OUAT
Pristrihnuté krídla V.
Darčekové poukážky
19.kapitola
V zaťatých perách a vejáriku okolo nich
nepredpokladal ani náznak dialógu. Pohľad upretý kade-tade len nie jeho smerom ešte zdupľovával
neochotu komunikovať. A rýchle motanie sa po minimalistickom priestore so zakopávaním o všetko, o čo sa zakopnúť dalo, aj o to ostatné, robilo každým ruchom len isté vybrané interpunkčné znamienka za nevypovedaným, lebo jasným. Mladík rozvalený na rozbordelovanej posteli s fľaškou v ruke presne odčítaval možnosti konfrontácie so svojím spolubývajúcim. Prvou aj poslednou vetou rozhovoru bolo pred chvíľkou jeho pritresknutie vchodových dvier.
Ten druhý muž sa až triasol. Zlosťou, bezmocnosťou. Ani hodina strávená vonku v ňom neutlmila horúčosť,
ktorá sa ho už niekoľko dní zmocňuje. Tlejú v ňom výčitky, náhle exhumované spomienky a hnev.
Na seba, na celý svet. Paušálne.
Mladší muž si dolial zvyšok fľaše. Včerajšia sa váľala pri posteli. Doobeda
okupoval túto, na noc sa ukladal do improvizovanej, ktorú tvorilo epedo z kresla
a dva kabáty vytunované zvyšným oblečením ponachádzaným po bytíku. Tretiu noc už ale iste takto nedá. Ani niekoľko promile uspávacieho prostriedku to nedá!
- Nemá tá tvoja susedka teplú
posteľ navyše? ...pre teba, prípadne pre mňa, rád sa obetujem, keby bolo treba...- zaškeril sa, dívajúc sa hrdlom fľašky ako do ďalekohľadu
smerom k dverám.
Nasal vzduch zdola a prudko sa otočil na drzého chlapíka. Zaprel sa o palicu, potom ju vystrelil smerom k nemu ako kord.
-
Neočakával som od teba nejakú zmenu. Popravde, Neal, neočakával som
vôbec nič, ale vyprosujem si, aby si sa správal ako totálny kretén! Komu tu čo chceš
dokazovať? Pred kým sa tu ideš hrať na hrdinu?! - potriasal rozhnevane palicou smerom k svojmu potomkovi, ktorý mu už pár dní dvíha adrenalín. A to riadne.
Už len svojou prítomnosťou.
Kým bol vo väzbe a ťahalo sa celé vyšetrovanie, mal dosť času
usporiadať si svoj terajší svet a ukotviť sa v ňom aspoň provizórne. Ale
vedel, že tento deň, deň, kedy korunný svedok odsvedčí a bude v podstate voľný, raz
príde. Prišiel. Prišiel s Nealom, ktorý svoju cestu ukotvovania sa ešte len
začínal a očividne vôbec sa mu do nej nechcelo. Prvé dni si predsavzal, že ich
jednoducho prepije. Na zdravie, na šťastie, na slobodu, na zlosť otcovi.
Škeril sa mu do tváre, v pripitosti vedomý si svojej bohorovnosti. Teraz
je už voľný. Splnil si svoju povinnosť, je omilostený a štát sa o neho
postará. Mohol by sa aj ocinko, ale ak nechce... Aj tak vstal a podišiel k nemu.
Prevyšoval ho o pol hlavy.
- Zato ty sa cítiš ako hrdina, čo?! Tá malá chudera, čo si nechal vo
svojej honosnej vilke, tam ešte reve za tebou do vankúša a ty už máš rozrobenú prvú
susedku, čo sa namanula?! Hľa, rytier bez bázne a hany. Kto z nás dvoch sa tu hrá na hrdinu?! - dvihol prázdnu
fľašku, akoby mu pripíjal.
Muž pod ním zaťal ruku do palice, o ktorú sa zas opieral. Druhou však
rázne chmatol spolubesedníka za kus pyžama a pritiahol si ho k tvári.
