OUAT - Pristrihnuté krídla V.séria, 20. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

Darčekové poukážky

20. kapitola

 FINÁLE 

     Držal rámik s fotkou na tácke dlaní, radšej oboch, aby ho chránil pred otcovým šľaktrafením, ak by mu z nich nebodaj vypadol.  Otcovi sa vôbec nečuduje. Je to kráska.

  Mrkol bokom na muža, trápiaceho sa s odlupovaním pásky zo škatule, aby sa konečne dobral k jej obsahu. Už sú dvaja a legenda vraví, že by tu mal byť riad aj nejaké to príslušenstvo k nemu. Zatiaľ objavil len konzervy a čistiace prostriedky. Zopár roliek toaleťáku, hajzľová kefa, deka... Deka by sa mohla zísť. Mračil sa na pásikavú drapľavú masu, nehodnú ani na rohožku.

  - Odkiaľ ju máš? - ozvalo sa od stolíka.

  - Bola tu v škatuli. Ale je nechutná. Fuj, hnus! Očakával som niečo jemnejšie a poddajnejšie...- žmolil v ruke materiál a nechápavo triasol hlavou.

  - Dobre počujem?! Netušil som, že Belle bola drsniačka. Ak si ju častoval takýmito fajnovými vyznaniami, to potom v posteli muselo byť ródeo... Ou, prepáč, sľúbil som, že jej meno už nespomeniem, sorráč, soráč, kámo...- brzdil prudko a za jazdy, vidiac, ako otec oproti naberá farbu.

  Odšmaril deku bokom, neriešiac, kde dopadne a pohol sa k tomu bezbožníkovi, čo si dovolil rozrábať jeho oltár. Tak to si nemal dovoliť.

    - Na tvojom mieste by som bol opatrný. A nielen vo vyjadreniach, synku! Dala mi ju totiž Emma. Osobne!  - s nehou podobral svoj poklad a skôr ako ho odložil na svoje miesto, venoval jej úsmev. Nešťastný, ako vždy. 

  - Emma? Čo tu robila, Emma?! - naozaj sa preľakol mladík.

  - Emma bola navštíviť svoju sestru a ráčila poctiť nečakanou návštevou aj mňa. Rozbila mi hubu, nos, rozrazila mi temeno o veraje a darovala...túto...fotku. - opäť s nehou pozrel na ženu na obrázku. 

  Muž pred ním mal už obe ruky zaborené vo vlasoch. Hlavou sa mu preháňal víchor a menil sa na tornádo, v ktorom sa točili spomienky.

  - Ja som vedel, že tú tvoju podarenú susedku odniekiaľ poznám! Ja som to tušil...toto...to sa mi snáď iba zdá! To nemôže byť pravda...-

   - Nezdá. Máš pravdu,  je to sestra našej Emmy. Nevlastná, ale sestra. - doplnil mu tajničku bez toho, aby vypĺňal ostatné.

  - Preboha! - prešlo šeptom cez pery muža ako posledné. Stratil dych a už len nemo sa díval kdesi do prázdna.

  Zvonka sa ozvalo prudké klopkanie.

  - Preboha! - ozvalo sa zas. Hlasnejšie. - Ak je to...ak je to ona, preboha, otec, nepúšťaj ju sem! Nehovor jej... je to jedno. Vie, že som tu. Vie, kto som...- vystrelil dopredu zadržať otca.

  - Skončil si už s tou teologickou prednáškou?! Jasné, že vie, že si môj syn. Sám som jej o tebe povedal. Ona je tiež korunný svedok v nejakom svojom vlastnom prípade. Zrejme je toto sídlisko obľúbeným odkladiskom policajtov pre všetkých svedkov. Čo na tom. Aspoň nás vie pochopiť. Je to celkom milé dievča. - vykročil starší k dverám, vytrhnúc si z pripevného synovho zovretia plece.

  - Veď práve...- zaboril si muž ruky zas do vlasov a pretiahol ich pred tvár, akoby sa jej skrytím mohol aj sám skryť pred svetom. A hlavne pred ňou. Presne vie, čo tu chce...

  Šťuknutie kľučky znelo ako výstrel.

  - Dobrý...ja, ja chcem hovoriť s vaším synom. - zaznel druhý výstrel.

  Liftboy ustúpil bokom a prenechal dáme cestu voľnú. S dvoma šálkami namiesto zbraní sa nezdala byť až taká nebezpečná. Prečo sa Neal tvári tak debilne?

