OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 10. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

                                                                        10. kapitola

     Dusno podvečera sa jej v hlave menilo na pohodu. Džavot dcérky neustával, ale jej tvár bola kdesi v oblakoch, eliminovala slová, menili sa len na pocit istoty, že nie je sama. Hoci Emma s Henrym odišli pred hodinkou, cestu zo stanice jej svojou prítomnosťou okupovala malá. Celý život jej okupovala malá... 

  Hodnotila kvetinky a vtáčiky a dlažobné kocky s krúžkami polepených žuvačiek. Všetko maximálne dôležité veci.

  Aj si chcela rozplánovať, čo ešte všetko zas sama musí dnes stihnúť, vykašlala sa na to. Kvetinky, vtáčiky, žuvačky, na inom akosi nezáleží.  Doma uvidí...

    To, čo spoza žehliacej dosky, keď náhodou dvihla zrak k hrajúcej sa dcérke,  uvidela,  ju nepotešilo.

    - Čo si to spravila?!  -  zamrmlala si zhrozená, vidiac, ako sa biela obálka zmenila v detských prštekoch na neforemný obláčik s rozfranforcovanými okrajmi. A schyľovalo sa k búrke, lebo obálka nechcela poslúchať dotieravé prsty.

  Dievčatko sa snažilo dostať sa „obláčiku“ do brucha a vypitvať ho.

  Ledva to stihla, aby zachránila obsah, ktorý už beztak prišiel o jeden rožok.

  - Nie sú tam euríčka. Oklamala si ma. Teta Emma nenechala euríčka. - skonštatovala malá skoro veselo, lebo to, čo v obálke bolo, ju zaujalo viac a domáhala sa svojho pokladu, ktorý si práve mama drzo ukoristila.

  Hopkala a vyskakovala do výšky s rukami natiahnutými, ale dosiahla sotva mame nad pás.

  Tá sa nechápavo dívala zoči-voči neznámej žene. Nedopatrením sa ohla, či malá predsa len nevysypala niekde Emmine peniaze pre suseda. Vtom však prišla o corpus delicti.

  - Jéééj, to je pekná teta. Asi princezná! - zhodnotila malá ženu na fotke, zámerne zdôrazňujúc „r“, pretože sa jej páčilo viac ako teta, ktorú mame dobrovoľne podala späť, aby jej hodnotenie odobrila.

  Emilie na fotku pozrela nedôverčivo zboku. Štíhla, mladá, v dlhých šatách. Modelkovský typ. Kráska. Kráska?! Emma, to koho si ...pobalila do tej obálky? Čo to má znamenať? Kto je to?

  V konšpiráciách sa ďaleko nedostala. Nepomýlila si sestra obálky? Nemala dve? Dala jej nejakú inú, než chcela? A tú s peniazmi zapatrošila? To by sa na ňu aj hodilo, ale... Ale, čo teraz dá susedovi? Ako mu zazvoní pri dverách s dotrhanou obálkou s nejakou ženskou fotkou ako darčekom od Emmy?! Čo si ten chudák o nich pomyslí?  Emma! Zas nejaký ten tvoj žartík?! Ale bola taká vážna, keď mi ju dávala, taká nástojčivá...

  Nie, ani jeden scenár Emminých pohnútok jej nejako nevychádzal

  - Vráť mi princeznú! - prišiel nečakaný rozkaz zdola.

  Dievčatko chcelo nový predmet záujmu. Mama sa už díva dlho. A jeduje sa. Princezná sa jej nepáči.

  - Nie, nie, moja zlatá. To nie je naša princezná. Túto poslala teta Emma nášmu ujovi susedovi. A my mu ju pekne odovzdáme a ty sa mu pekne ospravedlníš, že si otvorila jeho poštu. To sa totiž nesmie...- spojila obhajobu s obžalobou aj rozsudkom.

  Nič z toho sa dievčatku nepáčilo. Založilo ruky za chrbát, zohlo hlavu k hrudi, zaboriac do nej bradu, pripravené odmietnuť spolupracovať.

  Upravila kôpku vyžehlenej bielizne do úhľadného komína, vyložila na vrch ako-tak vyrovnanú obálku s fotkou, obratne ulovila ruku dievčatka a donútila ju ísť. Dotiahla ju až k dverám suseda.

