Mr. Gold ŠTVRTÁ... 74. kapitola REGRES

ŠTVRTÁ...

74. kapitola

Regres...

1.

   Taká smrť je vždy len smrť, ale vyčerpanosť má svoje vlastné životy a špecifiká. Letmý úsmev pre Bellu, prísny pohľad Emme s Nealom a náznak zhovievavosti pri pohľade, ako Henry bláznivo objal  Reginu a tá sa zosypala.

  Nemal s ňou zľutovanie, nemienil ju nijako šetriť.

  - Tak po prvé si dáš doporiadku celý tento humbuk na ulici...- namieril ukazovák na autá s lasvegaským syndrómom farbiacim všetkých namodro, červeno, dožlta. – Potom by som sa potešil stiahnutiu toho sprepadeného obvinenia, ak to už náhodou neprešlo do žaloby, v tom prípade o to viac... a do tretice, drahá...Vynecháš z toho všetkého Bellu... Prosím. – zdôraznil posledné slovo, lebo vysloviť ho s patričnou, významu zodpovedajúcou  expresivitou, nebolo už v jeho silách.

  Vyčerpanosť.

  Bola by prikývla aj poprave rozštvrtením a naloženiu do soľného pácu, hlavne, že malé Henryho ruky jej krčia...hnusný sivý kostým.

  Pokýval ešte párkrát ukazovákom, odtlačil saniťáka s dekou a vykročil k svojmu domu.

  „Slávu“ si užije zajtra.

2.

  Udalosti nabrali rýchly spád. Od potlesku v triede cez zvedavé pohľady a šušotance na ulici a hlavne v supermarkete, kam sa opätovne presunuli miestne predstaviteľky inkvizície, až po pokorný výraz Marienkinho otca žmoliaceho šiltovku pred jeho dverami.

  To zariadil, ako sa dozvedel neskôr, Henry – osobne...si podal Jana aj s jeho sestrou...Svojsky.

  A zhora bolo ticho. Čo by bolo aj tak, lebo prednosta už miesto činu osobne navštívil, prednedávnom, a svoj plat i nejakú tú adekvátnu odmenu k nemu si iste zaslúži, pretože sa kauza vyriešila k spokojnosti oboch strán. Ututlala. Zmietla pod koberec. Akoby nikdy nebola. Nikdy nebola.

  Na týchto inštitúciách musia mať pod kobercami jamy, ako v dielňach automechanikov...

  Regina so zaťatými zubami nebránila prechádzkam Emmy s jej synom.

  Emma naberala odvahu na ne.

  Neal sa učil byť otcom. Mal to o to ľahšie, že pre Henryho bol prvým a jediným, narozdiel od chaosu s dvoma mamami, dvoma babkami a neštandardným starým otcom, ktorý to mal očividne všetko pod palcom, hoci práve o tento typ slávy veľmi nestál.

  Stál len o tú malú hnedovlasú brunetku pod stupňami víťazov, ktorá mala v rukách...ktorá ho mala v rukách. Ktorá...si prial, aby ho mala v rukách...

   ...aby to čert bral, žiadna z jeho asociácií zas nebola romantická a bez dvojzmyselného vyústenia!

  Asi si bude musieť z červenej knižnice požičať niečo z kabelkových paprndeklových zošítkov pre násťročné pubertiačky.

  Pravdepodobne, ale pošle niečo vybrať Ruby, nech to má aspoň aké-také grády a neskape pri tom od nudy zatopený vlastnými slinami... Zastrájal sa. Človek sa učí celý život.

  Učili sa aj maturanti. Písomné sa blížili ignorujúc modlitby, popierajúc čas, skrásnievajúce počasie aj jarné ruje. Zelené stužky schli nedopované vyškerenými ksichtami a z ovisnutých kútikov úst pretekala voda zo zubov najmä tým najväčším gerojom.

  Skúsil to s jarným upratovaním, ale čata, na čele s Henrym a jeho vydarenými rodičmi, bol predsa len krok dosť vedľa.

  Zabavili sa síce dobre. Ani črepov nebolo toľko, ale uvedomil si, že bez oficiálnej gazdinej mu celý dom aj tak raz padne na gebulu, už len z princípu.

  „No vidíš, to síce stále vyznelo dosť dvojzmyselne, ale...dúfam, že si mal na mysli normálnu upratovačku, ktorá ti občas, za vopred stanovený poplatok, príde ukázať, že pod  prachom je nábytok a za opršaným sklom svet...“ usmial sa mozog s rukami za hlavou a pískal si spokojne ďalej.

  „Počkaj! Kam ideš?! Zostaň so mnou! ...Neber to sako! Vráť sa!...“

  Jar...

domiceli