OUAT - Pristrihnuté krídla V.séria, 16. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

Darčekové poukážky

15. ale nie, už 16. kapitola

     Nechcela sa obzerať, ale bolo to nutné vzhľadom na tmu a neznámy priestor. Nechcel si ju obzerať, ale svetlo soľnej lampy mu ju ukazovalo odzadu bledožltú a celkom milo oblú. Potom mu pri náhlej otočke praštila mobilným svetlom cez tlamu a bolo po kochaní sa.

   - Prepáčte, nehneváte sa, že som sa k vám drzo nanominovala na návštevu, však? Viete, niekedy skôr konám, ako premýšľam a potom... potom to takto vypáli. – uvedomila si, že mu svetielkom vypaľuje oči, lebo sklonil hlavu.

   Opätovala pohyb. Vypla mobil. Mäkká priateľskosť jeho svetelného zdroja bola prijateľnejšia.

  Nič nekomentoval, popri stene prešiel do vnútra, odložil lampu, kde bola predtým, k malému súkromnému oltáriku, venoval fotke previnilý úsmev a sadol si na posteľ, neriešiac nonkomfort nepozvanej návštevy. Táto tu sa aj tak nestratí. Poradí si a vlastne je aj zvedavý, na čo je zvedavá. Premeral si stohy škatúľ. Na skrývačku by to nevydalo. Hoci...medzi jeho škatuľami... A medzi jeho životnými peripetiami, ktovie. Bude jej klamať a vymýšľať si nové? Aj tie reálne sú dostatočne bizarné, aby mu neuverila. Ak je zvedavá. Ktorá nie je?

  V šere sa obrysy výplne garsónky trasľavo mihali, rozkresľovali nepravidelné linky ako nervózne prsty a hádzali tieňmi v snahe zasiahnuť najbližší objekt aspoň tak presne, ako on ich.

  Opatrne podišla k jednému stohu škatúľ a pritiahla sa tvárou k lepiacej páske, či dobre vidí.

  - Tie pásky poznám. Pomerne dôverne... - šepkala do čiary, ktorú písala pozdĺž škatule.

  - Nebodaj ste ich vlastnoručne balila? Tak to by ste mi mohli pomôcť a identifikovať tie dôležité. Napríklad tú s pohármi. Inak mám len tú šálku...na to víno. – prižmúril aj sám, prekvapený jej neostýchavosťou a prostorekosťou.

   - To sú policajné pásky. Ste... ich klient? Na ktorej strane barikády? – zaošívala sa a pomykala vínom vo vzduchu vľavo-vpravo, nech si vyberie, či sa jej prizná, že je obeť alebo páchateľ. Ak ho Ema pozná, zrejme skôr ...Preboha! Čo asi tak vyviedol?

  Iba sa usmial. Teplý umŕtvený večer ako mnohé pred ním, ale tento by mohol byť trochu uvravenejší. Monológy sú náročný koníček.  Čo tak  posunúť level?! Mal chuť sa trochu hrať. Nebude nepríjemný, ani odmeraný. Ale kto vie. Ak tie pásky pozná, môže to byť nejaká delikventka pod ochrannou štátu, lebo...

  - Ak som správne pochopil, mate vlastných škatúľ plnú pivnicu. - zaútočil rovno, nedajúc jej veľmi na výber, či v tejto téme chce vôbec pokračovať.  - Mňa sem úrad na ochranu svedkov poslal kvôli mojej vlastnej ochrane. Možno aj voči takým, ako ste vy... -  vstal.

    - Hmm, tak to potom „pán úrad“ asi totálne zlyhal, - vykročila, stočila sa na päte a sadla si rovno na jeho miesto, neriešiac, že je to posteľ. To je tak, keď činy predbiehajú mozog, však, Emilie?! Neodpovedala si, pohniezdila sa a vypla. Sa.  - Dnes sa potrebujem vyrozprávať, poprípade môžem aj popočúvať, takže zostávam. Predo mnou sa neochránite. A ktovie, možno vás práve ja zachránim.  - natrčila mu víno, aby láskavo našiel tie poháriky.

