OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 13. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

                                                                        13. kapitola

     Dívala sa do štrbiniek žalúzií. Zhora malé žlté bodky, čím nižšie tým väčšie a väčšie, až sa roztiahli do pásikov. Pásy. Možno maximálne centimetrové. Presvitalo aj tak iba slnko. Nič z vonkajšieho sveta. A to bývajú dosť nízko aj dosť blízko k rušnej ulici.

  Dievčatkovo pokojné teplé klbko jej ohrievalo bok. Pritiahla k nej v noci s nejakou mátohovou  rozprávkou. Zbytočne doobeda povyťahujú všetky hračky, topánky aj škatule spod postele. Nebude tam nikoho. Aspoň utrie prach.

  Opatrne sa povytiahla. Možno si ešte stihne zapáliť, kým malá vstane.

  Nestihne.  Tiché klop, klop.

   - Viem, že je priskoro, ale zabudol som večer na tie lentilky. Aj na to víno.... som zabudol. - vychádzali z rozpakov suseda slová.

    Aj na mňa. Preblesklo jej automaticky hlavou.

   Nič z ponuky aj tak  v ruke nemal. Len vernú barlu. Ona to ani nie je barla. Vychádzková palica.

  Všimol si jej pohľad, trochu sa zaošíval. V jednom vrecku kabáta víno, v druhom škatuľka lentiliek. Vivat veľké vrecká. Vypol hruď pyšný na svoju stratégiu jednorukého doručovateľa.

   - To ste nemusel... - poošívala sa aj sama, nahnevaná, že je v pyžame, zas nenamaľovaná, strapatá...

   - Ale chcel, naozaj...chcel...som vám urobiť radosť... - skúsil radšej úsmev, vypínanie hrude bolo priveľmi náročné.   Reklamáciu svojej kuriérskej živnosti ale nečakal.

   - To ste nemuseli zaklopkať takto zavčas rána...a keď ste mi chceli spraviť radosť, mohli ste počkať, kým budem prezlečená, učesaná a namaľovaná. Je mi trápne, že ma vidíte práve takto...- vyklopila rovno a aspoň si potiahla spodok pyžama nižšie, ľadvinám to je aj tak už fuk.

  Nevedel zareagovať. Dostal vechťom cez papuľu. A ona sa to ani nesnaží dementovať a prevrátiť na humor a nechá ho v tom sa vymáčať. Zaujímavá hubatá žena.

  - Môžem to skúsiť o hodinu? –

   Dve nepovie, tým by ju iste urazil. Vlastne, ako tak pozerá,  ani tú jednu nepotrebuje, je prirodzená a to je fajn a on chcel hádzať chleba, nie kamene. Teda vlastne iba lentilky.

   - O hodinu?! Neopovážte sa! Ale, keď už ste tu, stojte, nehýbte sa, donesiem vám konečne vašu bielizeň. Minule ste mi vyvreli dvere. Pred nosom! Vám vôbec nechýba čisté prádlo? -

  Premerala si ho. A sú si jedna jedna. Možno sa prikloní k pazuche a oňuchá sa. Nie, on akosi vždy vyzerá ako distingvovaný muž. Elegantne oblečený, vždy v čistom a vyžehlenom. O neho sa musí ktosi dobre starať. Pochválila sa, keď to on robí vždy len natrčeným vínom. Nijaké dojímavo vyslovené „ďakujem“. No, hádam nečakáš lichôtky typu: „Oj, taký krásne vyžehlený rukáv som už dávno nemal!“

  - Premeriavate si ma? – ukročil a stal si trochu nedôverčivo bokom.

  - Hej. Premeriavam. – vysypala rovno, prekrížiac ruky na prsiach. Zámerne. Nemá podprsenku, v chlade chodby začali byť zvedavé aj bradavky.

  Cítil, že vyšiel z cviku. On, vždy otrlý, vždy s nejakou tou  sarkastickou poznámočkou pripravenou skočiť spolubesedníkovi do úsmevu, tu teraz stojí premeriavaný a mlčí. A cúva. A ľutuje, že zaklopkal. Prečo vlastne zaklopkal? Ahá, víno a lentilky.

  Vrátila sa z útrob bytu s kôpkou naskladanej bielizne a chcela podávať. Stál tam s vínom v jednej ruke a lentilkami v druhej, palicu opretú o veraje a tiež chcel podávať.

   - Myslím si, že rannú dávku trápností už mám za sebou. Takže ak vás poprosím, aby ste mi to odniesla ku mne a potom sa vrátila po mňa, už to nemôžem zhoršiť, však? – skúsil nerozhodne mávajúc nákladom v rukách, či jej natrčí ľavé vrecko, kde má kľúče od bytu, alebo tam zas narve nákup... Poriešila za neho.

  Vyšla pred dvere, obchádzajúc ponúkané darčeky oblúkom.

   - Strčte si to, viete, kde...strčte si to zas pekne do vreciek, berte palicu a odomknite mi. Ale táto kuriérska služba vás bude stáť kávu! - dvihla hrdo hlavu, ako dobrá obchodníčka.

  Pozvala sa? Pozvala. Čo urobíš? Otvoríš jej dvere. Musíš. Sám si to navrhol. Hrať sa so slovíčkami sa nie vždy vypláca.

  Bosky pretľapkala k jeho dverám a čakala, kým sa tiež pohne. Zľakol sa.

  - A čo ...vaša malá? - skúsil záchranné koleso.

  Zamračila sa. Dobre. Doflirtované. Tak zas inokedy. Strčila mu do voľnej ruky prádlo, vybrala mu z jedného vrecka víno, z druhého lentilky a odťapkala zas k svojim dverám. Rázne zabuchla.

  O hodinu sa ozvalo ďalšie klop, klop.

   - Ja len či už ste prezlečená a namaľovaná ... na tú kávu. Pozývam vás. – stál tam akoby nič.

  Vymenila nočný úbor za vyťahané tepláky a nočný účes za vyťahaný drdol a tričko jej vyťahovala zas malá, zabodnutá do boku a zakvačená o jej výstrih ubabranou rukou. Na raňajky bol čokoládový puding. Podhodila si ju a rozmazala abstraktné umenie pod krkom na ešte abstraktnejšie.

  - Dáte mi ešte jednu hodinu? – skúsila vyjednávať zhrozená, že tento scenár ju nenapadol.

   - Ale už len jednu, lebo potom by som namiesto kávy vás musel pozvať rovno na obed...a mne ho vozia z červeného kríža a o ten by som sa veľmi deliť nechcel... –  zahabkal.

  - Pažravec! – zahlásilo dievčatko bezprostredne.

  Mama len zhrozene otvorila ústa a zabudla malej tie jej zatvoriť.

   - Ani mi ti nedáme náš obedík! A mamička varí zemiačiky a rezníky a bude aj čamalatáda..la, aby si vedel, ujo! - schytal denným menu a troma lentilkami, čo doteraz držalo dievča v ruke, ale vrátilo mu ich. Zídené z farby, možno už aj použité, odrazené z jeho novej košele, ležali teraz pri topánkach.

  - Tak o hodinu...- skúsila tentokrát cúvať sama. - Alebo radšej o dve, pozývam vás rovno k obedu...nášmu... a ten z červeného kríža si necháte na večeru. A doneste aj tú košeľu, ja vám ju zas vyperiem... Sme dohodnutí. Dovi, pán sused!  -  zrýchlila ospravedlňovačky za malú, za seba, za lentilky,  za všetkých svätých, čo jej dnes neprajú! Alebo?

  Emilie, si dobrá! Pozvala si ho!