OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 14. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

Darčekové poukážky

14. kapitola

   Minuli sa zemiačiky s rezníkom aj čalamáda, minula sa pečienka s haluškami, minuli sa dukátové buchtičky, aj sobota s nedeľou. Nie, doprosovať sa mu nepôjde. Vyzeralo to nádejne na nejakú tú medzisusedskú socializáciu, ale zrejme sa unáhlila a tento spoj ešte v jeho prípade nevypravili z depa.  Ešte sa skúsi v pondelok ráno nenamaľovať, možno to ako naprotiveň zaberie.

 Vydýchla dym z cigarety a netrafila popol odklepnúť do vrchnáka zo zaváraniny, vo funkcii provizórneho popolníka, žuvačkou prilepeného o koniec parapety, aby jej ho vietor neuchytil. V bezvetrí ani ten popol nič neuchytí... Chytila si vlasy a fúkla. A ešte raz, silnejšie, tie sivé potvorky sa rozptýlili a zachytili o okraje.

  O dve okná ďalej sa díval na čudnú rybu, ktorá práve vyplávala do nočného vzduchu. Už chvíľu pozoroval dym namiesto bubliniek vychádzajúci z jej dvojizbového akvária.

  S rukami žiabrami pred ušami, nadutými lícami a perami natrčenými na fúkanie si ho tiež všimla. Ustrnula.

  Neovládol sa. Bola smiešna. Darmo sa stiahol dnu, počula jeho smiech.

  Uvedomil si, aký je netaktný a rýchlo sa radšej vrátil, riskujúc, že schytá papučou krátkeho doletu. Stále tam bola, už vyfúknutá z rybej podoby a pekne poblednutá.

  - To mi robíte náročky?! - nahnevane zašepkala jeho smerom. - Celé tri dni som chodila po byte s make-upom, v letných šatách a vy sa zjavíte zas akurát vtedy, keď zo seba robím trapku?! -

  - Prepáčte, pani suseda, ale...náhodou, pristane vám to aj takto... -

  - No jasné! To je lichôtka z kategórie: "Waw, slečna, keby ste zemiak, tak ste veľmi pekný zemiak!" - natrčila sa ešte trochu, aby videl, aká je fakt naštvaná a zas sa stiahla.

  Čas zabuchnúť okno. A zastrieť roletu. A zatiahnuť záclonu a zadebniť sa a nikdy viac to sprosté okno neotvárať.

  Vyzliekol si poslednú čistú košeľu. Nemá vysokú spotrebu? Nie, nie, len potrebu zachovávať si tu, na tomto vyhnanisku,  čo najviac z obyčajného človečenstva a hygiena je dôležitá a... komunikácia so zvyšným ľudstvom azda nie?! Keď ťa sem, na preľudnené sídlisko, úrad na ochranu svedkov nasťahoval, nezakázal ti žiť! Alebo sa ti zdalo, že to z nejakého ich odporúčania vyplynulo?!

  Pchal košeľu do igelitky k ostatným a vyťahoval odtiaľ výčitky. Fajn, skús začať odzačiatku. Uznaj, nie je suseda, ako suseda... Pozri, chápem tvoje neblahé skúsenosti. So ženami si to nikdy nevedel a pozri, predsa sa čo-to na teba nalepilo. Tak pŕr...Ona nikdy nebola "čo-to".

  Obzrel sa k fotke na nočnom stolíku. Usmievala sa. Presne ten istý plachý úsmev, ako...Nie, nie, to boli oči! Jej oči sa vedeli usmievať. Žiarili...vtedy boli pohádaní, ak si dobre pamätá, a predsa... ten istý plachý úsmev...tie isté žiarivé oči.

  Čím ju vtedy obmäkčil? Zjavom? To iste...ty si bol vždy dobrý "zjav".

  Aký paradox, aj vtedy po "úraze", dopadal na tú istú nohu...

kedysi dávno...

    Posúval pred sebou lopatu na sneh a snažil sa pedantne dodržiavať vytýčený smer. Robiť pravouhlé cestičky. Nejaké vedľa seba, ďalšie do križovatky. Občas kopol do hrudy, čo odpadla skôr, než ju vykydol na závej urobený ráno odhŕňačom.

  Ale rozčarovalo ho to, lebo na krásne odhrnutej nepoškvrnenej magistrále boli zrazu čmuhy po bagandžiach, z ktorých opadávalo jeseňou nachytané blato zo záhrady aj s torzami  konárikov z popínavých ruží. Ostrihať ich ešte zvládol. To jediné stihol, potom prišiel ten debilný úraz. Našťastie záhrada zapadala snehom. Straty bude rátať na jar.

  V smiešnej štrikovanej fialovej čiapke so zelenými točenými šnúrkami na uväzovanie visiacimi na chrbte ako úbohé vrkôčiky s brmbolcami na koncoch, smrkal do skrkvaných pracovných kožených rukavíc, čo minulý rok odignoroval a riadne nevysušil, teraz do nich ledva narval skrehnuté prsty.

  Celým zovňajškom si to mohol pokojne  zavdať s miestnymi bezdomovcami zo stanice. Bol taký smiešny, že by šťali od rehotu, uvidiac ho. Takže na tých močopudných účinkoch asi bude dakus pravdy...Už len odstrihnúť vršky rukavíc, patrične štýlovo rozstrapkať a na múrik postaviť škatuľu s lacným vínom. Mokré vlasy trčiace spod primalej čapice tvorili tmavé stopené cencúle, červený nos vykrikoval o nádche a za prešivák by sa hanbili aj technické služby. Dokonalé mimikry.