  - Vďaka, neprosím si, stačilo mi to extempóre so správcom. – povzdychol. - Váš oddaný postihnutý ide radšej po tie poháre, pani „statná“ opatrovateľka. –

  - Dobre, dobre, nemám päťdesiatšesť kíl ale trošku viac. – zašepkala za ním jedovato.-

  - Dobre, ani ja nemám päťdesiatšesť rokov, ale trošku menej. – odšepkal kdesi z útrob.

  Kým sa vrátil so šálkou a pohárom od zaváranín, stihla si obzrieť jeho súkromnú expozíciu na nočnom stolíku. Ten ona v škatuliach nemala. Ani soľnú lampu, zásobu kahančekov a fotku v historicky vyzerajúcom ráme.

  - To je vaša dcéra? – položila vedľa rámika fľašku a načiahla sa po pohároch.

  - To je vaša záľuba neustále strápňovať ľudí tými najidiotskejšími otázkami, aké sa vôbec dajú položiť?!  Klobúk dolu, máte skutočne talent dostať človeka do pomykova a ponížiť jeho ego na úroveň pľuvanca na asfalte! - chmatol víno a vrazil vývrtku do stredu korku tak rázne, až sa strhla. - Odkedy sa poznáme, a to sa vlastne ešte ani nepoznáme, ma neustále urážate, drahá! – vytrhol štupeľ a nalial do oboch nádob. Nechal ju zvoliť si, dúfajúc, že mu nechá šálku. Nenechala.

  Krútila ju medzi prstami a čakala, či už skončil s výčitkami, alebo jej ešte naloží. Aspoň bude čo zapíjať.

  Pochopil. Jej taktika pacifikovania spolubesedníka je prirodzená reakcia ...obete. Najlepšia obrana je útok. Je zranená, zraniteľná, prípadne oboje. Je nedoliečená a stále ubolená. A všetko dohromady vytunované osamelosťou. Zrejme ju vytrhli odniekiaľ, a strčili sem. A možno, rovnako, ako on, nemala ani na výber.

  - Už som skončil. -  povedal úplne ticho. - Môžete začať nadávať zas vy mne. Vlastne som celkom rád, keď sa mi niekto prieči a dokáže ma vytrhnúť z letargie... Keď ste mi ponúkli pred pár týždňami, že sa mi postaráte o bielizeň rovno tu pred výťahom...skoro som sa zľakol. Nie som totiž zvyknutý, že ma oslovujú ženy... - zaošíval sa, veď bohapusto klamal.

  - Klamete. Keby táto sama nechcela, nemali by ste šancu ju zbaliť...- zahryzla si do jazyka. Už minútu bola presvedčená, že nebude odporná, nebude urážať a nebude sa hádať a bude držať hubu.

  On sa zasmial.

  - Už som sa zľakol, že som vás vystrašil a utečiete s plačom. A ja nedostanem prídavok slovnej nakladačky. Ďakujem za ďalšiu facku mokrým vechťom cez papuľu, ale aspoň ste konečne uznali, že toto nie je moja dcéra... – stišoval hlas a spomaľoval slová. Akoby sa bál, že sa rúha. Odpil poriadny dúšok, aby zahnal chmúrne myšlienky.

  Zbytočne čakala, že si štrngnú. Asi bude piť bez toho. Po glgu bola zas zhovorčivejšia, než plánovala. Asi bude zbytočne niečo plánovať.

  - Vyzerá, ako fotka z nejakého plesu, alebo zo stužkovej. Tie šaty, účes, make-up... - márne si spomínala na svoju. Bola mimo už pred ňou. Počas nej...Nepamätá si ani tú hanbu z toho. Len mlčanie pestúnov. Aj on mlčí. Ale díva sa na ňu tak...Bože, čo by dala za jeden jediný takýto pohľad. Nie, ten jeho nie...

