Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 12. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

12. kapitola

 

  V rebríčku ponurosti dostala stanica takmer plný počet bodov. Nad ňou skončil iba prázdny byt a ešte prázdnejšia chladnička. Svetlo sem prenikalo len cez sklobetónové kocky tesne pod stropom, do polovičky zájdené už zelenkavou plesňou zvnútra a modrosivým prachovým poťahom zvonka. Neónky nemal kto opraviť, boli privysoko a priďaleko od záujmu železničnej spoločnosti. Kovové stoličky pri kávomate olúpané a obliate, lavičky vonku obsadené bezďákmi dospávajúcimi všetky prázdne noci a dni tiež. Bezcieľne sa prechádzal medzi prvým a druhým okienkom, jedinými svietiacimi, ale zatvorenými, kým nepôjdu najbližšie vlaky. A aj tie najbližšie sú od seba poriadne ďaleko.

  Mračil sa na zatvorený novinový stánok uprostred obrej prázdnej miestnosti. Možno už aj zrušený. Len nevysťahovaný. On sa odtiaľto vysťahoval už definitívne. Nemal prečo tu zostávať. Máš prečo sa sem teraz vracať? Odmietal sa baviť so svedomím, tváril sa, že ho zaujala ponuka. Bývalá, nezabúdaj... Predražené sladkosti s cenovkami nalepenými na prázdnych obaloch, kopce tabaku a súčastí na fajčenie z  poskladanej fajky, antistresové omaľovávanky. Jedna by sa mu zišla.

  Prečo zas práve v tomto meste? Ryplo si trpezlivé svedomie, keď zabodol pohľad zas do blba namiesto výkladu stánku.

  Hliníkové celopresklené dvere vrzli a zas sa zabuchli. V hodinách nad nimi sa pohla ručička. V okienku sa zjavila teta v polovičnej uniforme. Iba vo vestičke so znakom železníc na tričku. Zas bude horúci deň. K okienku však nikto nešiel.

  - Nemáš drobáky? Dal by som si kávu. Kúpim aj tebe, – ponúkal sa muž v šuštiakoch a premočených rifliach. Pravdepodobne aj pomočených. Dotiahol sem puch perónov. Niečo medzi prepáleným olejom, rozvíreným prachom a puchom zúbožených nepoliatych karáfií nasadených v hrántikoch prevesených cez zábradlie smerom ku koľajisku.

  Ani sa neunúval mu odpovedať.

  - Nie, nemysli si o mne, že je to na alkohol. To ja taký nie som. O siedmej otvoria samoobsluhu pod poliklinikou, ak mi dáš pár šupov, pôjdem si kúpiť šalát a dva rožky. Dva dni som nič nejedol. Ani nepil. Prisahám! Ja tuto len tú kávu, občas. Najlepšia je tá írska. Veľká za euro dvadsať. Neokoštuješ? – skúšal to chlapík ďalej.

  Dočerta, akurát túto! Šesť stĺpčekov  a päť riadkov v ponuke,  štyri cenové relácie, tri veľkosti, dve možnosti platby a tento tu na neho ide akurát s touto jednou jedinou sprostou konkrétnou kávou! To je skrytá kamera?! Alebo ho má rovno nakopať do pošťatého rozkroku?! Nebezpečne sa k nemu nahol.

  - Páni si niečo budú vysvetľovať? ...že by som ešte chvíľu počkala pri taxíkoch, – vychrstla od znovu dobuchnutých dvier Emma na dvojicu pri stánku. - To našiel on teba alebo ty jeho? Nejak sa strácam vo vonkajšom dojme. A počúvaj, nemohol si ty radšej v skrini nájsť niečo vhodnejšie na oblečenie? - striasla sa hnusom.

  - Náhodou toto je z charity, pani. Sestričky rozdávali na jeseň. V tejto jeseni pôjdem vymeniť za nové. Za čisté... si myslíte, že oblečko sa dá nájsť niekde len tak, lárom-fárom na ulici? Dneska už nič nenájdete. Pred rokmi som bol hen v Prievidzi, ...nie, tam nie, tak kus vedľa je také kúpeľné mestečko. Bojnice. V Bojnicoch som bol a tam, v tom parčíku, kde sú také tie krútiace sa kolotočíky, decká sa tam vozia na tom,  som našiel peňaženku. Rýchlo som vbehol na hajzle, kutám, všetko tam bolo. Niekoľko stoviek aj drobné. Nejaká pani od Zvolena to stratila. No, kde tá z tak ďaleka to pôjde ešte hľadať?! To už nikdy nenájde... Som si len tie peniaze zobral, prisahám, nič iné a tú peňaženku som potom zakopal v tom parčíku pod lavičku. Nezahodil som ju len tak. To by mohla niekoho zlákať... – vytešoval sa zo svojho príbehu chlapík do dvoch zamračených tvárí.

  Pozrela na neho a ešte raz si ho premerala.