  Zastala pred ním. Nevdojak buchla šálkou o šálku. Gong. Pojednávanie sa môže začať. Aj bez vylúčenia verejnosti. Obzrela sa smerom k mužovi za chrbtom a natrčila mu obe šálky, aby jej nezavadzali.

  Opatrne prepchal ukazovák cez ich ušká a odbremenil ju od nich. 

  - Ahoj, Neal! - 

  - Emilie... - 

  Druhý a tretí gong nenechali na seba dlho čakať. Facka zľava, facka sprava.

 Aj by bol zatlieskal, ale šálky by jeho nadšenie asi neprežili.

  - Môžete mu dať aj tretiu, za mňa? Zrejme je tu zas niečo, o čom netuším, lebo mi to synko zabudol oznámiť. Je tak, drahý Neal?! - obrátil sa namrzený na mladíka, čo sa zatiaľ nezmohol na obranu. Ani fyzickú, ani slovnú. Iba sklonil hlavu.

   - Ako si mohol?! Prečo?! ... - šúchala si ruky. Trochu boleli. Dala si záležať.

   - Nemohol som... Nešlo to...vtedy inak... - 

   -  To je až také ľahké zabiť nevinného človeka?! -

   -  Ja som ho nezabil. Nikoho som nikdy nezabil. Ja nie... Len som zobral vinu na seba. Taká bola dohoda. Tak to platí aj teraz. Som spoluvinníkom, ale... Ja sa nechcem vyhovárať. Pochopte ma. Bol som v tej sprepadenej jaskyni, vedel  tom polišovi, ale neurobil som to. Ja nie...- konečne nabral odvahu a pozrel sa jej do očí.

  Mužovi so šálkami prebehol mráz po chrbte. O čom to Neal hovorí? Snáď len nie... Čo má spoločné muž z jaskyne s jeho susedou?! Snáď len nie... Nie! Šálky sa rozcinkali.

  Nevšímali si ho. Mlčali si každý svoju pravdu a kričali už len pohľadmi.

  Neverila mu.

  Neveril mu.

  Veril im, že ho pochopia. Skúsi to?

   - Keď som prišiel, bolo už po všetkom. Kričal v tej tme ako zmyslov zbavený a tak aj konal. Úplné zatmenie. Ty vieš, aký bol, on nikdy nemal ďaleko k... Nedal mu žiadnu šancu. Ten chudák mal len vreckový nožík. Noro päste a zlosť. Nenormálnu zlosť. Nechápal som spočiatku, ale on reval stále dookola to isté. O tebe, bola si jeho...Bublinka a potom o decku... On šéf a jeho...jeho... kočka sa nechá pretiahnuť sprostým polišom a porodí mu navyše decko! Vieš ako ho to naštartovalo?! To poníženie! Bral to ako výsmech... A to on nedopustil! Nikto sa o tom nesmel dozvedieť. Nikto hovoriť. V tej jaskyni to tajomstvo muselo zostať. Vonku sa hrdo hlásil k otcovstvu, ale... Šiel po ňom dlho a bolo mu jedno, že ho zabásnu. Stal sa jeho nočnou morou, kašlal na kšefty, potápal celú loď...on to nedokázal prehltnúť. Keby si videla ten jeho arogantný ksicht, keď sa ...keď sa mu to konečne podarilo...a dostal ho! Nie, nie...nemohol som už nič robiť. Len to zobrať na seba... Musel som. A jemu som už aj tak nemohol pomôcť... Nikto by nemohol! Noro nevie odpúšťať... Ani tebe neodpustí. Teraz je chvíľu v lochu, ale...- nemusel dopovedať.

  Díval sa na syna a bolo mu ho ľúto. Cítil sa zodpovedný aj za jeho totálne zbabraný život. Taký istý smoliar, ako on sám. Je to azda dedičné?!

  Za nohavice, kúsok od kolena sa mu zakvačila ručička. Docupkala z chodby, kde chvíľu postávala, kým nebojácne vliezla do neznámych dvier, ktoré nezatvorili. Prišla si po mamu.

  - Prečo tvoj počmáraný ujo tak kričí na mamičku? - dívalo sa mu zdola do tváre dvojo hnedookých výčitiek. Asi sú dedičné...

                                                                                                   ...a zas koniec