  Premieľala v hlave chlapcov a chlapov, nenašla nijakého s týmto pohľadom. Možno až...

  - Zažila som jediného muža, ktorý sa na mňa pozeral tak, ako vy na tú fotku. A vidíte, nezostala mi po ňom ani len tá fotka... -

  Pritakal, ale neodvážil sa teraz pozrieť smerom k nej.

  - Zostalo vám niečo vzácnejšie. Jeho fotka sa vám zrejme motá pod nohami deň, čo deň. Nemám pravdu? – natrčil pohár, aby si štrngli na jeho nečakané vševedkovstvo .

  Striasla sa. Celý život to tají a nejaký neznámy chlap ju prečíta skôr, než mu otvorí knihu. Ale načo klamať. Je neznámy.

   - Poznali sme sa dlhšie, ale boli spolu, tak ozaj spolu, chápete,  len krátko. Vlastne len jednu noc a jedno ráno...potom sa to všetko zas celé pokazilo. – pozerala do vína, pravdy v ňom viac nenašla.  - Moje tajomstvo už viete. Ale musí to zostať tajomstvom. Pre svet je jej otcom niekto úplne iný. Je to komplikované... ale...ste na rade. Aké je to vaše? Tajomstvo. Kto je tá žena z fotky? -

  Váhal.

  - Len Emmina spolužiačka zo strednej. A moja žiačka. Bol som ich triedny.  – skúsil neutrálne.

   Možno bude lepšie, ak si táto  bude myslieť, že je to nanajvýš jeho platonická láska, nostalgia za prchavou krásou maturantiek alebo obdobná kravina, ktorou sa ospravedlňujú samičie fotky na stolíkoch, v bočných vreckách a v robotníckych skrinkách, skrátka žena, „na ktorú nikdy nemal a mať nebude“.

   - Nebláznite! Hádam mi nechcete povedať, že je to Belle?!  A vy ...ste ...pán profesor! Nemali ste byť už... - prudko vstala, ledva udržala zvyšok vína v šálke. Šálku v ruke.

   - Ako vidím, Emma na mňa nabonzovala všetko. - skočil jej do reči. - Takže ja som vlastne už komplet vyspovedaný, niet čo dodať.  - pokrčil ramenami.

  Nedívala sa na neho. Dívala sa na fotku zhrozená, vykoľajená, nahnevaná na seba aj celý svet! To máš za to, Emilie, že si nedáš pokoja.

   - Emma klamala... Dala vám teda kopačky?! – vyprskla jediné, čo by jej možno aspoň trochu upokojilo zas raz rozhodené vnútro.

  Zamračil sa. Tak Emma možno tárala, ale zrejme nevytárala všetko. 

  -„Kopačky?“ Kiež by. Bolelo by to menej. Ja som opustil ju. Musel som... -

  - Čo? Ničomu nerozumiem... Čo je horšie, ako dostať kopačky od človeka, ktorého milujete nadovšetko na svete?! - zmraštila tvár akoby sa jej všetko a všetci hnusili. 

  - Opustiť takého človeka. – zaznelo z jeho úst boľavo. - ...bez rozlúčky, bez slov, bez čohokoľvek, čo by váš vzťah urovnalo a uzavrelo. Jej povedali, že som mŕtvy, mňa vyhostili  na toto vyhnanisko a pošlú vraj ešte ďalej, ako ...korunného svedka. Korunovaného blázna! Blázna, čo sa vzdal jedinej lásky! A nikto sa ma nepýtal, či chcem! Musel som... Musel som. -

  Nechápala stále skoro nič, len jedno. Táto žena. Táto nehmotná kráska z obrázku je ONA.  To kvôli nej...To ONA... Čo jej chceš vlastne vyčítať, Emilie?

 Disclaimer : foto by VH