  - Ty vieš, že prvý dojem na druhýkrát nespravíš? Prečo si si nedal trochu, aspoň trochu záležať? – zadrela na margo jeho outfitu, čo bol totálne out.

  - Charita bude rozdávať až v jeseni, nepočula si?! – vyštekol.

  - ...som vedel, že si jeden z nás! Za krv sa nemusíš hanbiť, kamarátko. Ale mohla by nás tuto tvoja kamoška pozvať na tú kávu, nie? Kúpime aj jej... Šak aj sociálne pracovníčky pijú, nie? Ste zo sociálky, však? Vyzeráte tak prísne, tak prudééérno... - prešľapoval z nohy na nohu chlapík.

  - Mohli by sme už ísť? – zasyčal jej smerom a prehodil si ruksak z jedného pleca na druhé.

  - No, poďte, dajte drobáky, ja budem hádzať do stroja. – naradoval sa bezdomovec a vykročil ku kávomatu.

  - Kávy nikdy nie je dosť... – pohol sa za ním. – Zvlášť írskej... – dodal smerom k nič nechápajúcej Emme.

 

 

  Nechutila. Ani nemohla, taxikár mal problém nalodiť jeho, nieto ešte jeho s papierovým  kelímkom žbrndy, čo by eventuálne mohla cestou vyšplechovať. Nedávno tepoval. Stačia mu popolnočné zvratky od sopliakov, ktorých vezie z párty všetkého druhu.

  Vypil len pár glgov. Prvý ho popálil, druhý vyprskol zo zle zatvoreného pohára na košeľu. Dokonáno jest. Emma len prekrútila očami. Glgol si aspoň do tretice. Neprišiel jej ani na chuť... Hádam to nebude zlé znamenie. Odložil ju na kontajner. Pre pokrvného „brata“, čo sa nenechá dvakrát ponúkať. Dnes bude mať  kávy dve.

  - Kam vlastne ideme? Prečo tu? Sem je to odvšadiaľ ďaleko. Od teba, odo mňa, aj od toho... malého mesta, kde si teraz... nažívajú... - liezlo z neho čoraz spomalenejšie, lebo začínal spoznávať cestu. Zagánil na Emmu.

  - Nepozeraj na mňa! To ty si predal svoj domov! Váš... domov! – vyhodila mu na oči. – Pre ňu to domov bol. Chcela sa stretnúť priamo tam. Nostalgia? Čo ja viem...Nemala som dôvod jej to vyhovárať. – odmlčala sa, lebo by klamala. Bol to jej nápad.

   V podstate, prečo nie. Toto miesto obaja poznali. Tu sa spoznali. Tu sa spoznávali, tu sa chceli znovu spoznávať... vtedy to nevyšlo, tak možno... teraz.

  - Prečo si ju vtedy s Gideonom pustil späť...? Bola odhodlaná to s tebou znovu skúsiť. Dala ti šancu, tak, čo sa vtedy pokazilo, že...ti...aj tak... ušla? – nedalo však Emme nevyšetrovať.

  Povzdychol.

  - Už sme sa o tom predsa bavili, – skúsil sa zas vykrútiť. Ale prečo? Hrany sa trochu obrúsili. Už si dokáže priznať, čo jeho ego nedokázalo spracovať. Nedokáže stále, ale... - Hrali sme divadlo. Pred sociálkou. Aby nám nezobrali malého. A namiesto toho, aby nás to „divadlo“ spojilo, stal sa presný opak. Povedala mi, že už nevie, čo je realita a čo to divadlo. Nedokázal som jej ten rozdiel vysvetliť.... Dobre, priznávam sa! Trepem! Podviedla ma! Vtedy som bol nenormálne zranený! Pochop! Podvádzala ma s iným chlapom! Toto nerozdýcha žiaden! Nijaký...normálny chlap! – skúsil krikom obhajovať svoje zlyhanie. Taxikár s ním súhlasil a vážne prikyvoval.

  - Kto bez viny, nech prvý hodí kameňom... Počuj, nemohol by si sa prestať už ľutovať? Tvoj stiahnutý chvost ma nezaujíma! Skús jej ponúknuť nejakú perspektívu. Ste manželia, máte spolu dieťa. Poslať jej papiere s návrhom na rozvod nebol práve najlepší ťah. Úprimne! Sklamal si ma. A sklamal si aj ju!  ...To by urobil len zbabelec! Nemyslíš?! –

  - Papiere na rozvod?! Prečo by som...to robil?! – zhrozil sa.

  - ...lebo tvoja ješitná mužská dušička bola zranená? – zatiahla ironicky skôr, než vstrebala jeho pripomienku. Vstrebala. Preložila...– ...neposlal si jej... tie papiere?! –  dopínalo jej pomaly a nahlas.

  Ani nemusel záporne kývať hlavou. Čo to tu Emma trepe?! Aký rozvod?! Aké papiere?!

  Ou-ou, pán profesor má ďalší čierny bod.