Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 11.kapitola

 

ROZMRVENÉ III

11. kapitola

 

    Obhrýzať si palec a nútiť druhú ruku, aby ho zapretá pod lakťom, tlačila ešte viac do úst, s pohľadom upretým von, do smogu veľkomesta, už mal nacvičené. Stával tu často. Posledné dni, týždne... Teraz však mu za chrbtom tliachal akýsi samozvanec, ktorého v slabej chvíli vpustil dnu,  svoje tirády, najmä sám na seba, občas aj smerom k smogu.

   Radšej sa dívať von oknom ako na típka, čo stál k nemu neokrôchane chrbtom, tváril sa nezaujato a znudene.  Vyzeral, akoby ho práve niekoľkokrát rozžutého vypľul sfetovaný krokodíl, čo po záťahu v miestnej stoke zablúdil pod most medzi bezďákov a po pár nádychoch v toxickom prostredí oťapený schramstol prvého z nich. Napriek tomu, že mu tu vylial už dobrú polovicu fráz na získanie klienta  - nič. Klient-čakateľ si ohlodáva  palec.

  - Pán Gold, pri všetkej úcte, už prvá otázka, ktorú ste mi položili po mojom predstavení sa, bola veľmi mätúca. Vo všeobecnosti, vy ako laik, neurazte sa, prosím, by ste mohli aspoň akceptovať, že som vo svojej oblasti profesionál a viem, čo robím. A prečo som tu. – poklopkal si chlapík v ležérnom obleku rozvalený v kresle po opierkach a očakával, že sa tento nemrud nedotklivý nechápavý k nemu aspoň natočí. Keď už mu nič okrem rozheganého kresla neponúkol.

  - Spýtal som sa len, „čo je producent“, pán „profesionál“, pretože viem, že na túto otázku existuje jednoduchá odpoveď. Priveľmi jednoduchá, ak sa ani vy neuráčite uraziť, a to: otravovať ľudí...-  zamrmlal si s prstom stále v hube.

  Chlapíka v kresle to neurazilo. Mal v popise práce komunikáciu všetkého druhu. Aj s neandertálcami. Školenia boli na niečo dobré. Nevadí, tak od začiatku. Veď je za to platený. Teda bude, ak misia k sterilným na vplyv etikety, ku ktorým tento tu iste patrí,  bude úspešná.

  - Nebudem to brať osobne, som tu ako zástupca celého nášho štúdiového systému a mojou úlohou je hľadať, nájsť a predložiť na stôl projekty, ktoré majú potenciál. Priznávam, samého by mi ani veľmi nenapadlo osloviť práve vás, ale... -

  - Tak týmto ste si podpílili vlastný konár, nemyslíte?! Keď už... pošlite mi sem niekoho, kto má skutočný záujem o moje dielo! – konečne sa urazený otočil, vtlačil zadok do parapety a omilostil palec, namieriac ho aj s ukazovákom na chlapa v kresle. Odistil... – Ak za mnou poslali niekoho, kto nemá elementárny záujem o umenie a nerozozná kvalitný román od paprndeklového pseudožvástu nejakého grafomana, nemáme sa o čom baviť! – uzavrel so škaredým úsmevom na tvári.

  Chlapík sa trochu natiahol a narovnal.

  - Dovoľte mi pokračovať za svojím „ale“, prosím. Potom to už nechám na vás a na vašom konečnom rozhodnutí, či predsa len neprehodnotíte svoj postoj, – siahol si do bočného vrecka saka, s povzdychom vstal a podal neochotnému chlapovi oproti jednu vizitku. – ...„ale“ tento muž, ako ráčite čítať, má pomerne a tým pomerne myslím slušný obnos, veľký záujem, aby sa práve tento projekt zrealizoval, – nastavil dramatické ticho a čakal.

  - To ma má vystrašiť?! – zamračil sa na vizitku.

  - Dôvody a plány investorov neskúmame. Ale povedzme... to má vystrašiť niekoho iného, ak smiem byť osobný a prezradiť jednu zo svojich vlastných konšpiračných teórií... –

  - Strčte si ju viete kam! Ale... – poošíval sa.

