OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 6. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

 6.kapitola

  Dievčatko vo vysokej stoličke rozpitvávalo nátierku na rožku. Jeho matka to, že pitve. Henry žul už tretí kus a Emme sa dvíhal žalúdok. Keby dačo, vyhovorí sa na arašidy. 

  Za všetko ale treba zobrať niekoho na zodpovednosť. Ešteže máme deti. 

   - Henry, kroť sa! V buse ti bude zle a Regina nás zdžube oboch. - premiešala zrýchlene kávu, ale pohľad do temnej kolotočujúcej sa brečky jej chuťové bunky tiež odštrajkovali.

  Emilie sa zhovievavo usmiala. Kruhy pod očami prezradili aj ju, že noc bola ťažká a to ju ešte preliala do vankúša nadránom. Ale o tom Emme nepovie. Emme nemusí, Emma vidí aj sama. 

  - Nabehneme ešte do nákupáku po nejaké zásoby na cestu. - privoňala si ku káve. Nezabralo ani na prebudenie, ani na osvieženie. Čelo zostalo stále pokrčené. 

  Synko sa ale pokúsil rýchlo dožuť, aby mohol predniesť nadnárodné požiadavky na menu. Domov to majú pol dňa. Nechutný bus, nechutné sedadlá, nijaká wifina, nech má aspoň čo mrviť.

  - Ani to neskúšaj! Už teraz si prežratý jak potkan z TESCA, nebudem podporovať tvoju žravku, kámo. - pribrzdila ho skôr, ako začal.

   - Henry je potkaň! Henry je potkáň! - zatlieskalo dievčatko rukami a rozprsklo pomázanku, nerozpakujúc sa zvyšnú si votrieť do grambľavých rúčok, v snahe sa jej  konečne zbaviť.

  Chalan v puberte zagánil jej smerom.

  - Potkany sú náhodou múdre! Vždy pošlú toho najsprostejšieho, aby ochutnal žrádlo, počkajú, či neskape a až potom idú jesť ostatné z tlupy...- skúšal sa celý začervenaný obrániť, ale vidiac mamu, tetu, aj malú pred nedotknutými raňajkami, z ktorých polku k vlastnej porcii zbaštil sám, uznal, že jeho obhajoba je kontraproduktívna. Navyše si dievčatko z preslovu vybralo to najzaujímavejšie slovo a hrdá, že vie pekne povedať „er“ nerozpakovala sa mu naložiť druhú porciu raňajkových lichôtok.

  -  Henry je najsprostastejší potkan. – a drzo mu podsunula svoj rozbabraný rožok. Alfasamička na čele tlupy.

  - To máš za tú žabu, kámo. – usmiala sa feministicky Emma a žmurkla na dievča. - Karma je zdrarma. -

  Do očividne vylepšeného rána zazvonil zvonček.

   - Oh, zabudla som. Kázala som susedovi prísť si po tú bielizeň. Ešte visí z balkóna. Emma, prosím...košík na štipce je na parapete, kôš pod stolíkom. Skús ju trochu poskladať. Do...toho koša, aspoň...Aspoň... Vždy aj vyžehlím. Zabudla som. – spanikárila domáca, chytajúc si raz sukňu, raz strapatý účes.

  Emilie sa pozviechala spoza stola, zabezpečila návšteve brigádu v miestnom  materskom centre, keď vylovila dievčatko zo stoličky a zakotvila na dlážke. Tušila, že jej bude o chvíľu plný dom. A bodyguarde, aj keď napaprčený sa zíde.

  - Pusti jej nejaký rozprávkový kanál. - navigovala oči prevracajúceho Henryho.

  - Nechcem kanál! V kanáloch sú potkáni! - zaprotestovalo dievča.

  - Prestaň, krpaňa, už to nie je vtipné! - dovolil si jej odfrknúť, ale pohľad mamy ho vrátil do módu usmievavej opičky. Zbytočne vypol plochú hruď, do gorily má ešte ďaleko.

  Muž pred dverami začul zintenzívnený buchot. Oľutoval, že zvonil. Skontroloval hodinky, či náhodou nie predčasne. Keď sa dvere trhnutím otvorili, len zahabkal.

   -  Prepáčte, nechcel som rušiť. Počujem, že máte návštevu. Prídem neskôr, teda... -

  Emilie sa nerozpakovala ho pribrzdiť, hoci už bol na pol ceste k svojmu bytu oproti. Dostala zaplatené vopred a ďalšia fľaška, ktorú mu zbadala v ruke, sa ešte môže zísť. Ako pozná Emmu, zmešká najbližšie dva spoje.

   - Počkajte, mám to hotové. Sestra vám to hneď prinesie...z balkóna. - pridala aj úsmev.

  Natočil sa na roztržitú susedku. Nie, nechcel sa zoznamovať s nejakou jej ďalšou rodinou. Nechcel sa zoznamovať už s nikým. Ani s touto tu by sa nebol, ale sama mu navrhla službu, vidiac, v akom stave je jeho košeľa aj nálada, keď zistil, že ich mestečko nemá práčovňu. 

  - Len som, nestihla som vyžehliť. Počkajte, prosím, hodinku, teda. Dobre? – rozmyslela si to, keď sa obzrela a videla Emmu sunúcu sa k dverám s plným košom, ktorého obsah bol v horšom stave, ako predpokladala. Nevyžehlené by mu nedala. Pomyslel by si, aká je nezodpovedná a zlá gazdiná a vôbec! Rýchlo privierala dvere. - Tak o hodinku! - zatiahla veľmi, preveľmi zvláštne, až Emmou trhlo.

  - Emilie, prepáč, ale ešte to ani celkom nevyschlo a asi niekto zabudol vreckovku v...- dvihla oči k sestre a zmenšujúcej sa medzierke vo dverách. Zo suseda zazrela len tmavé vlasy. -  Tmavovlasý... Ale, ale, ale, nevravela si, že je to dedko? -

  Emilie sa pousmiala.

   - To bola tvoja konšpiračná teória. Ja som vravela, že je to dôchodca. -

   - No, šak... dedko... Jáááj, ty si myslela invalidný dôchodca?!-

  - Super slečna policajtka. Máš bod k dobru. Nijaký dedko,  - založila si prameň vlasov za uši a zošpúlila smiešne pery,  - povedala by som skôr, muž v najlepších rokoch. - prižmúrila jedno oko.

  Emma si nadhodila kôš s nákladom a striaslo ju prebudením.

   - Teraz ho chcem vidieť o to viac, drahá sestrička! -

  Sestra sa zapýrila, záporne zakývala hlavou a na znak obrany vchodových dvier zaprela ruky do bokov.

- Nechceli ste sa, náhodou,  s Henrym baliť na cestu? -

     Do odpovede sa ozvalo tiché zaklopkanie.

  Emma prehodila kôš pod pazuchu, rozkročila nohy a vyčarila úsmev. Svoje stanovisko zvedavého ostreľovača neopustí.Vchodové dvere, medzera medzi dvanástou a jednou.

  Emilie to vzdala, rozhodnutá nezväčšovať medzierku, čo to pôjde. Kto z koho.

  - Prepáčte, len som vám zabudol odovzdať...toto víno... to za ochotu...- ozvalo sa pološeptom.

  Za Emilie sa ozvala rana polobuchotom. 

  Emme vypadol z rúk kôš na prádlo a vygrcal všetok obsah do stredu chodbičky.

  Otočila sa, zadkom pribuchla dvere. Žena pred ňou bola bledá. Oči dokorán, akoby videla ducha.