  Jedine jeho matuzalemská, čo sa veku aj gramáže týka, suseda, naň hľadela s úľubou a s metličkou s omrznutými štetinami presúvala sypký sneh z jednej strany vchodu na druhú a späť. Už dobrú pol hodinu.

  - Už budete,  pán učiteľ? – odvážila sa ho osloviť.

  Kombinácia slov mu naplnila líca vzduchom a oči hrôzou.

  - ...no, že by ste urobili aj mňa...- požiadala rovno. – Vám chlapom to lepšie pristane s tou lopatou, ako nám krehkým ženám.-

  Vyfúkol nahromadený vzduch, vyvrátil oči, otočil sa pripravený na nezabudnuteľnú ukážku svojej vycibrenej slovnej ekvilibristiky pre „obľúbenú“ susedku...a zabudol odpovedať, lebo zdola ulice sa blížila zaujímavá skupinka. Skoro rodina. Každý s vlastným dreveným či plastovým zimným presúvadlom, zarozprávaní, len posledná postava sa zimomravo túlila do rukávnika, že ju skoro nebolo vidno.

  Zatrúbiť na ústup nemal veľkú šancu. Henry ho zaregistroval, zvolal svodku  zvyšku oddielu a automaticky chystal muníciu.

  Napriahol sa a aj vystrelil, detsky ignorujúc hierarchiu osobností.

  Stihol sa uhnúť. Ale delostreľba pokračovala. Zabodol lopatu rúčkou do záveja a spontánne sa rozhodol  pre atak.

  Hneď prvou guľou trafil ju. Bellu. Rovno do sklonenej hlavy.

  Pošmátral po všetkých vreckách na tele, ale vreckovky sa už roky nenosili, navyše biele boli vždy  úzko profilový pohrebný tovar. Vystrúhal aspoň previnilú tvár strateného baseta.  Nepomohlo.

  - Tak vám studená vojna nestačí?! Do šľaka! Človek mu vyhlási embargo na slovný dovoz aj vývoz a on vytiahne rovno ťažké kalibre?! Gule?! – mrmlala si nahnevaná Bella a zúrivo vyťahovala ruky z pritesného rukávnika. – Kto do teba kameňom, ty doňno ...ešte väčším! -  vytrhla Henrymu pripravenú guľu, napriahla sa a vyšmarila prudko. Úbohá strela krátkeho doletu.

  Spokojne založil ruky na prsiach a usmial sa nad jej bezmocným jedom.

  - Budete tu len tak stáť, alebo ma láskavo pomstíte?! – otočila sa doslova vážne na Emmu a Neala.

  Nestíhali ani zažmurkať, už im malý Henry pchal studené náboje do rúk a s bojovým pokrikom drzo hecoval. Profák - neprofák...schovatý-neschovatý... ideme !

  Na prekrásne rovnomerné cestičky pred jeho domom sa zosypali ruiny snehu. A ďalšie a ďalšie. Nemal kedy zahájiť odvetnú paľbu.

  Urobila to za neho suseda.

  - A či sa toto patrí, takto sa vyvŕšiť na úbohom starom človeku?! Banda jedna! Čo vás to v tej škole učia?! Riaditeľke budem žalovať, políciu na vás...- viac nestihla.

  Guľa jej pristála rovno v nakrémovanej guľatej tvári. Nemala šancu sa netrafiť.

  Bojisko zmĺklo. Strelec Gold sa hrdo vypol s rukou v bok, druhou si vystrúhal poklonu.

  - Ale, ale, pán učiteľ...- stierala si sneh suseda a pod ním sa črtal roztúžený úsmev. – Aký ste dnes rozkokošený. V našom veku, takéto doťahovačky, hrátky, prosím vás. Ako za mlada...Čo nepoviete rovno...- hrkútala si a Gold sa zmenšoval a zmenšoval a bol by sa najradšej zahrabal do záveja. Zelené šnúrky z chrbta mu ovisli pozdĺž tváre spolu s nosom, len brmbolce  nemo odzváňali ako umieráčiky.

  Emma a Nealom sa až chlámali od smiechu. Henry stále uznanlivo držal palec hore nad tou ranou. A Bella sa tvárila vážne.

  Mykla sánkami a pohla sa ďalej. Ostatní za ňou.

  - A kto to tu bude po vás upratovať? Há?! – volal za nimi smutne opustený Gold.

  - Ale ja vám tak rada pomôžem, keď ste už unavený, pán učiteľ. Keď ste ma už tak pekne vyguľovali...vidím to tak, že my dvaja by sme spolu vedeli postaviť aj ...snehuliaka! Aj nejaké iné veci...-  vykročila k nemu korpulentná dáma v kožúšku, - ...to viete, ako sa hovorí: "Ktorá si ho nevie postaviť, tá si ho ani nezaslúži!"- zažmurkal obrí Nesbov snehuliak.

  Zamrzol mu úsmev na perách.

  Obzrela sa a do rukávu kabáta skryla smiech.

  Aj tak si to všimol. Jej žiarivé oči. Rozžiarené...

  Pohodil hlavou ako princ Krasoň v Shrekovi,  aby sa zbavil zelených brmbolcov.

  Potom mu výhľad zas zatarasila húfnica...

  Zatackal sa pri spomienke. Dopadá na tú istú nohu. Kedysi, tak aj dnes. Stále dopadá a dopadá... ako sneh, ako... Ako? Je to preč. Všetko odviala nejaká snežná búrka. Zasypal ďalší a ďalší sneh...

  Ako to bude teraz? A potom? Nie, takto nikdy nechcel dopadnúť! Nie teraz. Blíži sa predsa leto!

Klop, klop...

Preboha! Blíži sa ...suseda?!

Úryvok z FF Štvrtá...