   - Môžeš zaklopkať, - ponúkla jej zhovievavo. -  Mamička má plné ruky. Nemôže klopkať. -  

   Z plných rúk sa zošuchla na zem  obálka.

    Po tú sa dievčatko zohlo a strčilo za chrbátik, seba zas za chrbát matky. A bolo vymaľované, aj doklopkané.

  Klop. Klop. Klop. Ide to aj lakťom, ak treba udržať stabilitu komína.

  V medzierke, nie väčšej ako jedno oko, sa zjavilo to susedovo.

  - Prepáčte, dúfam, že ste ešte nešli spať. Keby ste mali mobil, prezvonila by som vás, ale vraveli ste, že nemáte mobil, tak som prišla osobne. Viete, mala som tu návštevu, až teraz som stihla dožehliť vaše veci. Priniesla som vám ich a... - pozrela dolu k dcérke, tá sa ale strčila hlbšie za mamu.

  Zamračený muž poodchýlil dvere, zamrmlal ďakujem a chystal sa urýchlene prebrať náklad a ešte rýchlejšie zas privrieť. Proces dnešnej socializácie vyčerpal už ráno.

   - Mám tu pre vás ešte niečo, - zadržala ho, vidiac, že s malou nepohne, skrútila sa a vzala ju na ruky.

 Takmer sa zľakol, že mu núka toho krpca. Tak to hop, pŕŕ! Nie, deti strážiť nebude. Ani omylom. Ani na okamih. To nech si vyhodí z hlavy.

   - No, tak, podaj ujovi susedovi, čo sme mu ešte priniesli. – navrhla prísne dievčatku, kŕčovito stískajúcemu čosi skrkvané v ruke.

  Ujo vyzeral nahnevane. Neriskovala. Natrčila mu ruku so šalabastrom.

  Váhal, či prijať. Nie, o žiadne detské čarbaničky nemal záujem. To nech sa susedky, veľká aj malá, rovno urazia, ale dobrého dedka tej krpani teda v žiadnom prípade nezahrá.

  - Vidíš, ujo nechce princeznú. - pochopilo dievča z jeho zamračenia a snažilo sa to vysvetliť stále naliehajúcej matke.

  - Nie, naozaj, ďakujem, nerobte si starosti, som rád, že ste... ste mi...zrejme, nakreslili...čo to?  Princeznú? - skoro sa usmial, ale len skoro, -... ale pekne si ju nechaj maličká, a môžeš si ju vylepiť v detskej izbičke a ...- a lolotal výhovorky, aby mu táto tu predsa len ešte občas vyprala.

  Dievča mu pritakávalo s rukou s kontingentom zas za chrbtom.  Matka protestovala.

  - Povedala som, aby si mu tú obálku dala! Teta Emma ju kázala dať ujovi, tak to sprav! – zráznila príkazy, sotila susedovi bielizeň do voľnej ruky, ukotvila protivníka na zem a stala si s rukami vbok pred dcéru. Výchova musí byť dôsledná a dôkladná!

  - Ujo povedal, že nechce princeznú! - rozkričala sa aj malá.

  Ujo už oľutoval, že vôbec otvoril dvere.

  Matka na neho ukázala prstom.

  - Podaj mu tú obálku a doma si to my dve ešte vybavíme! A pekne sa mu ospravedlň, že si si dovolila ju otvoriť a... prepáčte, trochu poškodila tú fotku v nej. Veľmi sa ospravedlňujeme. -  natočila sa k mužovi.

  Kôpka napraného sa mu rozhýbala v náručí. Radšej mu ju podobrala a prevzala, myknúc hlavou k dcére, aby konečne odovzdala poštu.

  Dievčatko sa neochotne, spomalene podvolilo. Natrčila obálku, zamračila sa a čakala, kým on z nej vyberie fotku.

  - Keď ju nechceš, môžeš mi ju vrátiť. – skúsila malá opatrne vyjednávať.

  Nečakala, že muž záporne zakrúti hlavou.

  - To je moja...princezná. - zašepkal a ticho privrel dvere.

  - Hej, sused, a čo to prádlo?! – zhrozila sa Emilie, stojac s plnými rukami, pred pred nosom zabuchnutými dverami.