobrého. Nie je to nič z paláca, v ktorom doteraz žila.

  Zrejme to nevyšlo, preglgla sklamane.

  - Trénuješ na kasting do Supermana, kočka? Tento liaty betón je síce efektný a možno pre upratovaciu čatu aj praktický, ale...- zdvíhala ju zo zeme nejaká žena, v bunde z červenej kože, čo sa zrazu zjavila v ostrom svetle pootvorených dvier. - ...zabúdajú však na naše výdobytky módneho priemyslu. Ani sa nepýtaj, ako som sa tu minule v pätnásťcentimetrových laboutinkach vyklopila ja! Ešteže tebe dali rekvizitári ku kostýmu balerínky. Ale, inak...Dofrasa, to ešte aj na tlačovku ťa doňho navliekli?! Prepáč, nenormálne pridáva kilá...som ti minule vravela, že silikóny by to opticky vyvážili. Prípadne, poznáš to: „Čo nespravil tata, spraví vata!“... Producent je netvor!- ....rozprávala rýchlo so zvláštnym prízvukom, oprašovala ju, stále zakladajúc za ucho blonďatý prameň, utekajúci z voľného vrkoča. – ...Ozaj, paparazzi ťa už zháňajú, prekonaj sa, urob niečo kvôli reklame, vieš, že ratingy nie sú vysoké, ja už som si svoje odusmievala. Momentálne trápia chudáka Bobbyho... Maj sa, Emilie, prášim do fitka....A neprezraď ma! – žmurkla nakoniec a jej štíhla silueta v obtiahnutých nohaviciach sa strácala v tme chodby.

  Zdvihla oči zúfalo k stropu, ale uvidela len akési tmavé konštrukcie nepodobajúce sa na nijaké krovy, čo doteraz videla. Dokonca sa jej zdalo, že vo vnútri niektorého prúdi voda. Vedľa v zamrežovanom okne čosi hučalo a vháňalo dnu studený vzduch.

  Zimomravo si pretrela skrehnuté, ešte nie celkom prebudené údy.

  Zahryzla si do spodnej pery. Zabolelo. Nesníva.

  Opatrne siahla na dvere, z ktorých pred chvíľkou vyšla tá žena. Boli kovové, vyzerali ošumelo, celé boli polepené akýmisi tenkými pergamenmi s čudným miniatúrnym, ale uhľadeným písmom.

  Spoza nich sa ozýval hluk.

  Stlačila kľučku.

  Hluk sa zhmotnil do desiatok, možno niekoľkých tuctov neustále sa hmýriacich, pobehujúcich, rozprávajúcich, čímsi na seba mieriacich, dokonca svetielka vysielajúcich ľudí. Čudne oblečených ľudí. Čudne vystrihaných...

  Povzdychla.

  - Toto je iná krajina... Úplne... iný... svet. – rozľútostila sa.

  - Zdieľam tvoj názor, Emilie...- ozvalo sa jej za chrbtom podfarbené smiechom a potom prehovor pokračoval zmeneným, už nie tak pobaveným  tónom.

  Ten hlas jej bol povedomý. Prudko sa zvrtla.

  Stál tam nevysoký muž v bielej  košeli, ležérne vykasanej z akýchsi smiešnych hrubých svetlomodrých nohavíc, otočený už chrbtom, s rukou opretou o ucho a čosi rozprával stene, klopkajúc na ňu prstami druhej ruky.

  Na okamih sa k nej ešte otočil, aby ju pár pohybmi prstov pozdravil, usmial sa na celé ústa a žmurkol, kým zas nezmenil výraz aj rétoriku.

  Skamenela.