   Druhý si pokojne zas dosadol do kresla. Ešte bolo teplé. Ešte je v hre.  Miloval všetky „ale“. Vedel zo skúsenosti, že vyhral. Prvé kolo určite.

  - Tak, čo odo mňa... vlastne...reálne chcete? – zobral ho konečne na milosť, aj keď tušil, na koho strane je práve loptička. 

 Chlapík nezaváhal. Vysypal zo seba. 

  - Vy, ako držiteľ práv duševného vlastníctva diela, ktoré má potenciál na licencovanie ako na film, myslím... – zmotával sa pri rýchlosti prehovoru už dosť neprofesionálne „pán profesionál“, ale ďalej proklamoval zle necvičené frázy, - ...sa svojím súhlasom a podpisom zmluvy, samozrejme,  zhostíte učiniť samého seba ako spoluautora scenára pre budúci projekt nášho štúdia, – vypľul konečne gro toho, po čo ho sem poslali.

  - Spoluautora?! Počkať, počkať...Takže ja sa budem musieť znova stretnúť so svojou manželkou, respektíve... znova sa stretať...v najbližšom čase... so svojou vlastnou ženou, čo by spoluautorkou nášho spoločného románu?! Vy ste s ňou už hovorili?! Ona do tohto ide?! Súhlasila?! – splietal prekvapený aj sám, nevšimnúc si, že prekvapenie je obojstranné.

  Chlapík sa rýchlo zorientoval. „Poslali ma naši k vašim, aby prišli vaši k našim...“ Asi niekto niečo zanedbal, nezistil si všetky informácie a asi on práve dostane malé bezvýznamné plus...alebo vyhadzov z postu „linkového“ producenta, v preklade chlapca na všetko a hlavne na špinavú prácu.  Takže toto nie je jediný autor a nebude to také jednoduché, keďže v tóne pána autora zaznelo jednoznačné rozčúlenie už len z myšlienky, že sa bude musieť stretať ...so spoluautorkou knižnej predlohy a navyše sa z nej, podľa preslovu, vykľula rovno pani manželka. Asi ex...Veď to je zaujímavejšie ako samotná predloha. To by mohol byť film o filme. 

  Lietali mu myšlienky už poriadne ďaleko. Nie, nebude tomuto tu vykladať, že „spoluautorstvo“ na scenári znamená, že bude držať hubu a krok, či už sám alebo s nejakou pani manželôčkou, ale scenár na motívy ich romantických blábolov bude písať niekto skutočne z odboru a skutočne talentovaný, čo aj zo štrku spraví cestu prvej triedy. Toť spoluautorstvo. Ale dobre, železo treba kuť za horúca.

  - Samozrejme, máme...v najbližšom diapazóne... v pláne... v úmysle... osloviť...aj ju, ako spoluautorku... – čakal na reakciu na svoj výmysel, ale ak to inak nepôjde, niekde paňulu vysnorí a so ženami nemá problém, iste ju nahovorí skôr, ako tohto zadubenca. Ženy bývajú ješitnejšie a ponuka sfilmovania ich literárneho počinu ju rozloží v mžiku sekundy. O tom je skalopevne presvedčený.

   V hlave mal tornádo. Vytrhávalo mu listy z denníka, mesačníka, zo všetkých občasníkov. Krkvalo ich a snažilo sa trafiť do krbu. Škoda, že ráno nezakúril. Dobre, že nepriložil. Chvalabohu, že tu, v paneláku, nemá krb vôbec!

  - Ahá, takže máte hovno, nie jej súhlas. To vám teda prajem veľa úspechov... – zatiahol ironicky. - Pochybujem, že ju na toto nahovoríte... – skôr vyšepol niekde dostratena, ako dal odpoveď, sklamaný trochu viac, než by chcel.

  - To už je moja práca! Môžem teda počítať s vašou spoluúčasťou na projekte? – takmer si pred ním pošúchal ruku o ruku.

  Zadíval sa na cudzieho chlapa, skrz neho, niekde ďalej, niekde dopredu. Čo ak je toto posledná šanca? Čo ak... Čo ak zabije dve muchy jednou ranou?

  Usmial sa na vizitku.