Mr. Gold ŠTVRTÁ... 75. kapitola PIKNIK

ŠTVRTÁ

75. kapitola

Piknik...

1.

   Dážď prestal prskoliť. Tá melódia vysoko nad hlavou mu ale začala pri stúpaní chýbať. Vytláčala vlastné myšlienky, úplne dokonale odizolovávala následné kauzálne reakcie na vyhrabávanie sa z hlavy a zostávalo len to monotónne rušivé šumenie, ktoré však vôbec nerušilo.

  Robil schválne dlhé kroky, aby cítil všetky svaly stŕpnuté studenými mesiacmi a vlastnou pohodlnosťou, na ktorú váľal jeho vek svoju neochotu prispôsobiť sa dobe a kríze stredného veku. Ako pekne to znelo oproti dátumu v občianke.

  Vzduch ešte smrdel vlhkou potuchlinou, na hrubé podrážky sa lepili odumreté zvyšky minuloročných listov s poslednou nádejou zaniesť svojich okupantov a rozšíriť ich DNA do zvyšku porastu. O kôru stromov sa radšej neopieral, nútil telo, aby zvládalo nápor bez barličiek.

  Zvládalo. Namotivované, prebudené z niekoľkoročnej hybernácie túto zimu, vlastne ešte jeseň.

  Doteraz to bral skôr ako príjemný stav duše a bahnil si v teplom kúpeli rozmaznávaný pod vrstvou peny vlastnou, snáď i vrodenou ješitnosťou, egoizmom a vpálenou rozžeravenou pečiatkou spomienok na vojenskou minulosťou vycepované telo, čo všetko zvládne.

  Lenže pena popraskala a čistá voda bezohľadne odhalila skutočný stav veci. Vecí.  Jazva po pečiatke už zostávala sotva viditeľná. Schopnosť „regenerovať“ však v tomto prípade nebola veľmi žiaduca. Štvalo ho to.

  Nikdy nebol prototypom dokonalého macha, ale dokázal vykompenzovať nedostatky dostatočne lukratívnymi náhradnými dielmi. Vzdelanie, dar reči, kondícia.

  Ale stredný vek vám prinesie každý deň nejaké to prekvapenie, kedy vaše vedomosti v istých momentoch zúfalo pátrajú po kódoch, aby spustili vôbec nejaké vyhľadávanie, kedy rečové centrum uzavrie dohodu s bastardom mozgom o neplatenom voľne v tých najneočakávanejších, zásadne komunikačných situáciách, a zabudne ju, pre istotu, zaregistrovať na osobnom, aby to nespravilo radikálny škrt vo výplatnej páske ega.

  A kondícii dával zabrať teraz. Skusmo.

  Nebolo to celkom ono. Videl, cítil, uvedomoval si. Zatiaľ nevyhral.

  Na úpätí to chvíľu rozdýchaval.

  Vrchol bol iba kúsok od neho.

  Ak dostala po Emme odkaz.

2.

  Zem pod zadkom chladila napriek prešiváku, na ktorom sedel. Z bagandží opadával piesok, čo sa zviezol od jaskyne. Prepchával medzierkami medzi zubami nejaké tvrdé steblo a tváril sa, že ho to baví a nie je to nervozita.

  Na povrchu vody sa v prvých predjarných lúčoch ešte stále triasli vlnky, obracali sa pri brehu a s vánkom utekali späť na párty do stredu jazera. Ten istý vietor mu dvíhal pramene vlasov a hral s nimi mikádo. Rozkladal ich krížom-krážom cez tvár.

  Neprotestoval, napriek tomu, že vzduch páchol rybinou a pravdepodobne mu ju nechával uschovanú pod nimi ako v sejfe.

  Rozžužlaným steblom sa pokúsil trafiť hladinu. Bolo priľahké a zvyšky suchých semienok z druhého konca skončili mu pod košeľou na bavlnenom tričku. Oberal ich pokojne, po jednom a rozsádzal okolo seba.

  Zaujatý tiťorivou prácou odfiltroval okolité dianie a nevšimol si ani značne zadýchaný príchod návštevníka.

  Až keď mu za košeľu medzi semienka nečakane napršali lúpané arašidy, ktorými si cestou  dobýjala energiu, zaklonil hlavu dozadu.

  - Tak toto si upraceš... Vlastnoručne! – natiahol aj ruky dozadu, podlomil jej kolená a obratným hmatom  usadil vo svojom lone, ledva sa pri tom „páde“ zachytila okolo jeho krku.

  To bol cieľ.

  Splnený.

domiceli