  ...- prepáč, nie!- takmer kričal. -  Za nijaký honorár už do Prahy natáčať nepôjdem! Do smrti sa mi o tých ich stokách pod mestom bude ešte snívať. Mám pocit, že som zápach z nich stále ešte nezmyl z kože... Nie, to je moje posledné slovo!... Mňa to nezaujíma! Ty si môj manažér tak hľadaj pádne výhovorky...Len zas nepouži ako argument moju Anastasiu, mal som potom doma peklo...- odtiahol ruku od ucha a zamračil sa, ťukajúc  po predmete v dlani, mrmlal si ešte niečo popod nos.

  S pootvorenými ústami hľadela na prízrak pred sebou s pohľadom zabodnutým do akejsi svetielkujúcej miniatúrnej, asi knižky, v dlani.

  Odkýval ešte zopár ľuďom, prechádzajúcim okolo, čo na neho kričali: „Bobby“... jedného s malým pergamenom zaveseným na šnúrke objal okolo pliec, obaja sa usmiali. Bliklo oproti nim zopár svetiel, podali si ruky ako najlepší priatelia, potom niečo krátko písal do knižiek, a na farebné obrázky s jeho miniatúrnym portrétom, čo mu pchali pod nos, odniekiaľ sa vyrojace uvrieskané farebné deti...

  Zaregistroval jej zhrozený, spýtavý  výraz.

  - Áno?!... – snažil sa byť vľúdny.

  - Rumpelstiltskin, si to ty?! – vyšlo z nej šeptom.

  - Nie!... som Harry Poterr skrížený s Dumledorom! – založil si na oči nepriesvitné okrúhle okuliarky, doteraz visiace na rozopnutej košeli, pozrel na ňu ponad ne a pomykal rukou, akoby v nej mal kúzelnú paličku...- Prestaň aj ty, dearie, dnes bol fakt ťažký deň, už mi ide taxík, chcem  sa len osprchovať, otvoriť si na hoteli pivo, zapáliť si a s nohami  na stole vidieť aspoň prvý polčas ligy majstrov.

  ...- samozrejme, ako si praješ...- vystrúhala poklonu, hoci sa jej prekrútili panenky v očiach, lebo priania boli ešte nezvyčajnejšie ako obvykle.

  Vyprskol do smiechu.

  - Si neuveriteľná, Emilie! Ako mi ty vždy dokážeš zdvihnúť náladu...- vykročil k nej, lapol ju zozadu za krk a vtisol jej na vrch hlavy bratský bozk, stále sa schuti rehocúc, ako sa ním nenechala vytočiť a bravúrne zareagovala.

 O mladých herečkách nemal najlepšie mienenie, ale táto bola rovnako sladká, ako jej postava.

 -  Pán Carlyle, slečna de Ravin!... boli by ste takí láskaví a zopakovali to priateľské gesto pre našich čitateľov?! Viete, ten bozk bol taký neopakovateľný...– svetielkoval ktosi bez vlasov, skrytý za čosi, z čoho vychádzalo nepríjemné, prudké svetlo a vypaľovalo jej oči.

  Opäť sa mračil.

  - Viem, svojou dokonalosťou zvýšim čitateľnosť vášho plátku...Sami ste povedali, že bol „neopakovateľný“,  tak ho opakovať teda nebudem...- začal ironicky rozkladať znervóznene rukami.

  V pozadí však uvidel niekoho, vysielajúceho k nemu veľavravné gestá a skrotol.

  Zastrčil mobil do vrecka košele, zložil zas slnečné okuliare a založil ich do polodlhých rovných vlasov.

  - Náš Adam mieni, ani Rumpel nemôže meniť! – zatiahol cynicky, mykol ukazovákom smerom, kde sa mračil vážne sa tváriaci muž, stíhajúci debatovať s niekoľkými ľuďmi okolo seba naraz. – Pripravená? – spýtal sa galantne s rukou zas v jej vlasoch na krku.

  Pochopila to svojsky.

  Privrela viečka, dvihla bradu a našpúlila pery.

  Zas počula len jeho smiech.

  - Ja z teba nemôžem Emilie! -

  Svetielka len tak plieskali...

domiceli