- Toto bolo naposledy, čo si Belle spomenul, chlapče! - zasyčal jedinú
vetu a odsunul muža, koľko mu zvyšok síl dovolil.
Opatrne pozrel k svojmu stolíku pri posteli. Všetko bolo na svojom
mieste. Sviečka i fotka. Nedotknuté. Nedotknuteľné.
Nech bol Neal aký chcel, vedel, že toto musí
otcovi tolerovať a považovať jeho právo na súkromie za posvätné. Vedel o jeho obeti. Vedel aj
to, že to práve prepískol a hoci mu alkohol rozpíjal posledné inteligentné
bunky, zamrzelo ho, že ho práve asi zranil.
Opatrne mu položil ruku na rameno. Cítil, ako sa trasie.
- Prepáč mi to, otec. -
Muž s očami zmäknutými nehou, lebo sa díval na "ňu", iba potriasol hlavou na znak súhlasu. V živote
miloval len dve osoby. Ju a svojho jediného syna. Pre ne by urobil
čokoľvek... pre ňu a seba už nemôže urobiť nič, ale...
- Neal, povedz mi úprimne, povedz mi rovno do očí, že robím správnu vec!
Že som urobil správnu vec! Že ty a ja budeme konečne otec so synom, nie
dvaja cudzí ľudia utápajúci svoje posraté životy v alkohole a vzájomných
hádkach a výčitkách a... Povedz mi, že odteraz budeme žiť šťastne. Spolu a šťastne! Nový
život. - s nádejou sa otočil na syna.
Neal sa ošíval, cítil sa nesvoj, cítil sa ako hajzlík, ale pritakal.
- Dúfam, že ona s nami...nepôjde. - neistý kývol smerom k dverám.
- Je to len suseda. - dosvedčil mu.
Obišiel ho a dal sa do upratovania. Zbytočne. Tento kus bytu sa
nikdy na byt podobať nebude.
- Ozaj, nebol ešte čas, ale probačný vravel čosi o konci týždňa. Máme
byť pripravení. Istý čas strávime v nejakom ich stredisku a potom... potom
ten...nový život. - pokúsil sa o úsmev.
Nepotešilo ho to.
Všimol si to.
Smutne sa dívala na svoje krásne nové šáločky. Na svoju len jednu, dve boli predsa
darčekom.
- Pravda by bolo pekné, keby šáľôčky môžu zostať spolu? - opýtalo sa dievčatko s nádejou
v hlase matky.
Emilie skoro zabehlo. Hlavou jej prebehol celý film s troma hlavnými
hrdinami s polepeným hapyendom, ku
ktorému scenár si dozaista malá práve
vysnívala. Romanca o troch šálkach! Už len to by jej chýbalo ku šťastiu...
A čo ak, Emilie?!
Rýchlo poskladala karty zo vzdušného domčeka, rozfúkala ružové
obláčiky okolo. Manuál matky jej priniesol ráznu odpoveď.
- Už sme sa o tom predsa bavili. Ujovi si rozbila šálku, musíš mu
ju vrátiť. A ako prejav dobrej vôle sme mu kúpili ešte jednu, aby sa na
nás nehneval. – usmiala sa prívetivo, aj
keď trošku nasilu.
- Ale ujo ich včera nechcel! Keby
naše šáľôčky chcel, tak by si ich zobral! - argumentovala malá pádne a pomerne rozumne. Ďalšia strana manuálu. Ideš, Emilie.
- Ujo má návštevu a len nemal čas si ich od nás vziať. Iste ich
chce. A už ani slovo! - odsunula dve
šálky od tej tretej a basta!
Dievčatko smutne povzdychlo. Chcela si len nechať všetky tri. Mala by aj
bábika Šušu aj plyšová koala. Opatrne vzala svoju šálku a odcupkala s ňou
do izbičky.
Spokojná matka si vydýchla.
Nevľúdny pohľad si vyslúžili len zvyšné dve šálky. A dosť! Čím skôr
sa ich zbaví, tým lepšie.
Ide rovno na to!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára